Miestna “pomoc” so spánkom

Dlho som odolávala. Dlho som s tým vnútorne bojovala. Vedela som, že nechcem svoje dieťa nechať vyplakať. Vedľa nás býva rodina, ktorá praktizuje klasický „austrálsky“ spánkový tréning… a počuť to. Skoro každý večer. Plač, ktorý neprináša úľavu. Plač, ktorý sa nekráti. Plač, ktorý sa podľa ich spánkovej teórie mal už dávno vytratiť.

Lenže, nevytratil sa.

Tlak na samostatnosť za každú cenu

V Austrálii je obrovský tlak na to, aby dieťa spalo samo.
Nepovoľovať. Nezľaviť. Nevracať sa späť.

„Ak povolíte, začínate odznova,“ bolo mi povedané.

Je jedno, čím si dieťa prechádza. Je jedno, že sa práve sťahujete. Že sa mu mení prostredie. Že v noci kašle, že sa budí, že mu je zima alebo teplo. Má spať samo. Bodka. V angličtine dokonca neexistuje slovo USPÁVAŤ. Maju jedine putting down to sleep, akože ho položíte do postele a spí. Žiadne uspávanie.

A ak sa budí? Má sa naučiť zvládnuť to samo.

Lenže realita u susedov vedľa vyzerá inak. Ich trojročný chlapček plače skoro každý večer. A to už dávno „mal byť naučený“.

Spomienka z Queenslandu

Asi tak dva roky dozadu som spomínala príbeh susedy z Queenslandu. Ich dcéra praktizovala spánkový tréning. Nemohli si to vynachváliť. Dievčatko spalo samo.

Lenže kašľalo. Dlho. Nevedeli prečo. Taký ten zvláštny kašeľ. Nie z choroby, nie zahlienený, ale skôr ako keď si stále potrebujete odkašľať, akoby ste si nevedeli vyčistiť hrdlo.

V psychosomatike sa kašeľ často spája s potlačeným prejavom. S niečím, čo nemôžeme povedať, alebo nás nikto nepočúva. Pre mňa to bolo jasné. Pre nich to bolo „robí to, aby na seba upozornila“.

Išlo mi z toho puknúť srdce 💔

„Mierne“ centrum spánku

Jedna miestna ergoterapeutka mi odporučila centrum spánku.
„Nebojte sa, nenechávajú vyplakávať. Je to jemné.“

Po prvej konzultácii na mňa začali tlačiť.

Trojročný už MUSÍ spať sám.
Ja sa mám vrátiť k manželovi, aby sme neboli oddelení.

Zarazila ma už samotná formulácia.
DROBEC má byť sám – aby sme MY s manželom neboli oddelení?

Dieťa, ktoré sa v noci budí, treba prikryť, odkryť, lebo v austrálskych domoch teplota kolíše ako v stane… A ja mám každú chvíľu vstávať, prechádzať cez dom, obaja sa zobudíme viac, než keby sa len pomrvil a ja som hneď vedľa neho?

S manželom sme sa o tom bavili. Nedávalo nám to zmysel.

A tak teraz premýšľam, ako z týchto sedení citlivo vycúvať. Bez konfliktu. Bez ďalších „overených“ rád, ktoré nám jednoducho nesedia.

Hľadanie prirodzenej cesty

Začali sme pátrať po prirodzenej podpore spánku.
Narazili sme na novšie výskumy o kiwi a spánku – napríklad štúdiu publikovanú v časopise Asia Pacific Journal of Clinical Nutrition, ktorá poukazuje na obsah serotonínu a melatonínu v kiwi a jeho vplyv na kvalitu spánku.

Hodinu pred spaním sa odporúča zjesť kiwi.

Prvá noc:
Drobec zjedol jeden a pol kiwi. Spal celú noc.
Ráno som sa zobudila a neverila som. Zázrak! Ja som spala celú noc!

Druhá noc podobná. Zobudil sa raz – bolo mu teplo. Vyzliekla som mu ponožky a spal ďalej.

Keby som pri ňom nebola, ani by som nezistila, že sa tam prehadzuje.

Realita verzus teória

Aj napriek nášmu kiwi úspechu spánková konzultantka trvala na svojom. MUSÍ spať sám.

Na ďalšej konzultácii som jej ani nepovedala, že s ním stále spím. Keď som sa to pokúsila vysvetliť, ani ma poriadne nepočúvala.

„Pri uspávaní si k nemu nelíhajte. Len si sadnite vedľa postele. A v žiadnom prípade tam nezostávajte.“

Dalšiu noc sa Drobcovi pretočila plienka a precikal si bok. Nezobudil sa, ale bolo mu nepríjemne a stále sa prehadzoval. Keby som tam nebola, leží takto precikaný a zle vyspatý až do rána.

Vtedy mi to doplo.

Toto nie je o dieťati.

O kom je vlastne spánkový tréning?

Na poslednej konzultácii sme dve hodiny vypĺňali formuláre.
Nebola tam ani jedna otázka o povahe dieťaťa. Ani jedna o tom, čím prechádza. Všetko otázky na rodiča.

Ako reagujete.
Čo robíte.
Ako rýchlo zasahujete.

Nie:
Aké je vaše dieťa?
Čo potrebuje?
Čo sa zmenilo v jeho živote?

Začala som mať pocit, že celý „sleep training“ nie je o deťoch. Je o vyčerpaných rodičoch. O tom, aby sa VY dobre vyspali. Rýchle, univerzálne riešenie. Manuál. Dokumenty. Rovnaký postup pre každého.

Nemusia si lámať hlavu nad tým, akú má vaše dieťa povahu. Či je citlivé. Či práve prechádza zmenou. Či sa bojí.

Dieťa má spať samo. Hotovo.

Moje rozhodnutie

Neviem, či na tú poslednú konzultáciu vôbec pôjdem.

Viem však jedno.

Nechcem, aby sa moje dieťa v noci bálo samo v izbe. Nechcem mu znechutiť večer, kúpanie, uspávanie. Nechcem, aby sa čas spánku stal hrozbou, tak, ako to majú vedľa. Chodí spinkať rád.

Chcem, aby vedelo, že keď sa v noci zobudí, niekto je tam.

A možno práve preto dnes spíme všetci lepšie.