Kempovanie v Running Creek

Cez víkend sme sa vydali na motocamping. Noci ešte nie sú studené a cez deň je stále 29°C. Podzim nám akosi nechce začať. V tomto pobláznenom svete často ani nemám chuť písať články, ale už bol čas.

Od 14.4.2022 nám tu slávnostne uberajú z reštrikcií pre neočkovaných. Už budú môcť ísť do kaviarní, reštík, hotelov a podobne. Zaujímavé, že doteraz sme všetci mohli tráviť celé dni v obchodných centrách, ale hodinka v reštike bola len pre „vyvolených“. Mám pocit, že tieto zmeny majú niečo s tým, že sa blížia federálne voľby. Neviem, či si politici myslia, že týmto počinom ľudia na všetko zabudnú a znovu ich budú mať radi, alebo je v tom ešte niečo iné (súdne jednania a obvinenia).

Každopádne, Austrália svojim opozdením nesklamala a až teraz sa nám to tu pomaly vracia „do normálu“. Až na vládu a ministerstvá, ktoré ešte blbnú a stále chcú zamestnávať len očkovaných. Aj to ich bude musieť raz prejsť. Najlepšie je, že chorým prikazujú byť doma, ale žiadna platená nemocenská tu nie je. Ak si miniete Sick Days (ak nejaké máte), musíte byť na neplatenom voľne. Teraz ešte idú na nás s rovnakou rétorikou o očkovaní proti chrípke. Aby sme „chránili komunitu“ a iné bláboly, pritom šíreniu to nezabráni, ani nevytvorí tzv. „herd immunity“, ako môžeme naživo vidieť pri >95% preočkovanosti. Ale tie kecy sú úplne ako cez kopirák, proste inšpirácia Kovidom. Pritom pre zdravého človeka je najlepšie si tú chrípku chytiť (ak sa mu to teda podarí). My čo sme tu za celú tú dobu zatiaľ chytili, bola rýma (z prehnane-studenej klimatizácie).

Aby sme tieto absurdity prežili v zdraví, stále nesmieme zapínať TV (v žiadnom prípade televízne noviny) a vymýšľame si výlety. Chýbala nám tá pohoda pri ohni a chceli sme si niečo opiecť, tak som našla celkom pekný camp, asi dve hodiny od nás, kde mali ohniská. Pobalili sme sa a vyrazili na cesty.

Ľudí tam bolo tak akurát. Priestor to bol obrovský, tak sa to tam celkom stratilo. Neďaleko pretekal miestny Creek (austrálska občasná rieka), kde sa mohlo kúpať. Dospeláci si namočili nôžku a okamžite vykríkli, že je to studené. Deťom to zjavne nevadilo a brodili sa tam.

Po postavení stanu sme spravili nálet do obchodu v neďalekej obci, aby sme vybrali zopár vecí, čo by sa dali upiecť. Nakoniec vyhrali Bratwursty a kukurica. Pečená kukurica, moja obľúbená.

Po štvrtej hodine odpolední sa začala miestom rozliehať vôňa grilov a ohnísk. Ja som, po nedávnej skúsenosti so zapaľovaním austrálskeho „bezpečnostného“ (rozumej nehorľavého) dreva, zobrala “Pepa” podpaľovača, ale akosi som už neskúmala, či nie je náhodou prošlý. Bol. To čo ho robilo horľavým vyprchalo a ostal z toho len kúsok polysterénu, ktorý nechcel horieť. Našťastie nekempujeme prvý krát a keď sme sa boli pozrieť pri Creeku, nazbierali sme aj pár suchých halúzok. To nás zachránilo. Horeli perfektne a od toho sa už potom chytilo aj to nehorľavé drevo. Musí to byť miestna špecialita. Všetci sa s tým ohňom vždy trápia. Ono nechce horieť, ale keď sa po urputnom vzdore chytí, horí dlho.

Začalo sa stmievať, vatra horela, klobásky upečené. Bol nový Mesiac a tma ako v rohu. Asi tak po hodine tmy sa začala rozjasnievať obloha a pred nami sa objavila Mliečna dráha vo svojej plnej kráse. Milón hviezd rozsypaných po oblohe. Nádhera! Vyznačila som vám Južný kríž.

V noci to už ale až taká nádhera nebola. Síce sme neboli blízko ostatných stanov, ale údolím sa ozývalo chlapské chrápanie. To mali asi z tých hektolitrov piva, čo tam počas grilovania vychlemtali.