Život v Queenslande v kocke

Dnešný článok je o našom živote v Queenslande.

Už je to celkom dlho, čo sme prvý krát prileteli do Austrálie. Nakoniec sme sa po šiestich mesiacoch v Melbourne rozhodli pre život trochu viac na sever, v Queenslande. Bol to dosť rozdiel. V Queenslande som už konečne začala mať pocit, že sme v Austrálií. Počasie tu bolo oveľa krajšie než v Melbourne. V Melbourne býva zima aj v lete. Všetky ročné obdobia sa striedajú v jednom dni po celý rok. Tu je nám príjemne, ale má to tiež svoje úskalia. Najlepšie je tu v zime, kedy nie je tak vlhko, a teplota sa cez deň pohybuje okolo dvadsiatich stupňov. A tak si tu žijeme a ja sledujem tie rozdiely, ako veľmi sa to tu od Česka odlišuje.

Síce tu máme strašne veľa slnečných dní, ale v lete sa modlíte za každý deň, kedy je zatiahnutá obloha, aby ste mohli aspoň na chvíľku vyliezť von. Hlavne teraz, keď máme Drobca.

Ja paráda, že sú tu nekonečné pláže, ale v lete na ne aj tak môžete len doobeda, lebo cez obed by ste sa uškvarili, a poobede je to teplo ešte horšie. Najlepšie je navštevovať pláž v březnu a dubnu, kedy je oceán ešte príjemne teplý, ale Slnko už tak nepraží.

Ľudia sú tu príjemní, na druhej strane sa s vami ale nebudú kamarátiť. Len prehodia pár slov a to je celé. Za celú dobu čo sme tu som si tu nenašla (ani v práci!) kamarátov, s ktorými by sme mohli niekam spoločne vybehnúť. To v Česku s vami síce nikto neznámy nepokecá len tak, ale nové kamarátstva vznikali ako v práci, tak aj mimo nej, aj v dospelosti. Tu si vytvoria kamarátstva v škole a tým to končí. Ďalšie už potom nenadväzujú, len fakt výnimočne. Zbytok je len nazáväzný pokec, nič viac. O to horšie je to potom keď máte napr. malé dieťa a nemáte sa s kým baviť, ani ísť von. Skúsila som navštíviť aj nejaké skupinky matiek, ale ja sa s tými matkami ani nemám o čom baviť, a často kopec vecí ani nechápaly. Vôbec žiadna nekojila, všetky mali deti prehnané sleep trainingom (metóda vyplakania), baby handling sa tu vôbec nerieši, a ako ich zabaviť počas dňa tiež neriešia, keďže ich dávajú od 6 mesiacov do škôlky kde im ich vychovávajú cudzie ženy. Tie deti sú už tak navyknuté na ignoráciu, že prestanú dávať najavo nejaký diskomfort. Potom som celkom zhrozená, keď si predstavím, aké generácie sa týmto asi do budúcna vychovávajú.

Je super, že nás tu neotravujú technickými a emisnými kontrolami na auto, ale keď vidíte čo jazdí po cestách, také kontroly by ste uvítali. Ani policajti tu nerobia námatkové kontroly, či sú autá spôsobilé jazdy. Emisnú by ste uvítali hlavne na extrémne hlučných autách, naftových vytunených autách bez filtrov keď vám čmudia popod nos prípadne na pláži a národných parkoch, kde je povolený vjazd 4×4. Paradoxom je, že tieto autá majú často na sebe nálepky “Fuck cancer”, že asi niekto z rodiny mal rakovinu.

Je fajn, že v školách sa podporuje individualita dieťaťa, avšak nič sa v nich poriadne nenaučia. Keď z nej vychádzajú, často ani nevedia, aké mesto je hlavné mesto Austrálie. Mnoho ľudí si myslí, že Sydney.

Taktiež bude asi fajn, že deti škola nestresuje. Skoro vôbec nedostávajú domáce úkoly, neznámkujú sa, dokonca nemajú ani stresujúcu maturitu, keď končia školu. Na druhej strane je to strašne cítiť, že v živote horšie zvládajú stresové situácie, alebo vôbec nevedia čo s nimi. Nie sú takí vytrvalí, ako my, čo sme si prešli rôznymi testami. Neviem ako presne to pomenovať… Takisto aj na univerzitách. Nič ako štátnice tam nemajú. Žiadne obhajoby, len napíšu nejakú prácu. Obhajoba je až na PhD. To ma dosť prekvapilo. Podľa mňa sú v tomto naše univerzity oveľa lepšie. Ak ste mali pocit, že tie naše študentov dosť “nepripravia na život”, tak čo potom tieto miestne?

Na každom kroku tu máme reštiky a fast foody. Väčšina rodín doma vôbec nevarí, len používajú mikrovlnku na ohrev hotových jedál. Na druhú stranu je tu 50 percent ľudí obéznych a 25 percent obéznych detí. A to sú také rozmery, ktoré sa v Európe len tak nevidia.

Nie je tu povinná autoškola. Točiť volantom vás tu môže naučiť hocikto (najčastejšie to učia deti starí rodičia). Za volant môžu sadnúť už 16-roční. Väčšina ľudí v živote nešoférovala auto bez automatickej prevodovky. Nie je tu povinné ovládať auto ani po technickej stránke. Řidičák dostanete na základe jázd s babičkou a výsledku testu. Potom to na tých cestách aj vypadá. Veľa ľudí neovláda ani základné princípy fyziky. Plusom je, že skoro nikto na cestách nie je agresívny. Nemajú problém dať prednosť, ale niekedy to tak trochu vadí, keď ju nemáte a dávajú vám ju. Zbytočne robia na cestách zmätky.

Založenie businessu je tu byrokraticky veľmi jednoduché. Potom sa len chytáte za hlavu, ako niekomu môže ten business fungovať, keď má vo všetkom neporiadok, prípadne predávajú ľuďom niečo nekvalitné, alebo nebezpečné (pretože žiadne námatkové kontroly, ako hygiena či obchodná inšpekcia, tu nie sú). Väčšina obchodov tu ani nerobí inventúru. Potom je v tom chaos a netušia, čo majú na sklade.

Takže toľko mojich pár postrehov, čo sme mali možnosť za tie roky zistiť počas žitia v Queenslande.