Medzi šerom a ničím

Však to asi poznáte, len možno v slabšom prevedení, keď tých aktivít pre deti je v Európe viac, než tu máme my. Chytila som akúsi rýmečku a malý tiež, tak nemôžeme ani na chvíľku do tej zimy.

Aktivít pre malé deti je tu momentálne naozaj málo. Jedine v múzeu je jedna pekná výstava o cestovaní, kde je kopec Lega a môžete si tam stavať. Ja to tam až do októbra. Boli sme na skok v obchoďáku a stretli sme tam známu z baletu, Izabelu. Tiež nedala svojho drobca do škôlky z rovnakého dôvodu ako my. Proste tie škôlky a deti v nich strašne “sucks”, a ja mám možnosť vidieť, aký veľký rozdiel to je, keď je tak malé dieťa doma, alebo nie. Až teraz, po troch rokoch je na našom Drobcovi vidno, že začal vyhľadávať spoločnosť detí, chce sa s nimi hrať a požičiavať autíčka. Doteraz bol celkom samostatná jednotka.

Naše deti sa hrali na malom obchoďákovom hřišti (ktoré už konečne po roku opravili) a my sme sa bavili ako ide život. Keď sa v tom vzdelávaní detí začnete vŕtať, skončíte pri tom, že tu dieťa nechcete dať ani do školy (určite nie štátnej a súkromné sú tu len tie pánbožskárske). A to je aj Izabelyn prípad.

Strašná škoda, že je to tu také. Ja viem, že aj v Česku nadávajú, že školstvo je zastaralé a prístup k deťom je občas tiež nič moc, ale mne to príde strašne smutné, homeschoolovať dieťa (ak to nepotrebuje výhradne kôli nejakému handicapu). Že príde o tie všetky zážitky s kamarátmi – stretnutie s inými deťmi na ihrisku to naozaj nenahradí. Proste tá denná interakcia s ostatnými deťmi, učiť sa riešiť konflikty, vzájomná podpora v ťažších chvíľach, radenie pri vyvolaní, písanie ťahákov, zážitky na telocviku, manipulácia učiteľov, kamarátstva z iných tried (majú na výber z kopec detí, s kým sa budú baviť), robenie hlúpostí všetkého druhu… toto všetko to dieťa potom nemá možnosť zažiť, a ja myslím, že im tieto zážitky a skúsenosti do dospelosti potom chýbajú. A aj pre toto zvažujeme presťahovanie naspäť do ČR ešte pred povinnou školskou dochádzkou, kde je aspoň rozmanitejší výber zo škôl (aj z tých súkromných), ktoré už majú príjemnejší prístup k deťom. Dokonca už aj tie štátne sa pomaly menia, a ja sa po dôkladnejšom naštudovaní jednotlivých škôl a feebackov už dokonca prikláňam aj k slovnému hodnoteniu v nižších ročníkoch miesto známok.

Homeschooling má ešte jeden háčik. Keď nechcete dávať deti do škôlky a školy, musíte byť doma a celé zabezpečenie rodiny sa presúva na druhého rodiča. Je to veľká tiaha. A čo ak sa mu niečo stane? Nič ako nemocenská tu nie je, na podporu asi ťažko dosiahnete. Za tú hromadu daní, čo v Austrálií odvádzate, vážne nič nečakajte. A tí, čo ostanú doma, tím hrozí, že nebudú mať z čoho žiť v dôchodku, lebo sa im tam nič neodvádza (ak vám tam neprispieva extra partner).

Izabela mi rozprávala o tom, ako každý týždeň s maým (2,5r) chodia do knižnice na čítanie knižiek pre malé deti, potom tam býva hudobná vsuvka každú stredu, a zbytok týždňa chodia na výstavu v múzeu. Býva bližšie k centru, tak to má jednoduchšie. My sme limitovaný dopravou. Auto v zime nemáme (Jirko s ním cestuje denne do práce) a druhé sa nám neoplatí kupovať. Keď sa oteplí, Jirko bude občas cestovať na motorke, a my budeme mať auto. Teraz sa nám dá ísť len do centra na dopoledne, ako tu jazdí od nás 2x denne autobus. Peši do mesta je to až na 1:15h. Aj to sme už skúsili, ale mala som dosť. Tak teda čakám na oteplenie, aby sme potom mohli vybehnúť aj za mesto, do sadu, k jazeru… a ten čas už potom bude rýchlejšie odsýpať.

Za chvíľu prišla pani, čo v obchoďáku organizuje Monday play time, rozbalila Sensory box s náklaďákmi, bagrami, pieskom a plastelínou… a malí mali zase na hodinku o zábavu postarané.

Izabela sa ma spýtala, či chceme súrodenca. Prekvapilo ma, že sa na to pýta, lebo pre niekoho je táto otázka dosť osobná. Tak som jej na to, že (momentálne) nie. Oni neplánujú druhé kôli peniazom, ja kôli absolútnej vyčerpanosti, a malý sa netvári, že by chcel súrodenca (aj som sa ho na to pýtala). Potrebuje ešte mňa na 100 percent dedikovanú, pretože vkuse do tej svojej hlavičky niečo nasáva. Pri druhom by som na to absolútne nemala čas, a určite by som mala znovu existenčné problémy – dostať sa na vôbec WC či do sprchy. O spánku ani nehovorím (pochopia len tí, čo majú citlivé deti a nespia im dobre) a pôrod, šestinedelie, začiatky kojenia a spurty, rast zubov a choroby (plus nulová znalosť pediatrov “vo co go”) do toho radšej ani ťahať nebudem. Toto obdobie mi vážne nechýba. Keby sme mali po ruke nejakú pomoc, asi by to bolo iné… ale asi by to musela byť rodina. Ja akosi cudzím ľuďom, čo sa týka starostlivosti o deti, neverím. Hlavne nie tým v Austrálií, ktorí neovládajú ani základný handling.