Porovnávam život tu a tam

Už sa to pomaly, ale iste blíži! Sme strašne “excited” lebo už za mesiac by sme sa mali sťahovať do nášho prvého domčeku. Strašne to letí! V Jirkovej práci sa už pýtali, či bude “housewarming” party (rozumej kolaudačka), tak asi budeme musieť nejakú zorganizovať. A aby vzrúša nebolo málo, na Velikonoce, presne po dvoch rokoch, prídeme na návštevu do Európy.

Sme veľmi zvedaví, čo všetko sa tam zmenilo. Či to bolo k lepšiemu alebo k horšiemu. Pomaly začíname plánovať, čo pri návšteve nevynechať, a čo si nezabudnúť pobaliť. Môžete nám do komentárov napísať, aký dárek by vás z Austrálie potešil.

Už sa nemôžeme dočkať, ako po dlhej dobe znovu ochutnáme rohlíky, škvarky, tlačenku… ozajstný tvaroh a bryndzu! Často si uvedomujeme, že v Česku by sme si asi s vysokou pravdepodobnosťou nemohli nažívať tak, ako v Austrálii. Tu to samozrejme nie je len med lízať, veľa vecí nám tu chýba, nie vždy tu všetko funguje tak, ako by malo, ale žije sa tu dobre. Naberáme skúsenosti, ktoré sú na nezaplatenie, a keď nás to náhodou omrzí, vždy sa máme kam vrátiť.

Nedávno, keď som vybavovala odstránenie menšieho stromku spred plánovanej príjazdovej cesty, musela som jednať s Councilom (niečo ako mestský úrad). Aký tam boli všetci milí a ochotní! Vysvetlili mi, aký formulár mám doniesť, koľko to bude stáť… a nejasnosti sa doladili cez e-mail alebo telefonicky. Lenže tak, ako to išlo zo začiatku hladko, neskôr prišla do cesty komplikácia, že mi úplne pripomenula úrady na Slovensku (samozrejme v menšom merítku). Nakoniec to dopadlo tak, že to za nás vyrieši stavebná firma. Už sme v týchto zahraničných vybavovačkách celkom zbehlí. Keď si spomeniem, s akou malou dušičkou som niekam volala pred rokom, a aké je to dnes… brutálny pokrok! Život v Austrálii je proste veľka výzva a skúsenosť, ktorá nás vo všetkých smeroch obohatila.

Minulý víkend bolo veselo. Po roku znovu prišiel Brent s Jullie (ktorých Jirko pozná z Prahy) aj s celou rodinkou do Sunshine Coastu, tentokrát obohatení o ďašieho člena. V decembri sa im totiž narodila malá Matylda. Čo sme tam boli, tak sa stále len usmievala. Deti citlivo vnímajú všetko čo sa deje okolo. Väčšinou tie očakávané sú spokojnejšie, než tie, ktorým rodičia ešte aj pred narodením nevedome vysielajú informáciu, že “prichádzajú nevhod”, alebo že ich dokonca nechcú. Mali sme u nich aj prespať, tak nás Jullie upozornila, že sa malá v 3h ráno prebudí, ale potom zaspí. Nechcelo sa mi veriť, že trojmesačné bábo sa jej zobudí v noci len raz, ale fakt to tak bolo. Vyzerá, že vo všeobecnosti platí vzorec: nevystresovaní rodičia = šťastné a spokojné miminká. Tak sme si užili BBQ, Brentovi rodičia nás pozvali do Tasmánie (kde žijú cez letné mesiace), a my sme všetkým prisľúbili, že ďalšie grilovanie už bude u nás na záhrade.

Občas premýšľam, aké by to bolo keby sme sa vrátili, a čo by som rada implementovala z Austrálie do Česka (do Slovenska nie, tam sa žiaľ po mojich skúsenostiach vrátiť nehodlám. Už som prestala veriť, že sa tam niečo zlepší). Okrem toho, že leto je tu krásnych 6 mesiacov, more s plážami za rohom, a s výplatou si tu snáď každý môže dovoliť dom a auto… určite by to bol austrálsky dôchodkový systém. Peniaze na dôchodok vám v AU odvádza zamestnávateľ priamo na váš dôchodkový účet, a máte prehľad, koľko je tam našetrené. Žiadny “zajíc v pytli” ako to bolo v ČR/SR, že odvádzate peniaze do akejsi čiernej diery, a potom vám po rokoch s kľudom zahlásia, že žiadny dôchodok nedostanete lebo štát nemá peniaze, alebo že bude veľmi nízky.

Čo by mi z tadiaľto ešte chýbalo, je zipovanie a púšťanie na cestách. Ale nemyslite si, že sú miestni dobrí šoféri. Naopak. Často na cestách vytvárajú chaos, ich premýšľanie je väčšinou náhodné… ale sú veľmi ohľaduplní, a zipovanie im ide. Vďaka tomu nie sú dlhé kolóny, a ak sú, dlho v nich nestojíte lebo sa plynule púšťajú. Zácpy na cestách sa vytvárajú len keď robia chaos, a nevedia sa rozhodnúť či odbočiť, alebo nie. K tomu sú ešte strašní vybrzďovači. Ale nie zámerne. Oni proste nechápu, že keď pustíte nohu z plynu, že auto začne brzdiť motorom. Málo kto to vie. Preto skáču na brzdu. Tu totiž nie je povinná autoškola, a potom to tu tak vyzerá. Ale zipovať a púšťať vedia. Keď nevedia či dať prednosť, radšej vám ju dajú.

Ďalšou vecou by bolo to, ako jednoducho sa tu podniká. Ak zarábate málo, daň vás nezrujnuje, lebo je progresívna. Nikto vás tu nekibicuje na tom, čo všetko ste si dali do nákladov, lebo sa tam dáva fakt všetko, čo má s vašim podnikaním spoločné. Dokonca aj slnečný krém ak pracujete vonku.

Ešte by mi z Austrálie chýbalo to, ako sú tu všetci vysmiati. Či sú to mladí ľudia, alebo ľudia v dôchodku, väčšina je prívetivá a príjemná. Občas si uvedomím keď kráčam ulicou, že mám úsmev na tvári, a ani neviem prečo. Asi za to môže prostredie, alebo časté pekné počasie. Zdravíme šoférov autobusu pri nástupe i výstupe, oni vám za to zamávajú… možno to bude znieť ako hlúposť, ale aj takáto drobnosť vám zlepší štart do nového dňa, a vyčarí úsmev na tvári. Ľudia sa tu bežne prihovárajú na ulici, ako keby sa poznali. Niečo ako “neprihováraj sa cudzím” v Austrálii neplatí. Stojíte na červenej pred prechodom, a kľudne sa môže stať, že s vami niekto prehodí zopár neutrálnych viet o tom, aké je počasie, alebo aká je dnes hustá premávka. Občas sa stane, že im niečo nerozumiem, ale to nevadí. Stačí im prikývnuť, alebo sa usmiať. Oni sú radi za akúkoľvek odozvu.

Ako som nedávno spomínala, že mám kámoša na lodičke (ferrymaster menom Leonard), tak som od neho znovu dostala ružičku keď som išla z práce. Smiala som sa, že z kadiaľ ju zase má, že musí mať veľkú záhradu. Občas si skecneme ako pokračujeme s manželom v stavaní domu, kedy sa sťahujeme, ako sa Leonardovi býva na ostrove Cochiemudlo, a ako musí z tadiaľ dochádzať… viete, také to, aby reč nestála.

Ako sme tu, tak už len tie dva roky nám dali strašne veľa. Skoro na všetko tu máme iný pohľad, musíme dokonca inak premýšľať, lebo ľudia tu premýšľajú úplne odlišne. Volám to “austrálska logika“. Slovo často používam ako nadávku lebo si myslím, že ich zmýšľanie veci často zbytočne komplikuje, ale zaujímavé je, že sa často dopracujú k rovnakému výsledku, len väčšou obkľukou. Ukážem vám príklad:

Ako vypočítate, koľkými zónami ste cestovali, ak ste nastúpili v zóne 3 a vystúpili v jedničke? Podľa mňa je najjednoduchší spôsob spočítať si zóny, v ktorých ste cestovali čiže 3, 2 a 1 dáva zóny tri. Lenže austrálčania to vidia inak: najjednoduchšie je to podľa nich vysvetliť tak, že máte odpočítať od čísla kde ste nastúpili, číslo kde ste vystúpili, a k tomu ešte pripočítať 1. Takže ak cestujete zo zóny 6 a vystúpite v 4ke, ja by som si to normálne spočítala ako zóna šesť, päť a štyri = tri zóny. Oni by to spočítali ako (6-4)=2 a +1=3.

Čo nás celkom prekvapilo je, že ľudia tu toho veľa nenavymýšľajú, s logikou sa často trápia, ale veľký dôraz dávajú na pocity. Na akýsi šiesty zmysel. V Česku sme to vôbec nevnímali, ale tu vidíte, že si vás niekto vyberá pocitovo, a nie logicky. Sú strašne vnímaví. Strašne rýchlo nacítia napr. to, že sem nepatríte, že nie ste miestni, a to nemusíte povedať ani slovo, alebo mať inú farbu pleti.

Je samozrejme aj veľa vecí, ktoré nám vadia. Asi sa znovu budem opakovať, ale strašne mi tu chýbajú šikovní ľudia. Je ich strašne málo. Všetci chcú pracovať málo, a za veľa peňazí. Potom samozrejme pociťujete, ako na pracovné pozície strašne opatrne vyberajú. Často si myslia, že je lepšie prijať miestnych ľudí (lebo iní nebudú tak “šikovní”), no ja mám pocit, že zrovna to je ten kameň úrazu. My sme zvyknutí z Európy pracovať trochu inak. Tu veľmi hľadia nato, kto má koľko rokov skúseností. Samozrejme to o ničom nevypovedá, pretože prácu môžete robiť aj 30 rokov, a stále zle. Stretla som ľudí, čo mali 20 rokov v IT, a ani sa nevedeli prihlásiť do systému. Takých tu kľudne stretnete na odborných pozíciách. To je len malá kvapka v mori, čo tu kadekto dokáže, ale vždy hrajú na tie roky. Je to pre nich podstatné.

Bola som sa dať ostrihať v Toni&Guy kaderníctve. Chodila som k nim v Prahe, tak som vedela čo asi očakávať, keď je to franchise. Myslela som si, že všetky kaderníčky školia rovnako, no pre Austráliu to asi neplatí. Austrálčania proste nemajú v krvi precíznosť. Ďalší strih už bude asi v ČR prípadne SR.

A čo takí “tradies” tzn. dělníci? Ako je možné, že majú na iPhone? Lebo sa stačí čohokoľvek dotknúť, a už na tom máte austrálsku prirážku. Najviac nás asi pobavila cena za spílenie stromu. Pýtala som sa na nacenenie “tree removal”, akože odstránenie nášho stromku, ktorý má ❤ metre: Tak len spílenie, bez odstránenia koreňov tu stojí $180-300, povolenie od councilu (že vám za dva týždne odpíšu áno alebo nie) tu stojí $150. Ak strom spília pol metra nad zemou, je to za 200 dolárov, ak tesne nad zemou, tak to je za 300 lebo je tam príplatok (asi za to, že sa ten človek zohne). Pritom cena píly je asi $20, a spílenie takého malého stromu vám zabere asi 15 minút. Je to tu vážne vtipné. Verím, že každý šikovný človek si to za takú cenu radšej spraví sám.

Na záver pripájam článok, čo sa tu nedávno udialo. Je už v češtine. Myslím, že nepotrebuje komentár.