Problém: základné ľudské práva

Počas takzvanej pandémie sa nám tu začali diať podivné veci. Európan by to nazval porušovaním základných ľudských práv (najhoršie to bolo v štáte Viktória). Začala som pátrať, aké práva tu vlastne platia, a na moje prekvapenie som nič nenašla. Najprv som si myslela, že len zle hľadám, ale ukázalo sa, že tu naozaj nič také definované nemajú.

Zistila som, že Austrália, na rozdiel od Česka alebo väčšiny európskych krajín, nemá jednotný „Bill of Rights“ alebo ústavný katalóg základných práv.

V Austrálii ľudské práva nie sú zakotvené na federálnej ústavnej úrovni, ale chránia sa cez kombináciu federálnych a štátnych zákonov, medzinárodných záväzkov a judikatúry, ale nie je to tak komplexné.

V Česku sú ľudské práva a základné slobody jasne definované v ústavnom poriadku.

Konkrétne:

1. Listina základních práv a svobod (LZPS, 1991)
   • je súčasťou ústavného poriadku ČR.
   • obsahuje komplexný katalóg ľudských práv, napríklad:
     • základné politické práva (sloboda prejavu, združovania, volebné právo),
     • osobné práva (právo na život, zákaz mučenia, osobná sloboda, súkromie),
     • hospodárske, sociálne a kultúrne práva (právo na prácu, sociálne zabezpečenie, vzdelanie, ochranu zdravia),
     • práva menšín a cudzincov.
2. Ústava ČR (1993)
   • základný rámec štátu, odkazuje priamo na Listinu (čl. 3: „Súčasťou ústavného poriadku ČR je Listina základních práv a svobod“).
3. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach
   • ktoré ČR ratifikovala a vyhlásila, sú tiež záväzné a majú prednosť pred zákonmi.

Rozdiel oproti Austrálii:

• V Česku sú ľudské práva priamo ústavne garantované a záväzné pre všetky orgány moci.
• V Austrálii neexistuje federálna ústavná listina práv, ochrana práv je skôr „roztrúsená“ v zákonoch a súdnej praxi.

Pre porovnanie:

Osobné práva (život, sloboda, súkromie, zákaz mučenia)

• Austrálska ústava nič takéto výslovne neobsahuje.
• Niektoré ochrany vyplývajú zo zákonov (napr. trestné právo zakazuje vraždu či mučenie) alebo z medzinárodných záväzkov, ktoré boli prenesené do vnútroštátnej legislatívy.
• Ale nie je to na ústavnej úrovni a parlament môže tieto zákony zmeniť.

Hospodárske, sociálne a kultúrne práva (práca, vzdelanie, zdravie, sociálne zabezpečenie)

• V Austrálii sú tieto oblasti riešené politicky a legislatívne, nie ako ústavné práva.
• Občan ich nemôže nárokovať ako ústavné právo (na rozdiel od Česka, kde sa môže obrátiť na Ústavný súd).
• Existujú tu síce niektoré zákony a programy – napríklad Medicare (zdravotná starostlivosť), Centrelink (sociálne dávky) či legislatíva upravujúca pracovné právo – ale v porovnaní s Európou je ich podstatne menej. Mnohé základné práva, ktoré by Európan považoval za samozrejmé, tu vôbec nie sú jasne definované. Napríklad právo na čistý vzduch, prístup k čistej pitnej vode alebo primerané bývanie v zákonoch vôbec nenájdete.

Česko – má silnejšie právne zakotvenie cez Listinu a povinnosť štátu chrániť životné prostredie.

Austrália – napríklad pitná voda nie je garantovaná ako „ľudské právo“. Preto môžu vodu ničiť napr. fluoridom, alebo životné prostredie zaťažovať pesticídmi, ktoré sú všade inde zakázané.
Ešte trochu k tomu fluoridu: do pitnej vody sa tu pridáva fluorid na tzv. prevenciu zubného kazu. Pre nás to bolo trochu prekvapujúce, pretože väčšina európskych krajín vodu nefluoriduje a lokálne fluoridovanie necháva na každom jedincovi zvlášť. Pridávať látku do pitnej vody pre celú populáciu by bolo v Česku vnímané ako hromadná medikácia bez individuálneho súhlasu. Navyše ide o látku, ktorá sa často získava ako vedľajší produkt pri výrobe fosfátových hnojív.

Práva nie sú garantované „navždy“. Keďže nie sú zapísané v ústave ani v jednom komplexnom zákone, práva občanov závisia od bežnej legislatívy (zákony parlamentu). To znamená, že parlament môže relatívne ľahko zmeniť alebo obmedziť niektoré slobody, ak má na to politickú vôľu a väčšinu. Súd v Austrálii nemôže povedať: „Tento zákon je protiústavný, lebo porušuje základné ľudské práva“ (tak, ako by to spravil Ústavný súd v Česku alebo Najvyšší súd v USA).

Austrálska ústava spomína len veľmi málo práv (napr. sloboda náboženstva, obmedzená sloboda politického prejavu, právo voliť). Iné práva (na spravodlivý proces, zákaz diskriminácie, právo na súkromie) sú zakotvené len v obyčajných zákonoch alebo v medzinárodných dohovoroch, ktoré Austrália ratifikovala – tie však nemajú vždy priamy účinok vo vnútri krajiny.

V čase krízy (napr. počas pandémie COVID-19) mohli jednotlivé štáty zavádzať veľmi tvrdé obmedzenia pohybu a kontaktov, a občania nemali ústavné „ľudské práva“, ktorými by to mohli spochybniť. Ak by vláda ešte viac pritvrdila – napríklad zákaz zhromažďovania na neurčito alebo povinné očkovanie bez výnimky – právny systém by tomu ťažko kládol odpor, pretože neexistuje základné právo na slobodu pohybu či telesnú integritu.

V otázkach ako azylová politika alebo zaobchádzanie s utečencami Austrália čelí ostrej kritike, pretože zákony umožňujú postupy, ktoré by v krajinách s ústavne chránenými právami boli považované za protiústavné. Občania sú teda odkázaní na politický proces (voliť iné strany, protestovať, lobovať), nie na súdnu ochranu práv.

• V Austrálii: Od roku 2015 musia telekomunikační operátori v Austrálii povinne uchovávať metadata všetkých občanov (kto komu volal, odkiaľ, kedy, aké čísla, IP adresy, emailové logy) po dobu 2 rokov. Polícia a spravodajské služby majú k nim prístup v mnohých prípadoch bez súdneho príkazu.
• V EÚ: V EÚ Európsky súd rozhodol, že plošné uchovávanie dát je proti ľudským právam – preto také zákony vo väčšine členských krajín padli.

Možný scenár: vláda zavedie povinný Digital ID systém (čo sa už teraz pomaly deje, plánované spustenie December 2026)

– všetci občania musia používať jednotný digitálny preukaz totožnosti, ktorý je napojený na banku, zdravotníctvo, cestovanie a zároveň zbiera údaje o pohybe.

🇦🇺 Austrália (bez ústavnej ochrany práv)

• Parlament prijme zákon → stačí väčšina v oboch komorách.
• Súdy to nemôžu zrušiť – nemajú ústavný základ na tvrdenie, že to porušuje práva (pretože právo na súkromie či slobodu pohybu v ústave jednoducho nie je).
• Občania môžu protestovať, ale právna ochrana je slabá → jediná cesta je politická (voliť inú vládu).
• Ak by vláda ešte pridala napr. povinné GPS sledovanie alebo zákaz používania hotovosti → stále legálne, ak to prejde zákonom.
• Jediná brzda: silný verejný odpor, tlak médií a obava vlády zo straty popularity.

🇨🇿 Česko (s ústavne chránenými právami a EÚ reguláciou)

• Parlament môže tiež navrhnúť Digital ID, ale…
• Súdy majú brzdu:
  • Ústavný súd by preskúmal, či to neporušuje základné práva (súkromie, sloboda pohybu, právo na informačné sebaurčenie).
  • Európsky súd pre ľudské práva (Štrasburg) a EÚ právo (GDPR) poskytujú ďalšie garancie.
• Povinný celoplošný dohľad by takmer určite neprešiel – musel by mať veľmi silné odôvodnenie (napr. terorizmus) a aj tak by bol časovo obmedzený a prísne kontrolovaný.
• Občania majú právny nástroj, ako to napadnúť – individuálna ústavná sťažnosť.

Rozdiely v praxi

• V Austrálii: vláda by mohla Digital ID s plošným sledovaním prijať zákonom zo dňa na deň. Ľudia by s tým museli buď súhlasiť, alebo zmeniť vládu až vo voľbách.
• V EÚ: systém by bol obmedzený na dobrovoľný alebo len na úzky účel, a ak by vláda prekročila hranice, Ústavný súd alebo EÚ by to zastavili.

To je dôvod, prečo niektorí odborníci hovoria, že Austrália má „krehkú demokraciu“ – stojí viac na politickej kultúre a zvyklostiach, než na pevných právnych garanciách.

Úprimne, chceli by ste v takejto zemi, ktorá nemá definované ani tie najzákladnejšie ľudské práva, žiť? Veď to tu môže hocikedy hocikto zneužiť. Asi preto to tu tak vypadá, ako vypadá… ale to zistíte, až keď sa v tom začnete vŕtať. Zrazu nám tie austrálske nekonečné pláže a krásne počasie snáď za to ani nestoja.