Keď sme sa rozhodovali odísť do Austrálie, zvolili sme si pomoc migračného agenta. Predsa len, celý proces (Permanent Resident Visa) bol zdĺhavý, komplikovaný a stál nemalé peniaze.
Pamätám si, že som sa ho raz spýtala, prečo sa on sám vrátil naspäť na Slovensko.
Odpoveď som nedostala.
Nejak to zahovoril. Elegantne obišiel… Vtedy som tomu neprikladala veľký význam, ale prišlo mi to zvláštne.
Je to trochu ako keď ste bezdetný a pýtate sa rodiča malého dieťaťa, aké to naozaj je, mať dieťa. Často vám nepovie všetko narovinu. Možno preto, aby vás nevystrašil, možno preto, že niektoré veci sa jednoducho nedajú vysvetliť človeku, ktorý ich ešte nezažil.
A tak sme ani my úplne nerozumeli tomu, prečo sa ľudia, ktorí v Austrálii prežili roky (niekedy dokonca desaťročia) neskôr rozhodnú odísť späť domov.
Veď Austrália má predsa všetko, nie?
Museli sme na to prísť sami.
Nie, že by Austrália nebola krásna krajina…
Dala nám skúsenosti, ktoré by sme inde nezažili. Naučila nás samostatnosti, odvahe, začínať od nuly. Dala nám život, za ktorý budeme vždy vďační.
Ale časom sme pochopili aj druhú stranu.
Že nie všetko sa dá prepočítať na vyšší plat, lepšie počasie alebo väčší dom.
Že niekedy vám začne chýbať niečo, čo ste predtým považovali za samozrejmosť: blízkosť rodiny, materský jazyk, a dokonca i bežné pečivo…
Pre zaujímavosť (k tomu vyššiemu platu): Austrálsky progresívny daňový systém nie je veľmi nastavený na podporu rodín s jedným príjmom. Keď je jeden rodič doma s dieťaťom a druhý živí celú rodinu, je to dosť náročné z pohľadu daňového zaťaženia.
Pri progresívnom zdanení sa posudzuje príjem jednotlivca, nie spoločný príjem rodiny. Dve domácnosti s rovnakým celkovým príjmom tak môžu platiť rozdielne dane — ak v jednej zarábajú dvaja a v druhej len jeden rodič, ktorý živí celú rodinu (ten potom odvádza väčšie percento daní pretože spadá do vyššieho tax bracket-u). Žiadna daňová úľava na dieťa, ani na manželku tu neexistuje. Samozrejme, sú legálne cesty, ako sa dane dajú zmierniť, ale to by už bolo asi na samostatný článok.
Návrat často nie je ani tak o sklamaní z Austrálie.
Niekedy je o únave byť stále ďaleko.
O rodičoch, ktorým uteká čas bez vás.
O deťoch, ktoré vyrastajú bez starých rodičov, v prostredí, ktoré vám nie je úplne vlastné.
O pocite, že medzi dvoma krajinami patríte trochu všade… a trochu nikde.
A možno aj o tom, že niektoré rozhodnutia dávajú zmysel až o desať rokov neskôr, nie v deň, keď si kupujete jednosmernú letenku.
Keby sme ostali bezdetní, asi by to bolo iné. Tá túžba byť bližšie domovu by asi nebola taká silná.
Dnes už chápem, prečo mi na tú otázku agent neodpovedal. Nie preto, že by odpoveď neexistovala. Ale preto, že niektoré odpovede si človek musí rozlúštiť sám.
Keď odídete žiť do zahraničia, už sa to nedá úplne vrátiť späť
Nikto vás neupozorní, že po rokoch v zahraničí sa človek môže dostať do takého zvláštneho vzduchoprázdna.
Pre ľudí doma ste „tí z Austrálie“.
Tí, čo odišli, žili inde, majú iné skúsenosti, možno už rozmýšľajú trochu inak…
Ale v novej krajine tiež nikdy nebudete úplne domáci.
Môžete tam žiť roky, mať prácu, priateľov, rutinu… a aj tak budete stále len prisťahovalec.
Nikto nám nepovedal, že odchod do zahraničia môže priniesť aj tento zvláštny pocit — že už nepatríte úplne ani sem, ani tam.
A potom príde návrat a človek si uvedomí, že zaradiť sa späť možno nebude jednoduché. Možno práve naopak.
Súčasťou emigrácie môže byť aj tento zvláštny pocit neukotvenosti.
A možno práve preto vo mne návrat domov nevyvoláva len nadšenie, ale aj obavu.
Nie kvôli Česku samotnému.
Skôr sa bojím toho zvláštneho pocitu, že sa budeme snažiť zaradiť späť do života, ktorý medzitým pokračoval bez nás.
Ale možno práve toto je súčasť emigrácie, o ktorej sa veľa nehovorí…
Že odchod je veľká zmena.
Ale návrat býva ešte väčšia.
Austrálsky blog 
Leave a comment