Návšteva NSW: Kingscliff, dažďový prales a Byron Bay

Máme veľké šťastie, že sme ostali “zakliesnení” v Austrálií. Tu máme aspoň na chvíľu pocit, že je všetko v normále a žiadna pandémia sa nekoná. Boli sme sa na výlete v NSW, ale chvíľu to vyzeralo, že sa tam nedostaneme. Hraničný úsek, ktorým sme chceli prejsť, bol totiž zatvorený a vyhrážali na ňom pokutou za $66-tisíc.

Museli sme teda zvoliť iný prechod. Pred cestou sme to skúmali, ale žiadnych informácií sme sa žiaľ nedopátrali. Tento výlet bol krásnou zmenou z tej monotónnosti, ktorá na chvíľu vládla, kým nenastal čas dovoleniek. Chvíľu nič neriešiť bolo strašne uvoľňujúce. Nebudem vám klamať, správy z Európy ma vedia poriadne rozhodiť. Zákaz predaja vecí, ktoré nie sú podľa českej vlády základné? To je snáď horšie než za socializmu, kedy tie veci naozaj neboli, alebo sa niektoré predávali podpultovo. Neustále zatváranie a otváranie obchodov, reštaurácií, divadiel… Prečo toľko chaosu?

Vydali sme teda na veľký výlet na motorkách… čas sme neriešili. Išli sme kedy sa nám chcelo, kam sme chceli. Nebolo nám treba veľa vecí, ani žiadne extra prípravy. Toto mám na tom asi najradšej. Vyrazili sme rovno za nosom, tam, kde by to mohlo byť zaujímavé. Nepoužívame žiadny Tripadvisor ani Google. Destinácie si vyberáme sami, pocitovo. Tak to vždy dopadlo najlepšie.

Tento rok je to ale trochu iné. Na prekročenie hraníc budeme potrebovať “board pass”, aby nás pustili naspäť do QLD. Cestou do NSW nič netreba. Jirko nás v rýchlosti zaregistroval. Musíme napísať kam cestujeme a kedy pôjdeme naspäť. Všetko je to našťastie online, žiadna únavná bureaucracy. Za pár minút sme dostali obratom schválený board pass s QR kódom, aj keď sme o neho žiadali v nepracovný deň. Toto na Austrálií zbožňujem. Je to ideálna krajina pre tých, ktorí nenávidia papierovačky.

Naša cesta do cieľovej destinácie mala trvať niečo cez tri hodiny bez zastavení na čumendu. Keďže tých panoramat na kochanie bolo veľa, niektoré sme zvládali za jazdy, no na niektoré dychvyrážajúce sme museli zastať a pofotiť ich. Hnedé značky nás informovali, aké atrakcie cestou máme, tak ako to býva v Európe. Čo nás zaujalo, tam sme odbočili.

Prvou zastávkou bola obrovská priehrada Hinze Dam, ktorá zásobuje vodou Gold Coast a jeho okolie.

Za rohom nás už čakal prírodný úkaz zvaný Natural Bridge. Boli to diery v skalách, ktoré vymyla voda a cez ne potom vznikol vodopád.

Kúpanie v tejto prírodnej nádhere bolo za “mierny” poplatok. Namočenie nôžky je tam totiž pod pokutou $375. Stretli sme tam dvoch odvážlivcov. Jeden bol Ind, ktorý si pri tom ešte aj púšťal hudbu… a pani, ktorá vyzerala, že to má ako nejaký očistný rituál.

No a tu sme sa priblížili k hraničnému prechodu do NSW a zistili sme, že je zatvorený.

Tak sme museli zvoliť inú cestu, ktorá by nás doviedla na tzv. checkpoint, ktorý je otvorený. Cesta bola nádherná. Zákruty kopírovali obrovské jazero, na ktorom bola spomínaná priehrada, po celom jeho obvode.

Po celodennom výlete sme konečne dorazili do Arnaudovho plážového domečku, kde sme mali byť ubytovaní.

Mali sme pre seba celé vrchné patro, na spodku býval Jirkov šéf. Mal doraziť až na ďalší deň. Arnaud toto miesto prenajíma, tak keby sem mal niekto náhodou cestu, môže sa tu ubytovať.

Ďalšou atrakciou mal byť Crystal Castle, ale otvárali ho až v 10h a nám sa nechcelo čakať 45 minút, tak sme išli ďalej. Práve pozerám o čo sme prišli. Vyzerá to pekne, ale $40 za osobu by sme vedeli utratiť lepšie, než za toto.

Pohli sme sa teda ďalej, do national parku za vodopádom – Minyon Falls. To som ale ešte netušila, aká cesta ma na tej mojej cestnej motorke čaká. Všetko bolo v pohode, až na posledný kilometer.

Asfaltová cesta sa vytratila a zbytok bol nespevnený. Jirko má adventure motorku, ale ja nie. Brodila som sa štrkom, do kopca, motorka skákala, nesmela som zastať. Do toho ešte autá v protismere. Super.

Na záver pribudli na ceste väčšie šutre a išlo to z kopca, čo bolo ešte horšie, ale zvládla som to bez újmy. Teda, újma trochu bola. Psychická. Zistila som, že sme boli jediní motorkári na celom parkovisku. Neprekvapuje ma to. Prežila som to, ale ešte nemám vyhrané. Čaká nás tá istá cesta naspäť.

Za odmenu sme mali takýto krásny vodopád. Myslím, že to za to stálo.

Na cestu naspäť som sa najprv psychicky pripravila. To viete, ako keď je Moto GP a jazdci sú v podrepe pri motorke a v pamäti si premietajú trať. Potrebovala som sa zbaviť strachu z toho, čo ma čaká pretože strach je strašná brzda. Pár krát som to predýchala poprosila anjeličkov, nech sú pri mne, a celé to prijala ako výzvu.

Cesta bola miestami veľmi úzka, rôzne žľaby, šoféri museli pochopiť, že uhnúť z cesty nemôžem, lebo by som sa z tadiaľ už nedostala. Jirko išiel prvý a rozrážal to. Hovoril mi, kedy idú autá. Na takom štrku sa veľmi brzdiť nedá. Prednou brzdou vám to lieta a zadná moc nebrzdí, aby sa nezablokovala. Paráda. Len to nejako prežiť a neskončiť s kolesami k nebu.

V diaľke sa už rysoval asfalt. To bola rana! Padol mi kameň zo srdca. Dokázali sme to!

Lesmi sa kľukatil tmavý asfalt. Ďalšie cesty už boli ako za odmenu. Zrazu mi nevadilo, že cesty v NSW sú plné jám. Musím uznať, že ich tam majú strašne veľa. Aspoň, že v našom Queenslande sa o cesty pekne starajú. Vravím Jirkovi, že vymyslíme počítačovú hru, kde sa bude jazdiť autom alebo na motorke a hráč sa bude musieť vyhýbať jamám a kanálom. Keď nejaký trafí, tak mu to uberie zo života.

Kam vyrazíme ďalej? Pôvodne sme neplánovali ísť tak ďaleko, ale poďme do Byron Bay. Veď na flákanie máme celý deň. Tak jo.

V centre Byron Bay to už ale tak kľudne nevyzeralo. Rýchlo sme nakúpili, čo sme potrebovali, a zdrhli.

Posledný večer sme sa už stretli aj s Arnaudom. Posedeli sme pri flaši vína a debatili. Arnaud je pôvodom z Francúzska a ženu má Austrálčanku. Majú dve malé dievčatá (1,5 roka a 4 roky) a majú to s nimi poriadne veselé. Keď sme boli za nimi dole, tá staršia nám vykladala, čo všetko dostala pod stromček. Dostala fialový bicykel, ale pôvodne chcela červený alebo ružový… a chvíľu sme mali aj hudobné vystúpenie. Zapla si disko guľu a začala spievať do mikrofónu, ktorý dostala od Santy.

Tu je to už také poamerikánštené. Normálne by tu mal nosiť dárky Father Christmas, ale v každom obchoďáku je Santa, tak to potom vysvetľujte deťom, ako to teda je. Už sa pomaly stmievalo, tak Arnaud dostal za úlohu uspať tú mladšiu. Neúspešne. Spala im totiž v aute, keď sem cestovali a mala narušený spánkový cyklus. Tak sme podebatili, niečo popili a bol čas ísť spať aj pre nás. Zaborila som sa do perín a spomenula si, ako Arnaudova žena dávala pred chvíľou deťom vianočné cukroví. Vravím si, tak to im asi nezaspia…

Ráno stretnem Arnauda v garáži. Vypadá unavene, s kruhmi pod očami. Pýta sa ma, ako sme spali. “Až na tých ožralov, čo ma zobudili keď išli ulicou, dobre. Jeden škytal až kým nezašiel za roh. Potom ho už nebolo počuť.” Arnaud sa takmer vôbec nevyspal. Obidve deti im nechceli spať. Aké ponaučenie z toho plynie? Nekŕmte svoje deti pred spaním cukrom. Cukor = energia.

Cestou domov sme už potrebovali spomínaný board pass, aby sme sa dostali z NSW do QLD. Normálne si to dávajú autá za okno, ale keďže my žiadne okno na motorkách nemáme, odklonili nás stranou a tam nám skontrolovali QR kód, ktorý sa každému vygeneruje po zadaní údajov. Hraničný pán sa nás spýtal z kadiaľ cestujeme a či ideme domov. Cestovali sme z bezpečných lokalít, tak to nebol problém. Za pár minút sme boli odbavení a mohli sme pokračovať po Queenslandských cestách.

Bolo to náročné. Za tri dni sme najazdili vyše 700 kilometrov. Domov sme prišli unavení a rovno odpadli. Ďalší deň sme len oddychovali. Dali sme si zaslúžený deň ničnerobenia. Pred odchodom som našťastie upratala, tak som teraz nemusela robiť absolútne nič.

Jirko zrovna umyl zaprášené motorky, pokosili sme trávnik (aby sme to do nového roku mali pekné) a čakáme na sľúbené búrky. Tento rok celkom často prší a zatiaľ sme tu vôbec nemali 40-tky. Zvláštne, ale vôbec mi to nevadí!

Tak sa teda majte pekne a prajeme vám ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK 2021!