Hľadanie miesta pre život 4: Kúpa domu v Česku

Pri hľadaní bývania človek rieši hlavne praktické veci. Lokalitu, dispozíciu, rozpočet, pozemok, technické detaily. Až časom zistí, že to nie je len o tom. Občas sa objaví odmietnutie, pocit nespravodlivosti alebo zvláštna potreba dokazovať, že ja som ten „správny kupujúci”.

Jeden dom pri Olomouci sa nám veľmi zapáčil.

Nie preto, že by bol presne podľa našich predstáv. Nebol. Boli tam veci na dokončenie, fasáda ešte nebola hotová… bolo jasné, že po kúpe by ešte nasledovala ďalšia komunikácia a riešenie nedokončených vecí vrátane reklamácie fasády… ale vnútri bol pekný, nepreplácaný, dispozícia L-ko, ako sme pôvodne plánovali stavať… a aj záhrada bola fajn.

Po dlhšom období plánovania návratu, porovnávania možností a hľadania miesta pre život sme už jednoducho chceli, aby sme mali kde bývať.

Agentka bola príjemná a ochotná. Všetko nám ukázala cez videohovor. Dobre sa s ňou komunikovalo.

Zisťovali sme možnosti, aby sme celý proces čo najviac uľahčili. Snažili sme sa byť maximálne ústretoví.

Boli sme ochotní nechať predávajúcich bývať v dome, aj keď by sme ho už vlastnili, ešte cez leto. Cestovať kvôli overeniu podpisov 3 hodiny do Canberry. Vytiahnuť peniaze skôr z termínovaného účtu, aj za cenu straty výnosu, len aby sme vedeli proces urýchliť a prispôsobiť sa.

Napriek tomu sme ale mali pocit, že to stále nie je dosť.

Domov na predaj je tento rok v okolí pomerne málo. Naštudovala som ceny za predaj v okolí. Cenovú mapu. Čo by nás to stálo postaviť. Strop lokality. Tušili sme, že naša nabídka je vysoká, dokonca najvyššia. Aj agentka nám to naznačila, ale stále nám tam niečo nesedelo. Celý proces sa podozrivo naťahoval. Cítili sme, že sa v pozadí deje niečo zvláštne. Dve noci som poriadne nespala. Agentka nám napísala, že to vidí pozitívne a ďalší deň sa ozve.

Nakoniec sa ozvala až za dva dni, že majitelia sa dohodli s inými záujemcami. Dôvodom bola vyššia ponuka a spoločné známosti – vznikla medzi nimi osobná väzba.

Tá vyššia ponuka ale neprišla z jasného neba.

Druhá strana sa dozvedela, koľko sme boli ochotní zaplatiť. Stretli sa s predávajúcim osobne. Navýšili to o sto tisíc a dom bol ich.

Hotový deal.

Išlo to mimo agentku. My sme nedostali ani možnosť ďalej vyjednávať. Ešte sme to skúšali cez agentku, ale navýšenie od nás aj tak odmietli.

Také veci sa pri nehnuteľnostiach stávajú. Domy sa často nepredávajú len podľa ceny alebo podmienok. Zohrávajú rolu sympatie, známosti, dôvera, osobný pocit. Prišlo mi to v ten moment strašne nefér.

Možno je to v realitnom svete normálne. Možno nie.

Ale vo mne to zanechalo zvláštny pocit.

Ani nie tak, že sme prehrali súťaž o dom.

Skôr pocit, že sme sa veľmi snažili hrať férovo v hre, ktorej pravidlá sme nie úplne poznali.

Celé ma to priviedlo ešte k téme, nad ktorou som pred tým veľmi nepremýšľala – ako ľudia vlastne vnímajú ľudí, čo žijú v zahraničí.

Keď človek žije mimo Česka a vracia sa späť, často má pocit, že okolie vidí len výsledok.

„Žijú v zahraničí.“
„Určite sú bohatí.“
„Tým sa to ľahko kupuje.“

Nie je vidno tú cestu, to úsilie, ktoré tomu predchádzalo – odsťahovanie do neznáma, rok neustáleho hľadania práce, roky práce v režime 6-18h, život medzi krajinami, bez pomoci, neistota…

Neviem, čo si o nás predávajúci skutočne mysleli.

Ale mala som pocit, že pre nich sme boli jednoducho tí zo zahraničia, ktorí si chcú kúpiť ich dom.

Oni sa s tým domom natrápili.

My sme prišli s peniazmi.

Možno to tak nebolo. Možno áno. Ťažko povedať.

Každopádne som si až s tým odstupom času uvedomila, že keď človek niečo veľmi chce, začne robiť ústupky, ktoré by za iných okolností možno nerobil.

Týždeň po odmietnutí nás agentka kontaktovala, či ešte stále niečo hľadáme.

Prišlo nám to zvláštne. Mali sme pocit, že tam bude asi nejaký problém.

O pár dní vysvitlo, že kupujúci od kúpy odstupuje. Bolo by to príliš drahé.

Dom je naspäť v hre.

Agentka ďalší deň volá, či by sme mali ešte záujem.

Od našej nabídky ubehli asi tri týždne.

Poprosili sme o čas na premyslenie.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že toto je ten moment, na ktorý človek čaká. Druhá šanca. Dom, ktorý sme chceli, je zrazu znovu voľný!

Lenže medzičasom sa niečo zmenilo.

Prvé odmietnutie v nás nechalo viac otáznikov, než sme si vtedy pripúšťali.

Začali sme sa vracať k celému procesu. K tomu, ako veľmi sme sa snažili vyjsť v ústrety. K ústupkom, ktoré sme boli pripravení urobiť. K pocitu, že nech robíme čokoľvek, stále to nebolo dosť.

A hlavne k tomu, čo by bolo potom.

Pretože kúpa domu by sa podpisom neskončila.

Bolo treba dokončiť fasádu, riešiť otvorené veci, komunikovať ďalej.

A niekde v pozadí ale naďalej zostávala tá nepríjemná otázka:

Ako by vyzerala ďalšia spolupráca s ľuďmi, pri ktorých sme už počas kúpy necítili prirodzenú dobrú vôľu?

Premýšľali sme nad tým celý deň.

Na jednej strane sme stále videli dom, moderný interér, moderné technológie, pekný pozemok a predstavu okamžitého bývania.

Na druhej strane sa ale nedalo prehliadnuť to ostatné okolo toho – komunikácia, pocit neistoty, ďalšie mesiace riešenia a zvláštny pocit, či nám ten dom chceli vôbec predať.

Až neskôr nám došlo, že sme možno nechceli len ten dom. Chceli sme, aby už konečne niečo vyšlo, aby sme mali adresu, kde by sme si vyložili kontajner a mali konečne kľud.

Až neskôr nám došlo, že ani keby to vyšlo, nemuselo by nám to ten kľud priniesť. 

Nakoniec sme povedali nie 💔

Tentokrát to ale bolo iné. Už sme sa nerozhodovali z naliehavosti že „už konečne niekde bývať“ a viac z pocitu, ako sa v tom celom vlastne cítime.

A prekvapivo, po tomto rozhodnutí neprišlo sklamanie.

Prišla úľava.

Úľava z toho, že už s tými ľuďmi nemusíme nič riešiť. Že nebude treba premýšľať, ako by dopadla reklamácia, fasáda… a ďalšie mesiace komunikácie.

A možno práve toto je jedna z najťažších lekcií hľadania domova.

Že domov nie je len o dome.

Je to aj pocit bezpečia vo vzťahoch, ktoré okolo neho vznikajú.

Povedali by ste si, že už je to celé uzavreté, vyriešené… LENŽE…

O pár dní nám prišla správa od agentky, že majitelia s tým dealom so známymi už tak trochu počítali, a domek by nám nakoniec vedeli zľaviť o pol milióna. Nechce sa im znovu absolvovať ďalšie prehliadky a celé to riešiť odznova.

Kurciš.

Premýšľali sme nad tým. Veľmi.

Ale ani po zľave nám to už, žiaľ, nedávalo zmysel.

Človek by nemal mať pri kúpe domu pocit, že musí neustále ustupovať a dokazovať, že práve on je ten správny, kto si ten dom zaslúži.

Bolo by fajn nájsť niečo, pri čom nebudeme cítiť úľavu až na konci procesu, ale už aj počas neho.

Ako vlastne vnímate ľudí zo zahraničia vy?