Srdiečka, Slniečka, Australia Day… a Prodigy!

Dnes oslavujeme dva roky od zasnúbenia, a za chvíľu aj dva roky čo sme v Austrálii! Bože, to ale letí…

Jirko to s načasovaním zásnub zvládol dokonale. Nemám totiž rada ten pseudo sviatok zamilovaných (deň sv. Valentýna), z ktorého sa všetci idú zblázniť, nakupujú si zbytočnosti, tvária sa, ako veľmi sa milujú… no realita je väčšinou aj tak niekde inde. My sme sa našťastie hneď na začiatku vzťahu zhodli, že tento “sviatok” oslavovať nebudeme. Vždy som mala pocit, že tí, čo potrebujú na svoju zamilovanosť najviac upozorňovať, tým zrovna tá pravá láska vo vzťahu najviac chýba. Taký paradox. Tí, čo sa majú bezpodmienečne radi, väčšinou nepotrebovali niečo dokazovať okoliu, a už vôbec nemali potrebu neustále si niekoho kupovať darčekmi. Kto to nechápe, asi ešte nezažil tú skutočnú bezpodmienečnú lásku, kedy vám stačí len to, že spoločne kráčate životom.

Raz sme mali v práci kolegyňu, ktorá skoro každý deň musela pripomínať okoliu, ako sa s partnerom strašne milujú.. ale keď ju naštval, občas sa prekecla, ako jej v domácnosti vôbec nepomáha, ako si robia naschvály a bla bla… ale keď bol nejaký sviatok, všetci museli vedieť, že jej kúpil obrovskú kyticu (ak si ju teda nekupovala sama)… Opakovalo sa to pravidelne, takže z toho vlastne už ani nebolo prekvapenie, ale skôr očakávanie. Kolegovia nad tým v tichosti len prevracali očami. V mojej terajšej práci našťastie nikto nerobí také divadlo.

Dosť bolo srandy, poďme naspäť k slniečkovej téme. Slnečné dni už berieme ako niečo bežné. Na Európske počasie sa tu dá veľmi rýchlo zabudnúť. V Queenslande máte pocit, že ste na dovolenke stále. Len riešite na ktorú pláž sa pre tentokrát vybrať, a aké plavky si pobaliť. Asi je načase navštíviť Európu, a pripomenúť si podnebie, ktorému sme dali košom.

Počasie tu zohráva veľa aj na psychike ľudí. Väčšina je vysmiata, a chovajú sa k sebe pekne. Ešte stále som nestretla žiadneho miestneho, čo by bol nepríjemný (podráždení bývali len návštevníci z Európy, viz sused Talian). Austrálčania sa snažia udržovať všetko v harmónii. Často si vravím, že nám tu okrem blízkych naozaj nič nechýba. Sme spokojní, a užívame si v podstate bezstarostný život. Občas máme veľa vybavovačiek, rozčúli nás prístup miestnych akože “no worries” keď niečo súrne potrebujeme, ale potom nad tým mávneme rukou, a ono sa to aj tak nejako vyrieši. Neviem prečo, ale keď nám na niečom tak veľmi nezáleží, dopadne to vždy najlepšie.

Dnes som sa na meetingu dozvedela, že ak chcem, môžeme letieť do Papua Novej Guinei za našim zákazníkom. Počula som, že je to tam veľmi zaujímavé (býva sa tam v akomsi špeci rezorte) tak uvidím ako to nakoniec dopadne.

Prácu máme fajn (teda, najlepšie je to na konci mesiaca, keď príde výplata). Vďaka nej sa nám splnil sen, že budeme bývať vo vlastnom domčeku. Stavba pokračuje, a my už máme základy, zdi, strechu, okná, vane v oboch koupelnách (fakt ich tam dali hneď takto na začiatku) a naťahané rozvody. Už sa to pekne rysuje. Ak všetko pôjde podľa plánu, dom by sme mali preberať v strede apríla (dubna) tesne pred odletom do Európy.

Dovolenku už máme v práci schválenú, a nevieme sa dočkať. Akurát budeme musieť zase prežiť let. Snáď tam nebude nikto chorý, lebo taká cesta lietadlom, to je poriadny záhul na imunitu… a vlastne na všetko (aj na psychiku), ak tam celou cestou niekto chrápe, alebo plačú unudené či vystresované deti. Našťastie, štople do uší to istia, i keď to tiež nie je nič príjemné. Obávam sa, že tie tri týždne v Európe nám ubehnú ako voda.

Mali sme tu znovu “Australia Day” (trochu kontroverzný sviatok, ktorý oslavuje 26 Jan 1788, kedy priplávali prvé britské lode do Austrálie), ktorý sme oslávili house sittingom. Už máme plné zuby nášho malého bytu s udupaným Talianom, tak sme sa s jedným UK/AU párom dohodli, že sa im na predĺžený víkend, i na ten ďalší, postaráme o psa a dve bezúdržbové kočky, lebo idú na výlet.

Dom je to krásny, čerstvo-zrekonštruovaný na queenslandský štýl tzv. Queenslander, aj s novým bazénom, vo veľmi príjemnej brisbane-skej štvrti Clayfield. Klasické črty takého Queenslanderu sú vodorovné laťky na fasáde vo svetlých farbách, s bielymi doplnkami v podobe ornamentov či stĺpov. Stavba je celodrevená, často dvojpatrová, kde spodné patro je len akési vyvýšenie a nebýva sa tam. Domy sú obvykle v “Hamptons style”, ktorý tu má svoje čaro, ale nie všade sa hodí. Pre lepšiu predstavu prikladám fotku.

Australia Day tento rok pripadol na sobotu. V takýchto prípadoch sa voľný deň posúva na najbližší pracovný deň, takže sviatok sme oslavovali v sobotu, a voľno bolo v pondelok. Deň Austrálie sa vo väčšine prípadov oslavuje na pláži alebo pri bazéne. Celý deň sa griluje a popíja pivo, ktoré si všetci prinášajú v “Eski” nádobách naplnených ľadom. Ľudia sú pomaľovaní v austrálskych farbách, nosia vlajky všade možne – na autách, na sebe… Ja som si vytiahla tašku, ktorú mi Jirko kúpil v Rakúskych Alpách, s klokanom a nápisom “NO KANGAROOS IN AUSTRIA”. Ľudia si totiž často mýlia AUSTRALIA s AUSTRIA (Rakúsko). Nápoje sa popíjajú zo “Stubby cooler-u”. To je taký austrálsky vynález. Vyzerá ako neoprénový návlek, a dáva sa na fľašu či plechovku, aby sa vám nápoj, pri austrálskych teplotách, tak rýchlo neohrial.

Susedia o dva domy vedľa mali obrovskú párty. Vyzeralo, že rodičia niekam odišli, nechali doma len pubertálne deti, a tie si tam spravili megalománsku žúrku, presne ako z nejakého amerického filmu. V bazéne tlačenka, popíjali (dúfam, že) nealkoholické drinky, celou ulicou sa ozývala popová hudba a smiech.

My sme sa zásobili klobáskami, steakom, pivom a vínom. Celú časť dňa sme strávili pri grile, a v našom privátnom bazéne. Bolo krásnych 32°C, a keď sme sa dostali do bazénu, bolo veľmi ťažké z neho vyliezť. Lenže raz sme museli. V meste bol totiž naplánovaný veľkolepý ohňostroj. Chceli sme ho vidieť, keďže Silvester sme trávili v Hervey Bay, a tam bol ten ohňostroj, oproti tomu v Brisbane, asi tak šestinový. V Brisbane totiž býva pozdĺž celej rieky ktorá lemuje časť South Bank a jeho mestskú piesočnatú pláž s bazénom. Na brisbane-ský ohňostroj pripravili asi tak päť ostrovčekov – lodiek s výbušninami na rieke, z kadiaľ to potom naraz podľa hudby odpaľovali. Tento rok tam jazdili aj vodné skútre, z ktorých tiež odpaľovali ohňostroj. Vyzeralo to veľkolepo!

Ďalšie dni sme už len udržovali pohodu po oslave, grilovali a bazénovali… hrali hru s nafukovacími jednorožcami a podobne…

V pondelok ma Jiřík zobral na koncert Prodigy. Ešte som ich nevidela naživo, tak sme voľný deň zakončili koncertom. Ako predskokanov mali nejakých miestnych DJ-ov. Musím povedať, že hrúza! Aj keď mix mali dopredu pripravený, a simulovali, že tam niečo púšťajú (to by sa ešte dalo prežiť), ale aký chaos to bol! Jedno cez druhé, nehodilo sa to k sebe, vôbec to na seba nenadväzovalo, strašne skákali od žánru k inému a potom naspäť (z dubstepu na dnb potom nejaký pop-rock a potom zase dubstep)… katastrofa. To my sme tak zle snáď ešte nikdy nemixovali, ani keď sme s tým začínali, a nemali pesničky prehnané rekordboxom, aby sa s nimi dalo lepšie pracovať.

Prodigy hrali na náš vkus málo starých vecí, ale aj tak sme sa dobre vyskákali, ako za mlada. Keď mali menšiu pauzu, vravím manželovi: “Dúfam, že zahrajú tú, kde ma zoberú do hospital” (narážala som na pesničku Take me to the hospital) a za pár sekúnd ju začali hrať. No musela som sa smiať. Ďakujem. Potom už akože “skončili”, čakali na ovácie, aby mohli dať prídavok. Keď sa vrátili, zase zahrali niečo z ich nového albumu, ktorý ani nepoznáme. Vravím Jirkovi, že nech si povie čo majú zahrať, že mu to zahrajú, a on, že “Hmmm… veľa starých peciek nehrali… Smack my bitch up”. A oni mu to fakt zahrali! Tak som sa smiala ešte viac… vidíš, stačí si len priať!

Keď sme sa po koncerte vybrali domov, prehnala sa tropická búrka. Cestou Jirko zbadal na chodníku niečo lesklé. Bol to mokrý iPhone neviem koľko Plus, v robustnom obale. Vzali sme ho domov. Vyskakovala na ňom notifikácia, že jeho majiteľ si požičal tú “super” Lime kolobežku. Musel mu vypadnúť z kapsy. Prišli sme domov. Bola už skoro polnoc a nikto nevolal, tak som sa na druhý deň pokúsila vypátrať koho je. Na telefóne sa dalo odpovedať na posledné správy, tak som pár ľuďom napísala. Za pár minút sa niekto ozval z týpkovej práce, a nejako ho kontaktovali.

Dohodli sme sa na prevzatí. Týpek pracoval ako inštalatér v mestskej časti, kde pracujem ja, takže pohoda. Keď si prišiel telefón vyzdvihnúť, poďakoval a povedal, že si myslel, že ho už neuvidí… ale že aj tak má rozbitú obrazovku, tak si bude musieť kúpiť nový. Na jednej strane si vravím, inštalatér, a nemá problém kúpiť si ďalší iPhone? Tu sa tí ľudia asi fakt nemajú zle. K tej obrazovke som mu len dodala, že kôli tomu nemusí meniť celý telefón, stačí vymeniť display. Tak sme prehodili pár slov, prevzal telefón a odišiel. Ja som ešte chvíľu nechápala, a potom som nad tým mávla rukou a pustila to z hlavy. Jirkov bratranec nám vravel, že keď z neho nemal radosť, mali sme ho doniesť radšej jemu.

Koncerty v Brisbane sú super. Ten na Prodigy zrovna nebol malý, ale keď je nejaký DNB, často je to poňaté klubovo. Nedávno tu bola Hospitality párty (UK), a keďže to tu býva menšie, lebo DNB nie je až tak populárny ako v Európe, mohla som si splniť sen, a vyfotiť sa so zakladateľom Hospital Records, legendárnym Tonym aka London Elektricity!