Oslava na lodi a záhadné zmiznutie hostí

S Jirkom sme dostali pozvánku od Adély na jej narodeninovú oslavu. Je to jedna známa, čo sem pricestovala z ČR na Work and Holiday víza. Najprv pracovala v Cairns, ale ako sem dorazil COVID-19, prišla o prácu a rozhodla sa presunúť do Sunshine Coastu, kde si rozbehla svoj vlastný business.

Na oslave sme stretli rôznych českých aj nečeských mladých ľudí bez záväzkov. Bolo to úplne iné než keď sme sa dostali do komunity Čechov na Redcliffe, ktorých debata sa točila už len okolo detí. Tu sa rozoberalo cestovanie, rôzne krajiny, typy víz, kariéra a hľadanie práce… proste pre nás o dosť zaujímavejšie a rozmanitejšie veci.

Neverili by ste, koľko ľudí je tu teraz len na dočasné víza. Myslela som si, že Covid ich vráti späť domov, ale keď sme sa na to spýtali, nikomu sa naspäť do ČR a SR nechcelo. Nečudujem sa. Aj s tými nepozitívnymi vecmi, čomu tu človek v Austrálii občas musí čeliť, je to stále o dosť lepšie. Často je to aj o tom, akými ľuďmi sa oklopíte, tak sa vám tu potom nažíva. Ja som zo začiatku na to nemala úplne šťastie, ale už sa to pomaly zlepšuje. Len sa nesmiem báť “vyjsť von”.

Uvedomujeme si, ako veľmi sme radi, že tu sme. Hlavne v tejto dobe šialeného vírusu. Rozhodnutie, zbaliť sa a presťahovať sa z Melbourne do Brisbane pred tromi rokmi bolo náročné, ale teraz už vieme, že správne. Kopec ľudí to teraz tak robí a z melbournského epicentra Covidu uteká. Nám sa to tu našťastie nešíri a zatiaľ sme stále v bezpečí. Aktuálne tu v QLD máme v karanténe 4 aktívne prípady. Chytili to overseas (mimo Austráliu). Možno to bude tým našim slnečným štátom. Počasie je tu naozaj úžasné.

Tento rok je ale trochu iné. Cítime, že je o dosť chladnejšie, než bolo minulú sezónu. Takto je to príjemnejšie a vôbec mi to nevadí. Som zvedavá, aké bude leto.

Prvú časť oslavy Adéla naplánovala u seba na záhradke s bazénom a grilom. Pripravila litre Sangrie, veľké ovocné taniere a párty sa mohla začať. Posedávali sme okolo bazénu (tí odvážnejší sa do neho aj hodili) a popíjali nápoje. Najväčšiu pozornosť získal darček, ktorým bol obrovský pohár s Margaritou. Po chvíli začal kolovať. Pozerám na nich, či si sú istí… teraz v dobe Covidovej… no nikto to neriešil. Tak si vravím: Čo ťa nezabije, to ťa posilní… a dali sme si, aby sme netrhali kolektív. Keby tu nakazených bolo viac, asi odmietnem. Už sú od toho dva týždne, a nám nič nie je, takže cajk.

• 

• 

• 

Po pár hodinách blbnutia sme sa presunuli do Mooloolaba na loď. Plavba bola naplánovaná na západ Slnka.

Oslava sa začala rozbiehať. Každú chvíľu bolo počuť otváranie perlivého vína. Adéla vravela, že tam zobrala asi 15 fliaš a všetky sa vypili. Bolo nás tam asi 15, z toho asi polovica pila niečo iné alebo nepila. Ja som si dala jeden pohár a pri druhom mi to prestalo chutiť, tak som to vzdala a už len triezvela.

Slnko pomaly začalo zapadať a všetci sme sa kochali. Západy Slnka v Austrálií sú tak nádherné, že nikdy neomrzia.

Na oblohe sa začal objavovať veľký krvavý Mesiac. Zrovna bol úplněk. Bola to naozaj nádherná podívaná, ako žiarivý červený koláč vystupuje z hladiny oceánu. Sadli sme si do prednej časti lode, Jirko ma zozadu objal a potichu sme ho sledovali…

Za pár minút začala spievať pripitá Adélina kamarátka a bolo po romantike, zato všetkých dobre pobavila. Tento výkon ju zjavne tak vyčerpal, že po ňom zaspala na ľavom boku lodi. Občas som ju sledovala jedným okom, či nevypadla. Pripitým by som ju asi zachraňovať nenechala. Utopili by sa s ňou.

Harisson si tú plavbopárty s nami tak užíval, že z dvojhodinovej plavby bola nakoniec trojhodinová. Na oblohe sa začali objavovať hviezdy a planéty. Síce bol úplněk, ale Jupiter, Saturn a pár jasných súhvezdí bolo vidieť nádherne.

Zaparkoval to s nami nakoniec v prístave a začal sa riešiť odvoz. My sme boli autom s Ondrom, lebo viezol esky (box s ľadom a nápojmi) a Jirko mu s tým pomáhal. Zbytok sa dohodol na Uberu. Za 15 minút sme boli naspäť na mieste, kde sme začínali. Zábava pokračovala, lenže zbytok ľudí sa stále neobjavoval. Ondrovi len prišla správa, že prídu loďou. Ako? Nešlo mi to do hlavy. Adéla síce býva pri kanáli s prístupom, ale taká veľká loď by sa k ním predsa nedostala. Je tam nízky most. Dali sme im ešte polhodinu a potom sme sa rozlúčili a pobrali. Potrebovala som to odšoférovať pri vedomí, nie v spánku.

Ďalší deň sme sa dozvedeli, že Harisson zbytku nakecal, že ich naspäť k Adéle zoberie loďou, a keďže tam bola väčšina pripitá, uverili mu to. Z tohto poznatku usudzujem, že sa naspäť dostali Uberom, ako to bolo pôvodne plánované, no kde medzitým trčali tú hodinu, nie je známe. Žiadne záznamy, na základe ktorých by sa zistil dôvod meškania, neboli zachované.