Unavený Deň matiek

V Austrálií pripadá Deň matiek na druhú májovú nedeľu. Je to deň, kedy všetky kaviarne praskajú vo švoch, a my sa snažíme radšej nikam nevyliezať. Všetko býva vybookované. Jedine detské ihriská zívajú prázdnotou, lebo všetky matky sedia v kaviarňach 😁 My tento deň moc neoslavujeme, a keď už, tak radšej deň dopredu. Človek by sa mal aspoň poplácať po ramene akože “Good job”, keď je to rodičovstvo tak náročné.

Ale asi ako pre koho. Miestne matky to tu moc neriešia. Snažia si to čo najviac zjednodušiť (často na úkor dieťaťa) a potom sú takým štýlom aj tri deti hračka (najčastejší počet detí v austrálskej rodine). Dieťa nespí? Nebude s ním predsa spať. By sa nevyspala ani ona. Začne praktikovať populárny sleep training (známy ako vyplakávacia metóda). Zatvorí dieťa do izby a rev si. Však sa naučí samostatnosti. Praktikuje to naša suseda vedľa, a praktikuje to kopec matiek okolo. Jej malý má dva roky, a skoro každú noc je urputný rev (oni sú voči tomu kriku už imúnni, a asi pri tých troch deťoch tak trochu rezignovali). Veľa ľudí v tom sleep trainigu vyrastalo, tak im to nepríde divné. Nechodí sa ani rád kúpať, lebo vie, že potom nasleduje zatvorenie do izby, aby spal. Do toho ešte ďalšia frustrácia, že ešte stále nerozpráva, že nemôže povedať rodičom, čo by chcel. No je mi ho úprimne ľúto. Najviac ma pobaví, keď mi nejakí rodičia povedia, akého máme Drobca kľudného a spokojného. Áno, ale nie je to zadarmo. Keby ste vedeli, koľko úsilia ma to stálo a stojí.

Deti sa tu dávajú spať samé do izby už okolo šiestich mesiacov až jedného roku, približne od odoby, keď ich začnú dávať do škôlky. Náš Drobec sa v noci stále budí. Je mu totiž často nepohodlno. Domy tu neudržujú dobre konštantnú teplotu, tak sa budí, že mu je buď zima, alebo teplo. Topí sa klímou, a je to teda dosť nepríjemné. Nie je to také to príjemné sálavé teplo, na ktoré sme boli zvyknutí. Zo stropu fučí suchý vzduch. Nedokážem si predstaviť, že by som na neho aplikovala sleep traning, aby sa odignorovali jeho potreby, a prestal so mnou v noci komunikovať, keď mu nie je dobre. Žiaľ, kým tu budeme bývať, tak sa asi dobre nevyspíme.

Človek si už potom časom zvykne fungovať ako zombie. Po nevyspatých nociach sa ráno vždy nejak oklepem, dám sprchu, nádych, výdych, a snažím sa nejak fungovať. Horšie je, keď je v dome už ako po bombe. To skúsim nabrať ešte extra silu na ranný úklid, aby sme sa tu cítili lepšie. Ráno taktiež pečiem, keď chcem, aby sme mali na pár dní vyriešené snídaně. Občas treba ešte pokosiť a ostrihať živý plot, tak kosím, ale to až po Drobcovom obedňajšom šlofíku, keď je tráva suchšia. Drobec spí na obed cca dve hodiny a ja ležím, výnimočne zaspím, keď je ťažké ráno. Občas sa preberie mrzutý, tak sa potom ešte polhodinu dáva dokopy, mrnčí, a ja sa musím krotiť, aby mi z takej hlúposti nerupli nervy. Nadránom sa budí najviac. Keď zaspí ešte na hodinku, tak načerpám trochu sily. Keď vstáva už v 5 ráno, že nemôže zaspať, tak to je potom horšie.

Mali sme obdobie, kedy som si vravela, že keby spal ako mimino (keď sa budil AŽ každé 3 hodiny). Mali sme obdobie, kedy sa budil každú hodinu. Nevedela som, čo sa deje. Nikto nám samozrejme nevedel poradiť, keďže to tu nikto nerieši. Úplnou náhodou som zistila, že je to spacím pytlom, v ktorom spal. Chcel sa v ňom v spánku totiž otočiť, a keď mu to nešlo (čo bolo takmer vždy), tak sa zobudil (v tom jeho cykle slabšieho spánku). Spací pytel išiel hneď preč, a budenie už konečne nebolo každú hodinu. Ale aj tak to nebola žiadna hitparáda, pretože sme stále nemali v dome teplotnú pohodu. V noci keď zaspával, tak bolo teplo, a nad ránom vždy zima. Keď sa vrtí, tak na ňom deka neostane, a nemohla som ho pred spaním ani poriadne obliecť, lebo by mu bolo teplo. No a v noci, keď sa ochladí, som ho obliekať nechcela, aby sa mi náhodou neprebral úplne. Len som sa ho snažila prikrývať, ale jemu to vadilo. Proste naprd.

Jirko pracuje od nevidím do nevidím. Je to záhul (a keď si predstavím, koľko odvádzame na úžasnej progresívnej dani (občas skoro 40%), z ktorej nemáme pre matky s malými deťmi ani MHD zadarmo, mám chuť sa na to všetko vys…). Ráno sa občas ani nestihneme vidieť. Podvečer už idem z posledného. Snažím sa uvariť večeru než Jirko príde domov. Aspoň, že už sa Drobec zvláda hrať aj sám, a ja mám priestor dať tú domácnosť trochu dokopy (je to pre mňa také spestrenie dňa keď nikam neideme). Keď Jirko nie je zrovna preč na služobke, večer pred spaním číta Drobcovi pohádky, oblečie ho do pyžka, ja zatiaľ naberiem trochu energie, a keď sa blíži ôsma hodina, Drobec zahlási: “Maminkooo, do hajan!”, idem uspávať. Vtedy už musí byť všetko pripravené, aby sme mohli ísť rovno spať. Po uspaní zvládam byť hore tak polhodinku, maximálne hodinku. Viac po tom celom dni nezvládam. Brutálne nezazdrojovaná, nervy v prdeli. Jirko si občas aj doma odbehne za PC niečo dokončiť do práce, a ja sedím v obývačke a čumím do tmy. Celý deň som sa ani nemala s kým pobaviť. Potom sa vráti, tak to si rovno poprajeme dobrú noc a ideme spať, lebo sme obaja K.O.

Teraz na zimu máme pre Drobca spací pytel, kde už má tie nožky rozdelené, aby mohol rotovať. Aj v 2,5 roku je v noci stále dosť aktívny. Budenie sa mu pohybuje okolo 2-6 krát za noc, niekedy sa začne vrtieť a zobudí len mňa (vtedy prosím v duchu, nech sa úplne neprebere a zaspí), alebo sa v tme ozve “Maminkooo” a musím sa k nemu prehupnúť, lebo ho niečo rozladilo. Či mu v tej malej hlavičke plnej básničiek niečo nešrotuje. Stále sa poriadne nevyspím. V podstate som sa poriadne nevyspala už tri roky, pretože v tehotenstve to tiež nebolo úplne pohodlné. Už sa teším, kedy sa to zlepší. Čakám na tú noc, kedy ju prespím celú. Bude to po treťom roku, keď sa Drobcovi už nebude tak skokovo vyvíjať mozog (a tým pádom by už nemusel mať v noci ani nejaké vidiny)? A či to vôbec budem vedieť? Nebude to nakoniec tak, že Drobec už bude spať, a ja sa budem automaticky stále budiť?

Po týchto skúsenostiach som prehodnotila náš pôvodný plán, že budeme mať deti dve. Prvý rok som sa cítila ako v domácom väzení (i keď teraz to občas býva tiež podobné, hlavne v zimnom období). Drobec bol našťastie zdravé miminko (aj keď sme mali trojmesačné trable s “prdíkmi”), ale v okolí som nemala nikoho, s kým by som sa mohla o týchto starostiach pobaviť, len samé dokonalé samozvané intuitívne matky čo nič neriešili (aj keď by mali), so zastaralými názormi, že pasenie koníkov nie je pre vývoj miminka dôležité, v 4 mesiacoch pasívne posadzovali deti do Bumbo sedátiek s tvrdením, že to neškodí “Veď on to má rád!”, ťahanie za ruky, obúvanie miminiek do nevhodných botičiek… Proste veci, čo mi hlava nebrala. Veď je vyspelá doba, už toho o detskom vývoji vieme oveľa viac, čo robiť a čomu sa vyvarovať. Len sa o to treba trochu zaujímať. A aby toho nebolo málo, mala som do toho dlhú popôrodnú depresiu (ak mi náhodou ešte netrvá dodnes). Bála by som sa, že druhý krát to už nedám, takže druhé dieťa v pláne nie je. Jedine, že by sa k nám časom nejak nečakane nanominovalo (oni sú v tomto experti, prichádzajú, keď to človek nečaká), ale aby som to prežila, to by na mňa museli dávať pozor asi všetci strážni anjeli.