Zo začiatku nás Austrália priviedla poriadne ďaleko od komfortnej zóny. Zrazu sme žili v krajine, kde nemáme známych, kamarátov, istotu bývania ani práce. Učili sme sa, aké to je byť cudzincami. Hľadať si svoje miesto v úplne novom svete, bez pomoci.
Objavovali sme nové miesta, nové ulice, nové zvuky a nové rytmy života.
Keď sme pred skoro deviatimi rokmi prvýkrát prileteli do Austrálie, do Melbourne, cítila som, že tam zostať nechcem. Také to, že toto nie je správne miesto pre nás. Melbourne sme totiž vyberali hlavou. Bolo nám povedané, že sa najviac bude podobať európskym mestám a ľahšie si tam nájdeme prácu. Nestalo sa tak.
Manžela ten môj pocit z nesprávneho výberu dosť zasiahol. Predsa len, takáto informácia hneď po prílete nie je práve povzbudivá. Našťastie sa veci v priebehu pol roka vyjasnili (pomohla tomu návšteva Queenslandu, keď sme mali svadbu v Noosa) a rozhodli sme sa presťahovať zo štátu Victoria do Queenslandu. A tam sa niečo zmenilo. Atmosféra bola ľahšia, vzduch akoby voľnejší. Postupne prišlo bývanie, potom práca… Začali sme sa cítiť viac „doma“.
Ale dnes viem, že to slovo malo vtedy úplne iný význam než teraz.
Kde je naše skutočné miesto
Roky v zahraničí mi dali niečo, čo som nečakala. Odpoveď na otázku, ktorú som si dovtedy ani nekládla:
Kam vlastne patríme?
Najviac sa to vyostrilo v momente, keď sa nám narodil náš Drobec. Ten v tom mal jasno takmer okamžite. Síce sa narodil ako Austrálčan, ale vidíme, ako tu nezapadol. A tak teraz počúvam od neho takmer každý deň tú istú otázku:
Kedy sa vrátime do Česka?
Austrália nám pomohla pochopiť, že tu nemáme na čo nadviazať. Že sme prišli ako cudzinci a v istom zmysle nimi aj vždy zostaneme. Zrazu som si začala uvedomovať, ako veľmi mi chýba naše jedlo a naše tradície. Žiť ich, nielen na ne spomínať. Byť ich súčasťou.
Dokonca aj obyčajné nedeľné ticho počas obeda (ktoré tu nedodržujú ani tí najortodoxnejší katolíci) mi začalo neuveriteľne chýbať.
A ten náš sused (pôvodom pavdepodobne z Indie) čo kosí aj na prvý sviatok vianočný a aj na Nový rok… Nedávno som si pri žehlení nechtiac všimla, že majú doma na poličke obrázky Ježiša so sviečkami okolo. Pozerala som na to ako mucha puk 😄 Možno konvertovali, len ten manuál k sviatočnému pokoju im asi neprišiel.
Príbehy iných, v ktorých som sa videla
Postupne som si začala viac všímať ľudí, ktorí do Austrálie imigrovali dávno pred nami. Nezáležalo na tom, ako veľmi sa snažili zakoreniť, vybudovať si život, dom, kariéru. V ich príbehoch sa vždy objavovala tá istá veta – Chýba mi domovina (a druhá najčastejšia veta bola “Chýba mi obyčajný tukový rohlík”).
Spomínali na to pri káve, na oslavách, medzi rečou… Ako na miesto, ktoré už možno nie je také, aké si pamätajú, ale stále v nich žije. A vtedy mi došlo, že takto by som tu žiť asi nedokázala.
Uvedomila som si, že ak sa nevrátime teraz, kým je Drobec ešte pred školou, ďalšia šanca by mohla prísť až na dôchodok. A to mi už pripadlo príliš neskoro. Čím dlhšie tu človek zostáva, tým ťažšie je sa potom vrátiť.
Videla som to na mnohých ľuďoch okolo seba. Niektorí tu zostali len preto, že návrat by bol už príliš náročný. Iní mali austrálskeho partnera, ktorého rodina, korene a celý svet boli tu. A tak sa ich rozhodnutie pomaly, potichu, z roka na rok odkladalo.
Keď bezpečnosť prestane byť dôvodom
Dlho som si myslela, že bezpečnosť krajiny je ten hlavný argument, ktorý rozhoduje, hlavne keď máte dieťa. Že ak je niekde pokoj, poriadok a nejaké tie istoty, malo by to stačiť.
Lenže čas ukázal, že ani Austrália už nie je tým nedotknuteľným, vzdialeným miestom, ktoré si tak človek obvykle predstavuje. Svet sa zmenšil, premiešal. Správy, udalosti, napätie aj neistota si našli cestu všade.
A vtedy mi došlo, že samotná bezpečnosť krajiny už nerozhoduje. Že to nie je dôvod, pre ktorý by som niekde zostala, ak moje srdce patrí inde. Pocit domova, blízkosti ľudí a kultúry, v ktorej rozumiem aj tichu alebo slovám medzi riadkami, sa ukázal ako dôležitejší než predstava teoreticky „bezpečného miesta na mape“.
Keď cestovanie dostane hlbší význam
Celé to postupne naberalo hlbší rozmer. Pochopila som, že táto skúsenosť nie je len o krajine, ale aj o niečom duchovnom.
Že utekať pred niečím na druhý koniec sveta (možno) nič nevyrieši. Ale dá ti to čas. Odstup. Nadhľad.
A vďaka tomu začneš vidieť veci inak.
Začneš chápať ľudí ako celok. Uvedomíš si, ako ich formovala história, režimy, spoločnosť, komunita. Ako veľmi nás ovplyvňuje prostredie, aj keď si myslíme, že sme úplne samostatné jednotky.
Dva svety, dva spôsoby života
Nechcem to napísať príliš hrubo, ale medzi Európou a Austráliou vnímam hlboký rozdiel.
Ľudia v Európe sa môžu zdať menej otvorení, menej srdeční. Ale v niečom sú „inde“.
Austrália je vyspelá krajina, ktorá sa prezentuje, že sa o ľudí stará. A práve preto ich často nenúti príliš premýšľať. Mnohí sa nechávajú unášať na akejsi „vlne blaha“, pocite, že všetko funguje, že je o nich postarané. Realita je však často zložitejšia, len ju obyvatelia nemajú šancu vidieť, pretože inde než v Austrálií neboli, alebo sú stále plní ideálov (úprimne, keby sme primigrovali zo špinavej a preľudnenej Indie, tiež by mi Austrália prišla ako vysnené miesto).
Rovnako ako my by sme mnohé veci nikdy nepochopili, keby sme neodcestovali sem.
Niekedy musíš odísť, aby si vedel, kam sa chceš vrátiť
Austrália nám dala veľa. Skúsenosti, pohľad na svet, odstup od toho, čo sme považovali za samozrejmosť.
Ale najväčší dar bol možno práve ten, že nám ukázala, kde máme korene.
A že niekedy proste musíte odísť na druhý koniec sveta, aby ste si uvedomili, kde je skutočne váš domov.
Austrálsky blog 
Leave a comment