The struggle is real

Na rodičovstvo vás nepripraví nič. O to viac, keď žijete ďaleko od rodiny a všetko zostáva len na vás. Veci, ktoré boli kedysi samozrejmé, zrazu samozrejmé vôbec nie sú.

Keď ste na všetko sami

Keď sa presťahujete do cudziny, či už sami alebo s partnerom, je dobré si uvedomiť jednu zásadnú vec: na väčšinu vecí tu budete sami. A to platí dvojnásobne, keď príde dieťa. Samozrejme, veľmi záleží od jeho povahy (partnera aj dieťaťa 😁).

Ale úprimne, nemusíte sa ani nikam sťahovať. Táto realita dobehla mnohých aj doma. Doba sa zmenila. Kým nás ako deti rodičia bežne nechávali u starých rodičov, dnes to tak často nefunguje. Generácia, ktorá vyrástla s pomocou rodičov, ju dnes svojim deťom poskytuje len minimálne.

A tak na to zostávate sami.

Žena je doma s dieťaťom, či už bábätkom alebo väčším. Partner chodí z práce unavený. Obaja sú vyčerpaní. Bez možnosti naozaj si oddýchnuť.

Je to tak trochu klišé dnešnej doby. A úprimne, ani sa nečudujem, že rozvodovosť rastie.

Hovorí sa, že vzťahy končia buď preto, že láska časom vyprchá, alebo preto, že tam vlastne nikdy z jednej strany nebola (cez zamilovanosť to ten jeden nevidel). S tým prvým sa ešte dá niečo robiť. S tým druhým už väčšinou nie.

Keď žijete ďaleko od rodiny a zázemia, nemáte veľa možností, kam „utiecť“. Skôr alebo neskôr vás to donúti veci riešiť inak. Viac spolu komunikovať, viac si pomáhať, viac vydržať. Nedá sa od toho jednoducho zdrhnúť. Je to tá najväčšia skúška vzťahu.

Nekonečný kolotoč

Teoreticky by mohla pomôcť opatrovateľka, jasle alebo škôlka. Lenže realita v Austrálii je momentálne taká, že tých zvláštnych a nepríjemných prípadov s deťmi je toľko, že si to veľa rodičov jednoducho netrúfne riskovať.

A tak sa začína kolotoč.

Manžel odchádza do práce o šiestej ráno a vracia sa o šiestej večer. Keď sme žili v Brisbane, bolo to ešte horšie – na cestách strávil ďalšie dve hodiny denne. Príde domov a padne od únavy.

Ja som medzitým zničená z celého dňa. Noci sú prerušované, spánok nekvalitný – dom, výkyvy teploty, citlivé dieťa… A cez deň musím normálne fungovať: upratovať, variť, starať sa. A hlavne odpovedať na nekonečné „PROČ?“, ktoré vám bezpochyby po chvíli zavarí mozog.

Samota

Väčšina mamičiek už dávno dala svoje deti do škôlky, lebo úprimne na to nemajú nervy. Tu si s tým moc hlavu nelámu. Prihlásili ich tam hneď po narodení, aby sa vôbec dostali do poradovníka.

Existujú skupinky pre deti do jedného roka, ale potom… NIČ. Väčšina detí je cez deň v škôlkach.

Snažíte sa vymýšľať program z toho minima čo tu je, ísť do parku, niekam von. Ale postupne si uvedomíte jednu vec: aj tak som sama.

Nemáte sa s kým normálne porozprávať. A začína vám to pekne liezť na mozog.

Malé veci, veľká záťaž

Z malého bábätka je zrazu už veľkáč, z ktorého sa stane čierna diera na jedlo. Neustále niečo varíte, pripravujete, riešite, organizujete.

Navonok to možno nevyzerá až tak zle. Ale ten vnútorný pocit všetko znásobí. A človek sa zrazu cíti úplne na dne.

Pamätám si obdobie v Melbourne, keď sme si hľadali prácu. Ja som chodila merať pôdorysy domov na predaj, aby sme aspoň pokryli nájom. Manžel bol doma a rozposielal životopisy.

Prišla som domov unavená a nič nebolo hotové. Neupratané, neuvarené. Pozerám na neho, čo sa deje?

„Celý deň som písal životopisy.“

Bol z toho psychicky úplne zničený. A to je presne ono. Niekedy nás totiž najviac vyčerpáva práve naša vlastná hlava.

Byť mama bez pauzy

Akurát keď máte dieťa, nemáte luxus „byť chvíľu psychicky v prdeli“. Nemôžete si dať pauzu.

Tam sa idú bomby. Stále.

Mám šťastie, že mi manžel pomáha. Naozaj. Každá drobnosť sa počíta. Aj keď je unavený, často sa premôže a pomôže mi.

Ale kombinácia únavy, nevyspatia a psychického tlaku je obrovská.

Toto pochopí len ten, kto to zažil.

Chýba obyčajný rozhovor

Na jednej strane sa snažíte byť dobrý rodič – s dieťaťom tráviť čas a rozvíjať ho. Na druhej strane vám nezostáva takmer žiadny priestor pre seba.

Ani na obyčajný rozhovor.

A to je pre mňa po psychickej stránke asi to najťažšie.

Uvedomila som si, aké to asi majú starší ľudia, keď zostanú sami. Aké to je nemať sa s kým porozprávať. Zrazu ste vďační aj za pár viet s predavačkou v obchode.

Aj keď som skôr introvert, uvedomila som si, že socializácia mi chýba viac, než som si kedy myslela.

Čo ma drží nad vodou

Mne osobne pomohli tri veci: podpora manžela, to, že Drobec ešte spí cez obed a ja mám chvíľku pre seba než idem spať tiež… a jazdenie na motorke

Aj malé úniky z reality dokážu veľa.

A teraz, keď je naše dieťa o niečo väčšie, mám konečne trochu viac času aj na tento blog. Beriem to ako terapiu. Možnosť dostať tie veci zo seba von.

A možno práve o tom to celé je. Naučiť sa nájsť rovnováhu v chaose, ticho v hluku a chvíľu pre seba v živote, ktorý ide nonstop.

Verím, že keby som tu lepšie spala, zvládala by som všetko s väčšou ľahkosťou. Lenže to je kapitola sama o sebe. Kým sa tu nezačnú stavať poriadne domy s lepším teplotným komfortom, kvalitný spánok ostáva skôr výnimkou než pravidlom.

Takže zatiaľ sa ide klasika bez zmeny. Odpočítavam mesiace… len to vydržať!