Svadobná nálada

Dnes som sa pustila do reči s kolegyňou z marketingu, Taryn. Ani neviem ako presne sme sa k tej téme dostali, možno tým, že sme rozoberali, ako sme sa sem do Austrálie sťahovali.

Taryn načala tému o svadobných šatoch. Do Brisbane sa sťahovali z Aucklandu, a boli limitovaní len na dva kufre. Strašne túžila zobrať si so sebou svadobné šaty, ale jej manžel jej to tak trochu zatrhol, že sa nebudú zmestiť a bla bla. Tak som jej začala vysvetľovať, ako som s tými mojimi preletela polovicu Zeme, a nikto s tým nemal problém. Nikto mi ich nevážil ani netrval na tom, aby som ich mala v kufri. Všetci mi len gratulovali a boli z nich namäkko. “Nádherné šaty!” prišla mi povedať pani, čo mi ich preháňala skenom. Vykulila som na ňu oči. Zo začiatku som si myslela, že je nejaký problém, keď ku mne kráčala. Nenápadne som nakukla na jej obrazovku. Asi videla detaily mojej krajky a korálkov.

Snažila som sa Taryn vysvetliť, že keď ide o svadobné šaty, ľudia na letisku sú zhovievaví. Mrzelo ma, že sa ich nepokúsila so sebou zobrať. “Boli celkom drahé, španielska značka”, vravela mi. “Španielska? Ja som mala španielsku značku – Pronovias. Nebola to ona?”, začala som vyzvedať. Pokúšala sa to vyhľadať na internete… “Christina Rossi”, ukazuje mi. Hmm… škoda, že si si ich nevzala. Je to krásna spomienková vec, a keď má človek napr. blbý deň, môže sa do nich obliecť a vylepšiť si ho. Strašne ma to s tou Taryn mrzelo. Vypadlo z nej, že ich musela odniesť na charitu. Navrhla som jej, či sa ich nepokúsi nájsť… ale mávla nad tým rukou. Bolo jasné, že jej chýbajú, ale už sa nedá nič robiť. “Dala by som si ich zakonzervovať”, povzdychla. Spomenula som si na tie moje, ako mi visia v šatníku… mala by som si ich znovu obliecť a len tak sa prejsť po dome, ako víla (Jirko mi tie šaty volá “vílovské”), ale najprv by sme asi mali zotrieť podlahu.

Prišla téma aj na svadbu. Taryn ju mala pred tromi rokmi, na NZ, v Aucklande v prístavišti. Mali okolo sto hostí… a krásnu výzdobu. Bavili sme sa aj o tej našej, že sme ju mali na pláži a všetko bolo ako zariadené “z hora”. Počasie nádherné, málo ľudí, všetci okolo boli skvelí. Žiadne stresy, pretože bola presne podľa nás, a zbytok tak, ako to “náhoda” zariadila. To bolo na tom asi najúžasnejšie. Keď sme potom neskôr boli v Noosa znovu, nikdy tam už nebolo tak málo ľudí, ani také pekné počasie, či priezračné more. Sme za to (že sme mohli mať svadbu akú sme chceli) veľmi vďační. Keby to musela byť klasika, asi by som doteraz nebola vydatá. Už len samotná predstava takej svadby ma strašne stresovala. Verím, že všetko je tak, ako má byť.

No a teraz mám kôli Taryn celý deň svadobnú náladu! Ja viem, že je september (v Európe svadobná sezóna končí, tu začína), sú až dva mesiace od nášho výročia, ale strašne ma to pochytilo. Otvorila som si cez obed Pronovias stránku a prezerala, čo tam majú… a majú tam toho strašne veľa! Každá by si určite vybrala (kiež by si všetky ženy mohli dovoliť krásne šaty z tak príjemného a kvalitného materiálu…). Pamätám si, ako keby to bolo nedávno, ako som si povedala, že také nádherné svadobné šaty budem vlastniť aj ja, a každý mesiac som si odložila pár koruniek stranou… Prekvapilo ma, že konečne majú aj tehotenskú kolekciu, i kolekciu pre veľmi nízke či “plus size” ženy.

Pri vyberaní šiat som si nemohla nevšimnúť pár vtipných názvov modelov. Tu je z nich koláž:

Občas si zapolemizujem, keď som z niečoho nadšená, premýšľam, čo by ma asi tak bavilo (teraz zrovna, či by to náhodou nebolo napr. šitie šiat). Moja práca v IT to v žiadom prípade nie je. Stále potrebujem niečo tvorivé. Viem, že na to raz dôjde, že mojou prácou bude niečo, čo ma bude baviť, ale zatiaľ na to asi nie je vhodná doba. Oni to “tam hore” majú určite nejako vymyslené. Buďme ale radi, že aspoň nejaká práca je. Vďaka tomu máme kde bývať. Zbytok sa už nejako zariadi.