Austrálsky problém menom diverzita

Genderová a kulturálna DIVERZITA. Hovorí sa o tom potichu. Berie sa to tak, že to tu tak proste je, akurát čo s tým? Možno tie rozdiely nie je tak cítiť všade, ale aj ja som to mala možnosť okúsiť na vlastnej koži.

Zo začiatku som to nevedela identifikovať, prečo sa tu chlapi v práci ku mne chovajú tak zvláštne, či je to bežné, alebo nie. Keď som pracovala pre rôzne firmy v ČR, nikto nemal problém, že som žena, skôr naopak. V českej IT sfére ženy brali ako oživenie teamu a kolegovia sa ku mne chovali veľmi pekne.

Dopočula som sa, že v Austrálii, práca v malej firme (môj prípad) neznamená, že tam automaticky bude vrelá rodinná atmosféra. Dosť ma to prekvapilo. Lepšie to vraj býva v korporátoch, kde pracujú ľudia zo všetkých možných kútov sveta a je to tam premiešané.

Keď sme mali v tej mojej práci meeting, vždy som cítila, že niečo nie je v poriadku. Keď som na niečom dôležitom pracovala, vnímala som, ako keby to bolo ignorované, ako keby som ani nebola súčasťou teamu. Dôležité veci (ktoré som s prehľadom mohla robiť aj ja) sa snažili dávať mužom a potom sa poukazovalo na ich úspechy. Mňa na meetingu len nechali vyrozprávať a išlo sa ďalej. Kolegom sa ďakovalo za odvedenú prácu, mne nie, ani keď som ako jedna z mála musela pracovať cez Vianoce. Chvíľu som nechápala… Čo robím zle? Samozrejme nepracujem pre to, aby som počúvala chválu, ale keď ju celkom často počujete okolo seba… zrovna sa mi podarilo vyriešiť problém, s ktorým si jeden kolega (vyslovene expert na všetko) nevedel dva roky rady, a na meetingu sa to ani nespomenie, začnete mať z toho celkom blbý pocit.

Moja pracovná pozícia vznikla tak, že som mala najprv pomáhať, no po pár dňoch som úplne prebrala prácu po jednom kolegovi (lebo nestíhal a mal v tom celkom chaos). Po pár mesiacoch mi bola sľúbená normálna zmluva, tzv “full-time permanent”. Ďalej som vylepšovala veci, ktoré bolo treba, ktorým iní nerozumeli, bavila som sa o tom so zákazníkmi, zaškolovala kolegov v teame, aby dokázali používať novú aplikáciu, ktorú niekto naimplementoval dosť neučesane… To, že moje úspechy neboli vyzdvihované pred teamom, na to som si časom zvykla… ale stále mi to bolo divné, keď šéf chválil kolegu za nejakú banalitu a vy tam zachraňujete celý zákaznícky Help Desk, aby sa to nezrútilo ako domček z kariet a… A NIČ.

Nie som feministka, ani nič podobné, len ma to zarazilo. Povedala som o tom kolegyni, ktorá zrovna podala výpoveď, lebo sa jej tam nepáčilo. Nabrali ju a nakoniec pre ňu ani nemali prácu. Tá si len povzdychla a povedala… “men’s club”. Začala mi rozprávať o jej kamarátstve s CEO z firmy. Boli totiž kolegovia. Rozumeli si, bola sranda, no ako sa stal CEO, vznikla medzi nimi obrovská priepasť. Že si z toho nemám robiť ťažkú hlavu, že tu tie mužské kluby proste sú. Za pár mesiacov sa vyberali noví zástupcovia firmy (board), že firma bude “svetová” a samozrejme, všetko chlapi. Asi šiesti. Všade sa snažia mať v boarde aspoň jednu ženu, lebo to nevyzerá dobre a vo svete to robí celkom poprask, no a táto “moja” firma si z toho zjavne ťažkú hlavu nerobí. Asi si nechcú kaziť mužský klub.

Moja zmluva stále visela na podpise tohto spomínaného CEO. Stále bol nejaký dôvod, prečo zrovna teraz nie je vhodná doba, proste výhovorky… a nakoniec mi normálnu zmluvu ani nedali, aj keď po roku to zákon vyslovene nariaďuje, keď si o to zažiadate, čo ja som po roku hneď urobila. Lenže, budem sa na nich sťažovať, keď pri nástupe do novej práce potrebujete referencie od bývalého zamestnávateľa? Bol by to zbytočný boj… Firma si akurát tak kazí medzi ľuďmi renomé.

Vedeli ste že… Až do roku 1970 bolo v Queenslande zakázané podávať ženám alkohol vo verejnom bare? Verejné bary boli totiž mužskou doménou.

Prečo sa to vlastne deje? Zrazu mi to doplo. Ono to asi začína už v škole. Prestížne školy sú tu často rozdelené na chlapecké a dievčenské. V Austrálii je zvykom, že ak chcete dieťa uviesť dobre do života, musíte ho dať na uznávanú (drahú) súkromnú školu. Mám pocit, že v podstate je jedno, čo sa tam naučia, hlavne že je názov školy zvučný. V týchto školách sa nosia tip-top uniformy zladené s ostatnou výbavou, takže každý vidí, do akej školy dieťa chodí (keďže každá má svoj erb, farby a rovnošatu).

Prikladám stránku tejto populárnej dievčenskej školy, ktorá funguje ako 8-ročné gymnázium. Rok štúdia (bez ďalších poplatkov) tam vyjde približne na $12.000 (200tis Kč).

Paradoxne, už školské uniformy vytvárajú medzi deťmi obrovskú diverzitu. V škole sú rovnošatou študenti väčšinou rovnocenní, no keď škola skončí, žiaci sa v nich premávajú mestom a je jasné, kto na akú školu chodí. Dievčatá si po škole vytiahnu z predpísanej školskej tašky Chanel kabelku… a ide sa do mesta.

Školské vzdelávanie je v celej Austrálii podobné, medzi štátmi sú občas malé rozdiely. Školské vzdelávanie (základné a stredné) je povinné vo veku od šesť do šestnásť rokov (1. až 9. / 10. ročník). Školská dochádzka trvá 13 rokov a je rozdelená na:

Základná škola – prebieha sedem alebo osem rokov, začína sa v materskej škole / prípravke až do 6. alebo 7. ročníka.
Stredná škola – prebieha tri alebo štyri roky, od 7. do 10. alebo 8. až 10. ročníka.
Vyššia stredná škola – prebieha dva roky, 11. a 12. ročník.

Terciárne vzdelávanie (tzv. tertiary education) potom zahŕňa vysokoškolské vzdelávanie (vrátane univerzít) alebo odborné vzdelávanie a príprava (VET).

Význam dievčenských škôl a chlapčenských som doteraz nepochopila. Viem si jedine predstaviť, že by tam mohli mať odlišné športy, ale tak to predsa bývalo aj na našich školách. My sme mali telocvik rozdelený na chlapčenský a dievčenský, ale učili sme sa všetci spolu a nezdá sa mi, že by chlapci potrebovali inakší prístup než dievčatá. Tu v Austrálii mi to občas pripadá ako sto rokov dozadu. A tie chlapčenské, či dievčenské školy sú často ešte kresťanské, aj keď Austrália o sebe prehlasuje, že nie je náboženská, no skoro každá druhá škola je tu pod záštitou pánbožkárov. Veď uznajte, koľko z tých privátnych má v názve “all saints” (všetci svätí), “christian” (kresťan) a podobne.