Keď pôrodnosť klesá… všade

Posledné mesiace narážam na články o tom, že sa rodí málo detí. V Austrálii. V Česku. Na Slovensku. V USA. Prakticky všade. Vždy sa pod nimi rozbehne rovnaká diskusia. Mladí nechcú deti. Sú egoisti. Všetko je príliš drahé. Prípadne, že za to môže vláda. Na jednej strane sa hovorí o preľudnení planéty, no na druhej sa vlády obávajú nízkej pôrodnosti a starnutia populácie.

Lenže čím viac som o tejto téme čítala, tým viac som mala pocit, že také jednoduché to nebude.

Keby sa to dialo len v jednej krajine, dalo by sa ukázať prstom na konkrétny problém. Lenže ono sa to deje takmer všade. Austrália má rekordne nízku pôrodnosť. Rovnako Česko. Nemecko. Taliansko. Kanada. Japonsko. A potom je tu Južná Kórea, ktorá má jednu z najnižších pôrodností na svete.

Mimochodom, Austrália len pred pár dňami prekročila hranicu 28 miliónov obyvateľov. Ešte v roku 2000 tu žilo približne 19 miliónov ľudí, takže za 26 rokov pribudlo takmer 9 miliónov obyvateľov. Väčšinu rastu pritom netvorí prirodzený prírastok, ale migrácia zo zahraničia. Zaujímavé je, že po prvýkrát v histórii sa najväčšou skupinou ľudí narodených v zahraničí stali obyvatelia narodení v Indii, ktorí tesne predbehli ľudí narodených v Anglicku. Dnes sa už približne tretina austrálskej populácie narodila mimo Austráliu.

---

To ma priviedlo k otázke: Ak sa to deje v krajinách s úplne odlišnou kultúrou, politikou aj životnou úrovňou, je naozaj možné, že všetky robia tú istú chybu?

Najviac ma prekvapila práve Južná Kórea. O nízkej pôrodnosti sa tam hovorí už roky a štát vynaložil obrovské množstvo peňazí na rôzne programy podpory rodín. Napriek tomu sa počet narodených detí stále drží veľmi nízko.

Podobne sú na tom škandinávske krajiny. Keď sa u nás diskutuje o tom, čo by štát mal robiť pre rodiny, často sa dávajú za vzor. Dlhé rodičovské dovolenky, podpora pracujúcich rodičov, kvalitné škôlky. A predsa ani tam nie sú na úrovni, ktorá by zabezpečila prirodzenú obnovu populácie.

Zaujímavé je, že tento problém sa netýka len bohatých krajín. Klesajúca pôrodnosť sa objavuje aj v krajinách, ktoré ešte pred pár desaťročiami mali detí výrazne viac.

Možno preto nie je celkom presné hovoriť len o peniazoch.

Samozrejme, bývanie je drahé. Životné náklady rastú. Mnohí mladí si zakladajú rodinu neskôr než ich rodičia. To všetko zohráva svoju úlohu.

Napriek tomu mám pocit, že za tým bude ešte niečo viac.

Keď sa pozriem na rodinu ako takú, uvedomujem si, ako veľmi sa zmenil spôsob života za jednu či dve generácie. Starí rodičia často žili celý život v jednom mieste. Rodina bola nablízku. Starí rodičia, súrodenci, tety, strýkovia. Všetci boli súčasťou každodenného života.

Dnes je bežné študovať v inom meste, pracovať v inom meste a niekedy aj na druhom konci sveta.

Tak ako sme my skončili v Austrálii…

A práve keď máte dieťa, začnete si viac uvedomovať, akú hodnotu má rodina nablízku. Nie preto, že by mala niekoho vychovávať za vás, ale preto, že človek zrazu vidí, aký rozdiel robí obyčajná pomoc, spoločné obedy, možnosť zájsť k starým rodičom alebo mať okolo seba ľudí, pri ktorých sa vaše dieťa cíti bezpečne.

Niekedy mám pocit, že sa v debatách o pôrodnosti až príliš sústredíme na peniaze a príliš málo na medziľudské vzťahy.

Nemení sa totiž len ekonomika.

Mení sa celý spôsob života.

A možno práve preto neexistuje jednoduché riešenie.

Myslím si, že veľa mladých ľudí si veľmi dobre uvedomuje, že život bez detí je omnoho ľahší. Človek ráno vstane, kedy chce. V kľude si vypije teplú kávu. Ide si zacvičiť, vyrazí na výlet alebo spontánne odletí na víkend preč. Ľudia teraz cestujú oveľa viac, než v minulosti. Life is easy. Nemusia vôbec riešiť nejakú škôlku, choroby, uspávanie, či majú peniaze na krúžky… ani to, kto postráži dieťa.

Úprimne, vôbec sa im nečudujem.

Keď sa pozriem späť, ani ja som nikdy nebola človek, ktorý by sa rozplýval nad každým miminkom. Nemala som potrebu zastavovať kočíky na ulici ani tráviť čas s cudzími deťmi. Dokonca som si istý čas myslela, že možno ani nie som ten „rodinný typ“.

Neskôr sa narodil náš Drobec.

A ja som zrazu pochopila niečo, čo sa veľmi ťažko vysvetľuje človeku, ktorý to ešte nezažil.

Myslím, že to nebolo tým, že by sa moja osobnosť nejak výrazne nezmenila (alebo áno?). Skôr tým, že som mala možnosť zistiť, že vzťah k vlastnému dieťaťu je niečo úplne iné než vzťah k deťom všeobecne. Sú to dve odlišné veci, ktoré sa často zamieňajú.

Svoju úlohu v tomto probléme zohrávajú určite aj sociálne siete.

Často tam vidíte rodičov, ktorí hovoria o nevyspatosti, vyčerpaní, záchvatoch hnevu, depresiách, nekonečnom upratovaní alebo o tom, ako im deti obrátili život naruby.

Výchova detí býva naozaj náročná.

Dnešní rodičia majú k dispozícii viac informácií než ktorákoľvek generácia pred nimi. Na prvý pohľad to znie ako výhoda. Lenže s množstvom informácií prichádza aj obrovský tlak.

Keď sa vám narodí dieťa, zrazu sa dozviete, že ho treba správne nosiť, správne ukladať, správne stimulovať. Že existuje baby fyzio, správna manipulácia, rešpektujúca komunikácia, kontaktné rodičovstvo, montessori, senzorické hry a desiatky ďalších tém.

Potom sa pridajú články a videá o tom, ako na deti nekričať, ako im nespôsobiť traumu, ako zvládať vlastné emócie a ako na ne neprenášať vzorce z vlastného detstva.

A zrazu má človek pocit, že každé jedno rozhodnutie môže ovplyvniť celý budúci život jeho dieťaťa.

Nemyslím si, že naši rodičia boli lepší alebo horší rodičia. V mnohých veciach určite robili chyby, ktoré by sme dnes robili inak. Lenže často vychovávali deti jednoduchšie a asi im ani nikto nepripomínal každý deň desať vecí, ktoré robia zle.

Dnes sa od rodičov očakáva, že budú nielen vychovávať deti, ale zároveň pracovať na sebe, spracovať vlastné traumy z detstva, naučiť sa komunikovať zdravšie a pritom byť trpezliví, pokojní a emocionálne dostupní pre svoje deti.

A hoci je veľa z týchto myšlienok správnych a užitočných, nemožno sa čudovať, že je to niekedy vyčerpávajúce.

Možno aj preto dnes mnohí mladí ľudia pri pohľade na rodičovstvo nevidia len deti. Vidia aj obrovskú zodpovednosť, tlak robiť všetko správne a nekonečný zoznam vecí, ktoré by mali vedieť a zvládať.

A keď sa už k dieťaťu odhodlajú, mnohé páry nakoniec zostanú radšej len pri jednom.

Nie preto, že by ďalšie nechceli. Ale preto, že až pri tom prvom pochopia, koľko energie, času a psychických síl dnešné rodičovstvo vyžaduje.

Keď toto všetko vidí človek, ktorý deti ešte nemá, ľahko môže nadobudnúť pocit, že rodičovstvo je najmä strata slobody, komfortu a vlastného života. Že človek je neustále v jednom kolotoči povinností, starostí a zodpovednosti.

Na druhej strane potom na sociálnych sieťach vidí ľudí bez detí, ktorí cestujú, objavujú svet, venujú sa svojim koníčkom a žijú zdanlivo bezstarostný život. A úprimne, niet sa čomu čudovať, že pre mnohých mladých ľudí vyzerá táto cesta lákavejšie.

Oveľa menej sa totiž ukazuje tá druhá strana. A úprimne, ani ja sama by som jej pred pár rokmi nerozumela.

Ťažko sa opisuje pocit, keď sa k vám ráno dieťa pritúli, keď vás len tak objíme alebo keď sledujete, ako každý deň objavuje a učí sa niečo nové. Zrazu sa pristihnete, že sa usmievate nad vecami, ktoré by vám kedysi pripadali úplne bezvýznamné.

A vtedy mi došlo, že mať rád deti všeobecne a milovať vlastné dieťa sú dve úplne rozdielne veci. Predtým som si myslela, že je to to isté.

Nechcem tým povedať, že deti sú správnou voľbou pre každého. Nie sú.

Len si myslím, že niektoré veci sa jednoducho nedajú pochopiť zvonku. Dá sa o nich čítať, pozerať videá alebo počúvať skúsenosti iných, ale ich skutočný význam človek pochopí až vtedy, keď ich sám prežije.

Keby išlo len o dávky, vyriešili by to škandinávske krajiny. Keby išlo len o peniaze, nevideli by sme rovnaký problém v bohatých aj chudobnejších štátoch. Keby išlo len o jednu vládu, netýkalo by sa to takmer celého vyspelého sveta.

Neviem, aká by na toto mohlo byť správne riešenie.

Viem len, že čím viac o tom čítam, tým menej to vyzerá ako problém jednej generácie alebo jednej krajiny.

Skôr ako veľká spoločenská zmena, ktorou práve prechádza veľká časť sveta.

A možno bude trvať ešte roky, kým naozaj pochopíme, prečo sa deje.