Tri roky v Austrálii

A je to tu! Oslavujeme tretie výročie pobytu v Austrálii. Dalo by sa to nazvať aj: “Do tretice všetko dobré.” Tretí rok sa niesol v duchu zabývania sa. Usadili sme sa, a postavili náš prvý dom.

Rok znovu ubehol ako voda, a my sme nazbierali kopec ďalších zážitkov. Boli sme sa plaviť za veľrybami, spravili sme si austrálsky řidičák na motorky, spoznávali ďalšie nové pláže a miesta, navštívili úžasnú Tazmániu, a prvý krát sme zavítali do Severného Teritória na posvätné Uluru (o ktorom som ešte nenapísala, tak vám sem prihodím aspoň malú ochutnávku).

Už sa tu necítime úplne ako cudzinci. Keď to porovnám s predchodzími rokmi, cítim výrazné zlepšenie. Už nám nerobí taký problém jednať s ľuďmi, rozumieť im, a oni zase lepšie rozumejú nám. Sme viac uvoľnení. Bola to celkom dlhá a zložitá cesta pochopenia, ale teraz, keď to vidím s odstupom času, fakt to za to stálo. Sme tu spokojní.

Áno, sme tu spokojní aj napriek tomu, aká je momentálna situácia. Ľudia sa nesťažujú, ale skôr hľadajú cestu, ako z toho von. Snažia sa to celé nejak zvládnuť, a byť čo najviac flexibilní voči prichádzajúcim zmenám. (Jediným extrémom sú tu asi len tí, čo situáciu ignorujú, a ignorujú aj to, ak sú chorí (majú kašel ale ešte nemajú teploty) a naďalej chodia fyzicky do práce, lebo musia živiť rodinu). Úrady sa snažia pomáhať najviac ako môžu. Upravujú sa typy zdanenia, keďže ľudia teraz pracujú z domovov, a zákony na to neboli tak presne formulované.

Vytvárajú sa rôzne finančné balíčky pre podnikateľov, odpúšťajú sa platby za nájom a podobne. Teraz napr. ATO (Australian Taxation Office) zaviedlo, že keď pracujete z domu, môžete si dať do nákladov energie (80 centov za hodinu), ak vám na to neprispieva zamestnávateľ. Zvládnete to elektronicky “jedným klikom”, bez žiadnych šialených papierovačiek. Nedokážem si predstaviť, ako by to implementovali v ČR, a už vôbec nie na SR, kde by niektorí ľudia okamžite hľadali spôsoby, ako to zneužiť.

Zrovna včera mi prišiel e-mail, že donáška a vyzdvihnutie potravín je už dostupné pre všetkých (nie jen pre ľudí v karanténe a dôchodcov), hurá! Tento týždeň totiž hrozilo, že budem musieť do obchodu, ale stále som to odkladala. Niečo mi vravelo, že to ešte chvíľu počká… no a potom sa objavila táto super správa, tak som rovno spravila objednávku.

Jasne, že to tu nie je dokonalé. Nikde to predsa nie je dokonalé, ale niekde sa to tomu nášmu ideálu môže aspoň približovať. Dôležité je nesťažovať si, ale hľadať riešenia. Keď sa nám niečo nepáči, tak to zmením. Keď to zmeniť nemôžem, tak to proste prijmem, alebo po austrálsky – odignorujem. V tejto zložitej dobe fakt nikoho nebaví počúvať váš nárek. Zbytočne si potom od seba odháňate ľudí.

Povedala som si, budem optimistická, aj keď vidím (alebo nám to skôr tak prezentujú), ako je celý svet v sr***. Tak ako môžem myslieť negativisticky, môžem predsa myslieť aj optimisticky, a nebude mi to zbytočne uberať energiu. Aj tak netuším, ako to dopadne, tak načo sa tým dopredu trápiť. Život má potom hneď iný náboj, keď myslíme pozitívne a vytvoríme si ciele. V dnešnej dobe, už len to, že sme zdraví a ráno sa zobudíme do nového dňa, je veľký dar.

Najlepšie je, keď si človek vytvorí v hlave nejakú víziu, verí v to a ide si za tým (samozrejme nie bezhlavo). To je to, na čo som počas tejto pandémie prišla a zatiaľ to funguje. Takéto hlboké myšlienky mi ale prichádzajú jedine v kľude a tichu, a to je presne to, čo nám teraz táto doba prináša. Naučiť sa zastaviť, odtrhnúť sa od správ, niekedy aj od komunikácie s okolím (hlavne od toho negatívne zmýšľajúceho), a objaviť ten dlho stratený vnútorný kľud, ktorý sme nemali možnosť, v tom večne nekončiacom kolotoči, nájsť.

Toto obdobie je ideálne na urovnanie si hodnôt, a ak sa vám v živote nedarí, je čas uvedomiť si príčinu, a zmeniť to. U mňa to bol napr. prístup k ľuďom. Zo Slovenska som mala vžité, že väčšina ľudí je od nátury zákerná, majú neznesiteľné ego, a vždy sa snažia (hlavne keď si myslia, že sa vám darí) vám nejako uškodiť. Niekedy sa tvária milo… a potom vám to všetko vyhodia na oči – ako veľmi vám pomohli a podobne, aj keď ste o tú pomoc či radu nežiadali, alebo ani nestáli. Toto bol ťažko zažitý vzorec, a som rada, že sa toho divného pocitu môžem konečne zbaviť. Ako som ľudí začala vnímať inak (pozitívne), a snažím sa ich pochopiť (tu je tá mentalita našťastie inakšia), všetko, vrátane komunikácie, sa zmenilo k lepšiemu.

Úryvky, ktoré stoja za povšimnutie – z knihy Emoce, které nám způsobují nemoci od Jana Vaše:

Lidé si málo uvědomují, když mluví pořád dokola o svých nemocích, potížích a trápeních, čímž chtějí získat pozornost i soucit, že si tím ukládají do podvědomí tyto škodlivé informace na principu autosugesce.

Lidé se nerodí zlými. Jsou pokřiveni společností, ve které žijí a kde zlovolné chování uspokojuje zvrácené touhy. Vše zlé má původ v lidském mozku. Zlé chování z vlastní vůle je pro nevyspělé lidi zdrojem pocitu moci, síly a vlády. Tito nevyrovnaní, v podstatě s nemocnou myslí vystupující se drží vnitřiního našeptávání: „Když mám nespokojený život, proč ho nevytvořit i jiným“. To je nemoc. Proto když jsme nešťastní, nepřipusťme vinu jiných. Zlobíme-li se, hledejme příčinu u sebe. To je cesta růstu, řešení. Podmiňujeme-li své štěstí, klid a pohodu jednáním jiných, jsme závislí na něčem, co je mimo nás, což nemůžeme ovlivnit a můžeme si pouze přát.

Tri roky v Austrálii nás naučili pokore, zistili sme, koľko málo vecí nám k životu stačí.

Naučili nás, že nádej umiera posledná, a zázraky sa dejú… a dejú sa hlavne vtedy, keď nič neočakávame. Keď už potrebujete s niečim pomôcť, MUSÍTE SA OZVAŤ, poprosiť o pomoc, nie dúfať, že si vás niekto všimne, keď začnete do okolia vysielať nepriame náznaky. Nie každý to môže pochopiť. Ľudia radi pomôžu keď môžu (ak to nie sú len prázdne reči, čo sa taktiež občas stáva), ale musíte im dať jasne vedieť, že ich pomoc potrebujete.

Že sa o vás nikto nepostará, musíte sa o seba postarať sami (tým pádom potom nemáte pocit, že ste niekomu niečo dlžní, alebo naopak).

Že sa nie je na čo vyhovárať a zhadzovať vinu na iných, pretože svoj život máme vo vlastných rukách. Úplnou zodpovednosťou zaň získavate nezávislosť a SLOBODU.

Prestala som mať strach z rozhodovania, a naučila som sa za svoje rozhodnutia brať následky, či už boli dobré alebo zlé… ale boli MOJE.