Naše ďalšie sťahovanie

Ako sa vraví, do tretice všetko dobré. Presťahovali sme sa do tretieho štátu v Austrálií.

Prvý štát bol Viktória. Prileteli sme do Melbourne, ja som po prílete prehlásila, že sa mi tam moc nelíbi. Pobudli sme tam pol roka. Bolo tam príliš chladno, tak sme sa po návšteve Sunshine Coastu, kde sme mali svadbu, rozhodli, že sa presťahujeme do Queenslandu. Tam sme strávili sedem rokov. Bolo tam pekne, ale tie vysoké teploty nám už začali celkom vadiť. Ako sme tam boli s Drobcom, nikam som s ním v tých horúčavách poriadne nemohla a po tých rokoch nám už to okolie Brisbane a Sunshine Coastu začalo byť okukané. Nič poriadne sa tam nedialo.

Jirkovi už pred pár rokmi navrhli, či by sa nechcel presťahovať do Orange v New South Wales, ale ja som v Brisbane mala prácu a nemala som pocit, že by som z tadiaľ chcela odchádzať. Až teraz.

Síce bolo super mať pravidelne krásne počasie, ale tie teploty boli často na infarkt. Žiadne ročné obdobia tam neexistovali, len obdobie, kedy bolo menej teplo a obdobie, kedy bolo veľmi teplo. Najteplejšie zvyklo byť od Vianoc do marca. Pečenie vianočných dobrôt bolo často utrpenie. Troubu som zapínala radšej len skoro ráno a bez klimatizácie to nešlo.

Tak sme teda prikývli na veľké sťahovanie. Už sme nemali len štyri kufre, ako to bolo pred siedmymi rokmi. Museli sme si najať tzv. “interstate” sťahovákov. Najväčšia prča bola, že sme sa už pred rokom sťahovali (do väčšieho domu s väčšou záhradou), kde sme začali byť fakt spokojní (čo sa bývania týka). Vrátili sme sa z Česka (dosť ťažko predýchali zmenu času) a rovno sme balili. V deň D som vyrazila s Drobcom letecky a Jirko išiel autom (dva dni). Po našom odchode bol celý deň so sťahovákmi, a keď slávnostne dobalili, vydal sa na dlhú cestu cez dva štáty. Cesta to bola na 14 hodín, takže to mal s prenocovaním. Občas musel zastaviť a pracovať, tak sa to pretiahlo a prišiel až na druhý deň večer.

Ja som medzitým zistila, že v ubytovaní, ktoré sme mali zabookované, nemôžem s Drobcom bývať, lebo tam nie je poriadne topení. Bolo zapnuté a v miestnosti bolo ledva 17°C. Drobec si tam ani nemohol dať obedňajšiehp šlofíka. A aby toho nebolo málo, mala som takmer vybitý mobil a pobalenú zlú nabíjačku. Toľko stresu som dlho nezažila. Zistila som, že v baráku sú jednosklé okná. V oblasti, kde cez zimu mrzne, tu ľudia majú všade na barákoch jednosklo. Ani ma to už neprekvapuje.

Nakoniec nám so všetkým pomohol Jirkov šéf Giovanni. On je strašný pozitivista. Mávol rukou; “Však to sa vyrieši”. Zobral nás na obed a potom do blízkeho hotelu. Bol vybookovaný, ale niekto zrušil rezerváciu, tak sa pre nás našla jedna izba. Hotel bol veľmi pekný, čistý, a čo bolo hlavné, bolo tam krásne teplo. Bála som sa ako bude náš junior spať, keď obedňajší šlofík mal v aute tak na max 10 minút, ale na moje prekvapenie spal dobre.

Ráno sme si vybehli dať hotelové raňajky. 5 hviezdičiek z piatich by som tomu nedala, ale buďme radi za tie dary a za teplý zázvorový čaj. Veď uznajte, z čoho sme prišli kam:

Inak príroda je tu krásna (všade samé vinice a vinárne). Konečne budeme mať 4 ročné obdobia. Snáď ďalšiu zimu napadne aj trochu snehu.

Našťastie sa všetko nejak vyriešilo, našli sme náhradné ubytovanie na mesiac (kým nenájdeme podnájom) a podvečer už prišiel Jirko, tak zo mňa konečne všetok ten stres opadol.