To, že sa tu ťažko nadväzujú kamarátstva, som už spomínala. Ľudia sú tu iní. Preto sa často môžete cítiť odstrihnuto, tak ako ja. Jediní ľudia, ktorí v dospelosti radi nadväzujú kamarátstva, sú väčšinou tí, ktorí nie sú pôvodom z Austrálie, alebo žili napr. niekoľko rokov v Európe.
Keď som chodila v Queenslande do práce, v IT brandži boli ženy rarita. V Česku som vnímala, že žena bola akési oživenie teamu, tu to bolo skôr, že ženy narušovali tzv. Boys Club, a dlho tam nevydržali. V prvej práci som neodišla dobrovoľne. Zrazu sa tam rozhodli, že už ma nepotrebujú. Bolo to tesne pred Kovidom a keď to vypuklo, práca sa už hľadala ťažko. Po pár mesiacoch som sa dozvedela, že namiesto mňa nabrali nejakého chlapa. Nebol vraj moc šikovný, ale bol to chlap. Vravela som si, že by som sa do takého prostredia asi nevrátila. Každý mesiac im z tadiaľ odchádzala nejaká žena. Ani neviem, či im tak vôbec nejaké ostali. Po diskusií prečo odchádzajú bol jeden z dôvodov spomínaný “Boys Club”. Proste chlapi, čo sa radi družia len s chlapmi. Trvalé následky z absolvovania miestnych chlapeckých škôl.
V druhej práci to už bolo o trochu lepšie. Netvrdím, že tam Boys Club nebol, ale nie až taký výrazný. Teamy boli namiešané z rôznych národností. Spoznala som tam dokonca aj jedného Slováka, čo bol odomňa o pár rokov mladší. Bavili sme sa spolu v rámci možností, aby si šéfovia náhodou nemysleli, že nepracujeme.
Väčšina ľudí ma tam poznala, že to je “tá, čo jazdí na motorke do práce”. Najprv som jazdila len na prdkavom BMW G 310 R, na podobnej kubatúre jazdil aj kolega zo Slovenska, Robo. Ten mal takú malú KTM-ku.
Po nejakej chvíli prišiel na trh prvý Triumph Trident 660, ktorý bol na tento nižší řidičák. Jazdila parádne, na to, že bo bola RE (restricted) motorka. Dochádzanie na nej bolo oveľa lepšie. Jej kúpa mi pritiahla viac pozornosti z okolia. Po roku som si spravila upgrade na neobmedzenú kubatúru a začala jazdiť na Jirkovom Tigrovi 800. A že je to teda veľká adventure motorka, to sa mi už chlapi prihovárali, či je to moje a že WAU, že je to cool. Žena jazdí na takej veľkej motorke, ktorá je veľká aj na niektorých chlapov.
Každý zo zvedavosti prehodil pár slov a bolo. Až na jedného týpka vo veku približnému môjmu. Ten začal byť ukecaný trochu viac. A že toto, tamto, kedy idem na obed, kedy mám pauzu a tak. Zo začiatku som si vravela, že aspoň niekto, kto sa tu so mnou baví. Samozrejme, Austrálčan to nebol. Že sa sem prisťahoval s partnerkou, a že kupujú dom a bla bla. Tak si vravím, že až tak nebezpečný asi nebude keď má partnerku, a podľa všetkého je to vážny vzťah. Tak som sa s nim naďalej bavila, pretože som bola rada, že tam nie som tak osamote. Dokonca sa ponúkol, že mi pomôže so SEO pre moju stránku. Začala som mať pocit, že si rozumieme, ale zároveň mi tam niečo nesedelo. A keď mám takýto zvláštny pocit, tak spozorniem, pretože to býva predzvesť tzv. Red Flag 🚩 Občas som chcela mať od neho kľud, tak som poprosila Roba. On bol taký môj “bodyguard” a možnosť vyhovoriť sa na inú spoločnosť.
Raz som sa nechala ukecať, že s tamtým ukecaným budeme mať obed v parku. V práci sa na obed nikam nechodilo. Všetci mali na jedlo buď sendviče, alebo krabičky z domu. Bolo pekne, tak som si povedala, prečo nie. No a to som robiť nemala. Začal mi tam rozprávať, ako s partnerkou majú kopec zvierat lebo nechcú deti a že on sa dal sterilizovať. OMG, TOO MUCH INFORMATION (informácia, ktorú som vedieť fakt nemusela). Na čo mi to preboha vešia na nos? Po pár dňoch som sa dozvedela, že si hľadá románik, lebo milenka sa mu odsťahovala preč s manželom. AHA, na toto si mi to potreboval povedať? Lenže ono to na mňa nezapôsobilo, skôr naopak. Strašne sa mi tým sprotivil. Dobrovoľne neplodný chlap. Prišlo mi to dosť nechutné. Ešte som nemala možnosť baviť sa s chlapom, ktorý podvádza svoju ženu, tak mi to nedalo a spýtala som sa ho, prečo to robí. Či sa nebojí, že svojej partnerke tým ublíži. Odpoveď ma prekvapila: “Ako by mal ublížiť? Však sa to nedozvie.” No chlapče, ty si úplne IQ tykve. Ešte chvíľu pokúšaj šťastie a budete si deliť všetky tie vaše zvieratká, alebo ťa rovno vysťahuje (pomyslela som si). V mojom okolí, každá nevera skôr či neskôr vyšla na povrch. Mnohé ženy vycítia, že je niečo inak.
Začala som teda obmedzovať jeho spoločnosť. Takéto “dobrodružstvá” naozaj nemusím. Nepotrebujem si vyrobiť problémy tam, kde nie sú. Nie som ani v kríze stredného veku (a dúfam, že ani nebudem), ale týmto som zistila, aké jednoduché je dať sa zmanipulovať, keď človek nie je opatrný. Chvíľami som si fakt myslela, že si rozumieme, ale rýchlo som z toho vytriezvela a zistila, že to všetko bolo len také “na oko”. Jirkovi som to spomenula len okrajovo, aby sa mi aspoň trochu uľavilo. Mal dosť starostí v práci.
Po čase som zistila, že je dokonca zasnúbený a že vo firemnej kuchynke obletuje skoro všetky pohľadné ženy. No paráda. Tak od toho ruce pryč! A keď som neskôr čakala Drobca, to som sa takých podivných ľudí stránila už úplne. Ako keby sa to týkalo už nás oboch… takéto podivné vibrácie nám narúšali náš súkromný priestor. Ale ten blázon ma ešte stále vyhľadával na spoločnosť a bolo náročné ho odbiť, pretože som bola často na rane, ale našťastie nie nemožné.
S motorkou som začala parkovať z druhej strany budovy, nech nevie, že som v práci. On totiž “nie, nemám záujem” nebral ako odpoveď. Bolo mi v tom dosť nepríjemne, ale vedela som, že si to musím vyriešiť sama. Premýšľala som, či to riešiť so zamestnávateľom, alebo po svojom, aby z toho nakoniec nebol nejaký verejný trapas. Chvíľami som mala pocit, že sa to preklopilo až do stalkingu. V tom momente som pochopila, prečo sa tá jeho milenka radšej odsťahovala. Nikdy by jej nedal pokoj.
To maskovanie, že nie som v práci, celkom fungovalo. Nakoniec sa to vyriešilo tak, že v Queenslande vypukla ďalšia pandémia a poslali nás domov. A keďže som bola tehotná, obvoďák mi napísal list, že by ma zamestnávateľ nemal nútiť vysedávať v kancli, aby som sa nenakazila, čo zamestnávateľ ignoroval… tak som sa dala na neplatené voľno (pretože mi bývalo aj dosť často nevoľno), kým mi nenašli prácu pre zákazníka, ktorému nevadilo, že pracujem z domu. Bola som šťastná, že do tamtoho kanclu už nemusím.
Bolo to riešenie tak trochu á la srab, ale fungovalo to. Teraz nad tým premýšľam, ako sa roztrhol pytel s tými kauzami o zneužívaní mladistvých na táboroch. Ono vám to fakt v ten moment asi nedopne (a už vôbec nie, ak ste v puberte), že sa do niečoho namáčate. Musíte byť naozaj bystrí (alebo si niečím podobným už prejsť), aby ste vedeli, kedy spozornieť 🚩 Z nevinnej diskusie sa hranice posúvajú veľmi nenápadne… až si zrazu uvedomíte, že ste sa zaplietli do niečoho viac, než ste pôvodne chceli. A potom s tým pocitom nesprávneho rozhodnutia – alebo v horších prípadoch s jeho následkami – musíte žiť do konca života.
Austrálsky blog 
Leave a comment