Moffat Beach a pokrok na stavbe

Brisbane nám práve zaplavila sladká vôňa kvetov. V tomto ročnom období totiž začínajú kvitnúť rôzne kríky podobné jasmínu, ktoré sú na každom rohu. Dni nám rýchlo ubiehajú. Máme toho bohate, a na ČR a SR toho bude ešte viac… ale verím, že s úsmevom to všetko hravo zvládneme.

Popri baleniu, plánovaniu osláv, kupovaniu a vyrábaniu darčekov (žiaľ, živého klokana vám nepobalíme, ako ste niektorí chceli, neprešlo by to na colnici), sa ešte pripravujeme na prednášku, ktorá bude 29.4 na univerzite v BB. Nebude to len taká hociaká prednáška. Prednášajúcimi budeme my, na tému Austrália a jej odlišnosti v kultúre. Janka prišla s nápadom, či by sme niečo nepripravili pre študentov. Nás to tak zaujalo, že sme súhlasili. Konečne si to po rokoch štúdia, skúsime v opačnom prevedení. Snáď to bude prínosné.

V práci je fajn, obaja toho máme bohate, ale to je dobre. Môj team nie je veľký, a atmosféra je tam trochu komornejšia. S Niroshanom zo Srí Lanky si rozumiem, je s ním sranda, rád poradí, a baví sa s ním dobre. Horšie je to s Christianom, lebo nie vždy mu rozumieme. Rodičia mu do života vybrali dosť zvláštne meno. V preklade totiž znamená “kresťan” (počeštene to je Křišťan či Kristián). Znie to trochu divne, keď na niekoho v preklade voláte “Hej kresťan, aké je heslo do systému?”.

Christian je rodilý Austrálčan, používa slang, a k tomu ešte zvláštne artikuluje, takže je to často pre mňa s Niroshanom výzva. Možno do toho prispel nie úplne šťastný rodinný život, ktorý žije, a ešte mám podozrenie, že nemá rád ženy (ešte o ženách pekného slova nepovedal). Raz za mnou prišiel celý skleslý, že ak mám svoj život rada, radšej nemám mať deti. Chápem, že to s nimi bude asi náročné (tej zodpovednosti sa už nezbavíte, a život už nebude taký jednoduchý, ako pred tým), ale bol to veľmi odvážny výrok, ktorý ma dosť prekvapil. Bola som schopná zareagovať mu na to len: “Neboj, nehrniem sa do toho”. Nie som ten typ ženy, čo je z detí namäkko (aspoň nie z tých cudzích), ale keby nejaké prišlo hoci aj neplánovane, určite by sme ho privítali s otvorenou náručou.

S Davidom, ktorý je môj šéf, taký problém s porozumením nemáme, aj keď je to tiež rodilý Austrálčan. Ten hovorí pekne, čisto.

A aby sme tieto dni (kedy sme zaneprázdnení na 100%) zvládli, chodíme sa vyblbnúť na pláže, a ochutnávame miestne dobroty. Posledne sme zablúdili na Moffat beach, z ktorej máme pár fotiek. Navštívili sme neďalekú reštauráciu, kde si sami varia pivo. Dala som si tam kalamárový šalát, ktorý bol zatiaľ najlepší, aký sme tu mali. Grilované kalamáre nemali chybu.

Manžel zrovna nedávno našiel v mobile zoznam vecí, ktorý sme si spísali pred odchodom do Austrálie. Pred dvomi rokmi! Úplne sa nám vynorili spomienky. Zhodli sme sa, že vhodnejšia doba na vycestovanie ani nemohla byť. Bolo to totiž poriadne náročné, aj keď nás nič nazväzovalo. Všetko to triedenie vecí, sťahovanie (ďakujeme rodine za pomoc), rušenie poistení, účtov, odhlasovanie… ale musíme uznať, že aj tak to stálo za to! Bol to náš najväčší zážitok, ktorý sa asi len tak nezopakuje. Nevieme, či by sme na to znovu nazbierali odvahu, keď teraz presne vieme, čo všetko by to obnášalo. Každopádne sa nám podarilo vystúpiť z našej tzv. komfortnej zóny, a urobili poriadny krok do sveta!

Mimochodom, nedávno vyšiel akýsi zoznam krajín, kde sa ľudia cítia najšťastnejšie (až po tie, kde nie), tak Austrália sa umiestnila na 10. mieste, Česko na 21. a Slovensko na 39. Tak nejak to vnímame aj my. Cítime sa tu veľmi dobre. Pláže sú za rohom, a život je tu naozaj príjemný. Vôbec sa nečudujem prečo je tu každý vysmiaty.

Pomaly sa nám to celé dáva dokopy ako puzzle. Sme presvedčení, že toto je naša cesta, a všetko je tak, ako má byť. Vďaka odvahe, ktorú sme nabrali pred štyrmi rokmi, žijeme v Austrálii. Pamätám si, ako som sa jedného dňa spýtala Jirka: “Čo keby sme skúsili žiť v Austrálii”, a on mi na to “Tak jo”. Vyvalila som na neho oči, a fakt sme sa do toho pustili. Vraveli sme si: “Ak tam máme ísť, tak to vyjde”. Vedeli sme, že to bude náročný proces, a nemusí dopadnúť úspešne, lenže po necelých dvoch rokoch sa to (vďaka Jirkovému vzdelaniu a praxi) podarilo, a my sme dostali víza do Austrálie. To sme ešte netušili, že tu budeme mať aj našu vysnenú svadbu na pláži, a podarí sa nám ísť na svadobnú cestu do Nepálu. Bolo to nádherné, a manželstvo je super. Veľmi si ho užívame. Všade, aj na úradných dokumentoch, nás píšu spolu ako oboch adresátov. Všetky dopisy z banky, či dokumenty od staviteľov sú pre Simona & Jiri. Je to veľmi milé.

Tak sa nám tu teda podaril postaviť domček. Všetko ide pekne po poriadku, a my ho za chvíľu preberáme. Ak mám pravdu povedať, nič nemáme naplánované, ani nalinkované. Ono to tak postupne prichádza samé, keď je tá najvhodnejšia doba. Teraz si budeme postupne splácať domček, a uvidíme, kde nakoniec skončíme. Či nás to ešte niekam zaveje, alebo tu pobudneme. A keby k nám teda časom prišli deti, určite im vybavíme dvojité občianstvo. Aby sa im žilo lepšie, a mohli bez problémov cestovať, prípadne si neskôr vybrať, kde by chceli žiť. To by od nás mali taký malý darček do života.

My teda zatiaľ zakoreňujeme v Brisbane. Stále sa nám tu páči viac než v Melbourne či v Sydney. Časom možno prihodíme zopár fotiek s domčekom, ale nie veľa. Ja ho totiž vnímam ako také naše útočisko, a rada by som si to nechala pre nás. Neskôr možno popíšem, aké to tam máme, aby ste si trochu precvičili predstavivosť, a viac vás lákalo navštíviť nás.

Najviac sa tešíme na to, že už nebudeme musieť počúvať žiadne dupanie nad hlavou, budeme mať záhradu, obrovskú kuchyňu… a do trouby sa mi budú konečne zmestiť aj dve (a možno že aj štyri) nohavice makového závinu naraz, čo manžel isto ocení.