Štyri roky v Austrálii

Keď sme boli na úplnom začiatku našeho dobrodružstva, ešte sme netušili, ako to celé dopadne. Začínali sme tu od nuly, na vlastnú päsť. Mnohí z vás si to asi ani nedokážu predstaviť, aké náročné to môže byť. Mám veľké šťastie, že mám po svojom boku skvelého muža. Za celé tie štyri roky sme si neustále boli oporou.

Štvrtý rok bol úplne odlišný, než tie ostatné (a to som pritom každý rok tvrdila, že zrovna TENTO bol iný a jedinečný). Covid rozhodil celý svet. Všetko je inak, ale sme sme radi, že tu sme. Pomaly sa to tu vracia do nového normálu. Prečo je život v Austrálií (aj počas tejto šialenej doby) príjemnejší než kdekoľvek inde?

• Veľké plus je, že Austrália je veľký izolovaný kontinent, kde je nízka hustota zaľudnenia. Ale to automaticky neznamená úspech, skôr výhodu. Dôležité je, ako sa k tomu postavia tí, ktorí to tu riadia, i samotní obyvatelia.

• Austrálsky politici majú ľudskejší prístup. Keď počujete v TV, ako naša QLD premiérka rozpráva, cítite v tom empatiu. Chváli ľudí za dodržovanie nariadení a podobne, dokáže si vybudovať dôveru. Neviem, či je to tým, že je žena, ale jej výstup je vždy príjemný. Musím dodať, že austrálsky politici dokážu byť aj rýpaví, ale takým iným (nie až tak agresívnym) spôsobom, ako to v ČR či SR býva zvykom.

• Keď sa vyskytne nejaký COVID prípad, máme jasné pokyny čo robiť, a čo bude ďalej (zverejnia sa prehľadné grafické dokumenty). Hovoria k nám jasne a zrozumiteľne. Média zverejňujú pokyny vlády v presnom znení (pod hlavičkou governmentu sa vytvorí grafické video alebo audio nahrávka, ktorá vysvetlí doporučenie alebo nariadenie, viz obrázok). Nakazení sa dokonca trasujú aj pomocou videí z bezpečnostných kamier, a dokážu presne zistiť, ako sa niekto nakazili. Vďaka tomu to tu majú celkom pod palcom.

• Keď sa niečo nariadi, neznamená, že keď to budete akceptovať, je z vás rovno ovca. Ak to akceptovať nechcete, máte kopec iných možností. Nechcete nosiť rúšku? Tak ju nenoste, ale dodržujte pravidlá, a nechoďte medzi ľudí. Máme tu samozrejme aj rôzne „individuá“, ale to je tak asi všade.

• Akceptujú sa odlišné názory. Austrálčania vás „neukameňujú“ za názor, ktorý je odlišný. Je jasné, že nikdy s vami nebudú súhlasiť všetci. Každý si žije svoju pravdu a má možnosť voľby. O tom ten život predsa je. Avšak, mali by sme sa tolerovať, konať s najlepším vedomím a svedomím, a naša voľba by nemala ohrozovať životy druhých.

• Nikto nemá potrebu vás riešiť. Neviem, či je to tým, že Česi a Slováci v minulosti vyrastali v tom podivnom režime, kde boli vedení k tomu, aby na seba donášali (a to ich poznačilo), ale tu je to úplne inak. Nikoho tu nezaujímate a nikto vás nerieši. Dokonca ani v práci vás nikto nekontroluje. Je to tu také viac anarchistické. Vaša odvedená práca je vaša vizitka.

• Kradne a klame sa tu naozaj výnimočne. Veď uznajte. Dokázali by ste si predstaviť, že niekomu, koho nepoznáte (nemyslím tým firmu), pošlete vopred peniaze na účet, a až potom si tú vec, za ktorú ste zaplatili, vyzdvihnete? Tu je to bežné.

• Ľudia sú tu väčšinou milí.

• Diskriminácia, nadávky a urážky (čo i len kybernetické) sú tu maximálne nevhodné a obyvateľstvom neakceptované. Často si vravím: “Chcete spoznať národ? Prečítajte si diskusiu k miestnemu článku. Dostanete ucelený obraz.”
  Pre zaujímavosť: Ľudia sú tu tak slušní, že dokonca Queenslandská polícia má na Facebooku svoju stránku. Keď si prejdete diskusie, ľudia im tam väčšinou ďakujú alebo chvália za dobre odvedenú prácu.

• O plate sa baví na rovinu. Je bežné, že keď pracujete napr. ako konzultant, viete, koľko si za vás účtuje firma, koľko berie kolega, a podobne. Keď je to férové, žiadna strana sa predsa nemá za co stydět.

Austrália má samozrejme aj svoje muchy, ale dá sa s tým žiť 😀 ako napríklad:

• Väčšina Queenslanderov sú hrozní šoféri! Ale to len preto, že ich to nemal kto poriadne naučiť. Autoškola tu totiž nie je povinná. Inak sú celkom v pohode. Páči sa mi, že väčšina z nich nie je agresívna, dávajú si prednosť, mnohí pekne dodržujú odstup (hlavne keď sme na motorke), akurát často vytvárajú zácpy z paniky, ktorú na cestách vytvárajú. Čo sa mi nepáči je, že za volant tu môžu sadnúť už 16-roční. Tú nerozvážnosť a nesústredenosť vidíte už z diaľky (SMSkovanie, blbnutie s hudbou, tancovanie za volantom). Myslím, že človek by mal najprv trochu viac dozrieť, než si za ten volant sadne. Zrovna v stredu som bola svedkom dopravnej nehody spôsobenej jednou mladou nerozvážnou motorkárkou (mala červený “P plate”, tzn. že mala do 20 rokov). Ani netušila, že nehodu spôsobila. Vyletela z kolóny áut do prázdneho pruhu, kde zrovna išlo auto… a za ním ja. Šofér auta sa jej zľakol, skočil na brzdy, dostal hodiny a napálil to do áut vo vedľajšej kolóne. Baba si išla veselo ďalej… a za ňou katastrofa. Ja som našťastie dodržiavala odstup, tak som mala čas zareagovať.

• Zbytočne komplikujú (aj jednoduché) veci. Ale má to aj svoje výhody, pretože potom potrebujú takých ľudí, ako sme my (tzn. ľudia z iných krajín, s inou logikou), aby im to vyriešili. Plusom je, že v mnohých veciach sa riadia viac srdcom než logikou, čo tiež nie je na škodu, ale často je náročné sa v tom potom vyznať.

• Na dôchodok si musíte našetriť sami. V Austrálií dôchodok nevypláca štát (aj keď toto skôr vidím ako plus). Keď ste zamestnanec, zamestnávateľ vám odvádza na dôchodkový účet zo mzdy minimálne 9%, keď podnikáte, odvádzate si to tam zo zárobku sami (môžete, ale nemusíte). Problém nastáva, keď nepracujete. Vtedy si na dôchodok nemáte ako našetriť.

• Ekologické opatrenia v Austrálií sú tristné a nedotiahnuté. Naftové auta tu strašne čmudia, lebo si nechávajú vyťahovať filtre, aby mali vyšší výkon. Na parkovisku nechávajú autá naštartované (aj keď vonku nie je teplo, že by im musela kôli tomu bežať klíma). Za nič takéto tu v podstate nie je postih. Nie je tu povinná ani technická kontrola, len keď predávate auto. Recyklácia je tu na zaplakanie, veľa toho sa tu nerecykluje. Odpad sa tu netriedi na papier, plast, sklo, kov… ako v EU, všetko čo tu môžu zrecyklovať (sklenené fľaše, plechovky či kartón) sa hádže do jedného koša. Niektorí tento kôš na recykláciu používajú tiež na odpadky. Plastové tašky sa v Austrálií rušili len nedávno.

• Národ tu žije v blahobyte. Všetkého majú dostatok a tak sa aj chovajú. Každá piata nákupná taška končí v koši len preto, že si toho nakúpili veľa a nestihli to zjesť – každý rok sa vyhadzujú potraviny v hodnote $3 800 na domácnosť. 67% dospelých a 25% detí tu trpí nadváhou. Každé štvrté dieťa, to je katastrofa! Pritom by stačilo len menej a zdravšie jesť. Čo tu bežne zje jeden človek, my sa z takej porcie najeme obaja.

• Stále je tu povolený aspartam (umelé sladidlo). Austrálska vláda tvrdí, že je to bezpečné. Pritom celý svet už od neho upúšťa lebo vie, že sa v ľudskom tele rozkladá na formaldehyd. Všetok aspartam sa potom dováža práve sem, dokonca aj z ČR. Ľudia tu vo veľkom pijú Coca Colu s nápisom “no sugar” na čiernom pruhu (aké symbolické), ktorá je s aspartamom, v domnení, že je to zdravšia varianta.

• Fluoridujú vodu. Prečo… Prečo, keď vo svete sa už dávno vie, že fluorid spôsobuje deformácie na kostiach. Austrálčania si stále myslia, že pitím fluoridovanej vody si udržujú zdravý chrup, čo je už dávno vyvrátený mýtus. My sme si kôli tomu museli kúpiť filtračný systém na vodu, aby sme fluorid nepili.

• A čo ma ešte dokáže celkom rozčúliť, je momentálna diskusia o vakcíne. V Austrálií sa sťažujú, že ich nemajú dosť, akurát tu žiadny Covid nemáme (majú ho len tí, čo sem pricestovali a sú v karanténe), tak k čomu by nám to bolo? Podľa mňa to momentálne potrebujú (ak je to teda vôbec k niečomu dobré) iné štáty, než tie v Austrálií, ktoré sa od toho zatiaľ dokážu izolovať, a vycestovať do sveta zatiaľ aj tak nemáme povolené.

Posledný mesiac mám z toho fakt zlú náladu, keď vidím, čo sa vo svete deje. Necítim sa dobre keď vidím, kam sa ten svet rúti.

To, že je Covid umelo vytvorený vír z labáku, už nie je konšpiračná teória, ale naozaj to tak môže byť. Nedávno som riešila prírodnú kozmetiku a premýšľala, ako si nejaké to svoje vlastné zloženie uchrániť. Pán právnik z patentov nám na školení jasne vysvetil, že NIČ, čo je prírodného pôvodu (alebo minimálnym zásahom z prírody odvodené), patent dostať nemôže. Aha, tak to je podstatná informácia.

Pre zaujímavosť, keď si v Googli medzi patentmi vyhľadáte samotný Coronavirus, vybehne vám, že bol patentovaný v roku 2018 (patent US10130701B2). Ako som už spomínala, to, čo je prírodného pôvodu sa nedá patentovať, takže nejaký Coronavirus z labáku skutočne existuje. Mimochodom, Pirbright Institute bol dotovaný Billom Gatesom. Ešte stále si myslíte, že Bill dokáže predpovedať budúcnosť?

V popise sa píše, že sa z neho budú vyrábať lieky a vakcíny na pľúcne ochorenia. Niekde som dokonca čítala, že sa jeho výskum, po vydaní patentu, presunul z USA do Číny. Bravo, vedci! Len sa ďalej hrajte na Bohov. Vŕtate sa vo veciach, v ktorých sa nemáte, a vytvárate niečo, čo sem nepatrí.

Ak im to z toho labáku naozaj zdrhlo, teraz môžu vyrábať vakcíny na ktorých šialene zbohatnú. Lenže ten vírus sa začal chovať ako nejaká umelá inteligencia, a mutuje, ako sa mu hodí. Vymklo sa im to z rúk… A vakcína nakoniec aj tak dopadne ako tá, na chrípku – preočkovávať každý rok. Firmy majú zaručený zisk, vy nemáte zaručené nič.

Tak hlavne okolo tohto sa točil náš štvrtý rok. Ako ste mohli vidieť, našťastie sme mali možnosť aj niečo pocestovať a spoznať ďalšie nové zákutia Austrálie.