G’day mates! Mali sme tu krásne dni, tak sme vyrazili poznávať okolie. Práce je teraz ešte pomenej, tým pádom ešte máme čas túlať sa.
Najviac zákazok by mi malo prísť august – november. Zatiaľ sme na tom tak, že niečo zarobím, ale všetky náklady to nepokryje. V Austrálií sa totiž zmenila doba a s prácou je to tu iné než v Európe. Jobov na full-time je už pomenej.
Teraz som mala meranie v Sandringham-e na pobreží. Bolo nádherne, tak sme sa z domu vybrali skôr, aby sme si užili Slnka a nádherného výhľadu. Pár minút cesty a sme pri mori (v zálive). Ešte musíme ísť pozrieť tučniaky v St Kilda. Raz sme tam boli, ale nevideli sme ich. Dostali sme tip na miesto kde presne sú.
V sobotu večer sme sa vybrali spoznať slovenskú komunitu, aby sme rozšírili obzory a nadviazali nové kontakty. Prišli sme a stoly boli buď obsadené alebo rezervované. Vekový priemer asi tak 60. Dúfali sme, že keď sme si rezervovali jedlo, bude sa s nami počítať. Žiaľ, tak to nefungovalo. Aj keď boli voľné miesta, nebolo nikoho, kto by nás prichýlil. Ani snaha. Ale splnilo to asi to, čo malo. Začala som sa cítiť ako na Slovensku.
Program sa niesol v tématike ľudoviek. Chvíľku som si myslela, že to nedám. Nie, že by som ľudové tance nemala rada, ale keď som videla tie malé deti, čo nevedeli ani čo robia, prečo majú spievať a vôbec, prečo tam vlastne sú, vyvolalo to vo mne zmiešané pocity. Potom hrala na klavíri jedna staršia pani a bolo to príjemné (i keď na chodbe vrieskali deti). Bola z toho trochu vykoľajená, ale zvládla to. Keď na vyplnenie programu (kým sa pripraví jedlo) poverili jedného východniara hovoriť vtipy, radšej sme sa vytratili.
Na večeru sme si objednali halušky. Volali ich tu bryndzové, ale ako sme sa dozvedeli, z bryndze neboli. Boli z feta syru a smotany. Keďže tam bola slanina, veľmi ten rozdiel nebolo poznať, ale kto jedol pravú ovčiu bryndzu by to určite poznal. Chuťovo, na to že neboli z bryndze, boli výborné. Porcia bola dostačujúca. Večera stála $20/os. a mysleli sme si, že v cene bude aj zákusok, ale za ten chceli ďalších $5. Ten sme si už nedávali lebo sme mali v hotovosti “len” $50 a zbytok padol na pitie (jedno malé pivo a 1,5 dcl vína).
Keď sme jedli, pri stole sa najprv bavili slováci. Jedna baba tam zdôrazňovala, že má univerzitu (slovenskú). Bolo to úsmevné. Tu s tým totiž dieru do sveta nespraví (ako sme mali možnosť zistiť), no ona to moc nechápala, veď má univerzitu. Další týpek, čo pri nás sedel, bol tiež dobrý. Mal študentské víza do 2019 a vravel, že by si mal dovtedy nájsť nejakú austrálsku babu a oženiť sa lebo inak nevie ako dostať Permanent Residency. Ľudia to tu asi fakt tak praktikujú, len neviem ako chce za dva roky niekoho spoznať, a stihnúť sa ešte aj zamilovať, že s ňou strávi zbytok života. To asi ešte nedomyslel. Normálne som tam z toho všetkého mala feeling, že sme na Slovensku, a stále som pociťovala zmiešané pocity. Situáciu zachránili dve milé austrálske tanečnice, ktoré si k nám prisadli k stolu. Hneď ako sa usadili, začali sa s každým zoznamovať a vypytovať, kto čo robí. S tými sme si dobre pokecali a vymenili kontakty. Slováci, ktorí tam viedli debatu sa vytratili hneď ako sa s nimi zoznámili. Je zaujímavé sledovať, ako je ten náš národ podobný, podobné témy a reakcie, odkedy som začala žiť v ČR, tieto diskusie sa mi staly vzdialenejšie (prehnané riešenie platu a prepočítavanie na Eurá) som za to rada. Úplne mi to tak vyhovovalo.
Musím sa podeliť ešte s radostnou novinou: dostali sme od Terky kvások a zaviedla nás na market v Prahrane, kde sa dala kúpiť žitná múka! Konečne budeme piecť náš klasický pšenično-žitný chleba. Mám z toho obrovskú radosť.
Na záver dodám, že pripravujeme špeciálny článok o návšteve oceánu a Peninsuly. Bol to neplánovaný výlet z ktorého sa vykľulo niečo ohromné! Veď čoskoro uvidíte.
Austrálsky blog 
Leave a Reply