Posledné týždne sme trávili v Sydney. S Jirkom sme sa zhodli, že keby sme tu žili, Austráliu asi tak ľahko neopustíme. Prečo?
Sydney má asi najpríjemnejšie podnebie z celej Austrálie. Myslím si, že aj preto je tu tak veľa ľudí a tým pádom vzniká problém s nedostatkom bývania. Letá nie sú až tak tropické, aké boli v Brisbane, a zimy nie tak studené, ako v Melbourne či vo vnútrozemí. V Sydney všetko zoženiete, aj čo sa continental potravín týka. Žilo by sa nám tu asi omnoho lepšie. Len by sme tu asi nikdy nevlastnili žiadne bývanie a asi ani na motorky by nedošlo. Život s dieťaťom by tu bol o trochu jednoduchší. Je tu toho pre deti viac. Proste všetko má svoje pre a proti.
Rozlúčka s Orange
Bol to zrazu fofr. Všetko nabralo rýchly spád a Drobec nám tam už nechcel byť ani chvíľku. Ani keď sme sa pre niečo potrebovali ešte vrátiť na domek , vravel nám, že tam už nechce. Bolo to zaujímavé.
Dom sme mali pobalený za 8 hodín, poslednú noc sme strávili na hoteli na vinici.
Bathurst Motorsport
Pred definitívnym odchodom z vnútrozemia sme sa cestou ešte zastavili v múzeu motoršportu v Bathurste. Podarilo sa nám tam chodiť každý rok a bolo zaujímavé sledovať, ako to Drobec každý rok inak vnímal. Prvý krát, keď mal takmer dva roky, bol nadšený zo všetkých kol na autách. Po roku už viac vnímal autá a sledoval na TV závody… a zase za rok už z toho mal oveľa viac. Najviac sa mu teraz páčili veteráni. Máme obdobie veteránov.
Príjazd do Sydney bol fajn, aj keď je na ceste kôli oprave dôležitého priesmyku uzavretý most, nemali sme žiadne výrazné zdržanie. Konečne sme v meste kde nemrzne! Ale zima je tu aj tak. Tie domy v Austrálii sú všade tak strašne chladné. Dovolím si tvrdiť, že je to jeden z hlavných dôvodov, prečo tu už nechcem žiť. Je to veľmi nepríjemné a roky kôli tomu dobre nespíme. Zima vonku nevadí, ale keď je zima aj dnu, kde teplota v noci výrazne dropne, človek sa nemá ani kde poriadne zohriať.
Zablúdili sme aj do lokálnej herničky. Išli sme na otvíračku. Bola krásna, ale za hodinu strašne preplnená. Potom nám došlo, že je vlastne nedeľa a ešte k tomu aj prší. Horší deň sme si na to vybrať nemohli, ale Drobec si to užil 🙂
Deti tam prskali, kašľali, tak sme sa radšej z tadiaľ pobrali. Ešte to by nám chýbalo, ochorieť pred odletom.
Najväčší LEGO obchod na svete
Stihli sme navštíviť najväčší LEGO obchod na svete, ktorý je práve v Sydney CBD. Má dve poschodia a je tam úplne všetko, dokonca tvrdili, že majú aj stavebnice tzv. hard to find. Bol to pre Drobca veľký zážitok. Nádherná výstava. Toľko kocočiek pokope ešte nevidel.
Z hotelu sa nám všade dalo rýchlo dostať. Bývali sme neďaleko stanice plne-automatizovaného metra. Jedna z mála MHD vylepšení tu na južnej pologuli.
Pláže v zime? Paráda.
Slnko tak silno nepraží, ale stále je teplo. Ľadové medvede sa kúpu. Po pár miestnych žraločích útokoch sa do vody nehrniem. My sme zvykli chodiť maximálne tak po pás, aby nás nespláchli vlny. S Drobcom len zmáčať nožku k okraju… a stačí. Najviac ho aj tak bavilo to veľké nekonečné pieskovisko.
2× turniket (tourniquet) na zastavenie tepnového krvácania z končatín, 2× kompresné obväzy, 2× veľké sterilné krytia (trauma dressings) na rozsiahle rany, termofóliu (emergency thermal blanket) proti podchladeniu a šoku, trauma nožnice na rozstrihnutie oblečenia alebo neoprénu (v niektorých súpravách), nitrilové rukavice, píšťalku na privolanie pomoci, vrecká na amputované časti tela, aby ich bolo možné správne uchovať pre prípadnú reimplantáciu,
kartu s návodom, ako postupovať pri ošetrení.
Trochu stresujúce ráno
Ale Drobec mal podívanú (samozrejme sme to sledovali aj my, to sa len tak nevidí). Chlapcovi sa podarilo ťuknúť do auta zo zadu a vziať mu celý bok. Bolo mi ho strašne ľúto, aký bol z toho v strese. Medzi autami môžete ešte vidieť zaparkovaný skúter. Skútrista si nevybral úplne šťastné miesto.
Jirko vravel, že sme tam mali parkovať my. Aspoň by sme mali auto na totálku a dostali by sme za neho viac.
Nuž, predaj auta, to je kapitola sama o sebe. Nikdy by som nepovedala, že to dopadne takto biedne.
Ako sme predali auto 💔
Naše auto o ktoré sme se celých tých 7 rokov krásne starali, pravidelne ho servisovali… rok výroby 2018, presnejšie 10/2018, model 2019, 102tis km, extra ťažné zariadenie, tmavené sklá. Vnútri interiér skoro ako nový…
- 2.0L Turbo Petrol Engine (162kW)
- 6-Speed DSG Automatic Transmission
- 102,000 km
- Full Service History
- Detachable BRINK Tow Bar
- Adaptive Cruise Control
- Lane Assist
- Blind Spot Monitoring
- Front & Rear Parking Sensors
- Reverse Camera
- Satellite Navigation (GPS)
- Apple CarPlay & Android Auto
- Large Touchscreen Infotainment System
- Premium Sound System
- Bluetooth Connectivity & Hands-Free Calling
- Tri-Zone Climate Control with Independent Rear Temperature & Fan Controls
- Heated Front Seats
- Electric Driver’s Seat with Memory Function
- Dark Window Tinting
- Integrated Rear Roll-Up Sun Blinds
- Rain-Sensing Wipers
- Auto-Dimming Interior & Exterior Mirrors
- Alloy Wheels
- ISOFIX Child Seat Anchors
- Multiple Airbags & Advanced Safety Features
Čo myslíte, koľko nám zaň ľudia ponúkali? Carsales dal odhad na predaj 16,5tis AUD.
Hovoríme si, že keď sa takéto autá predávajú za toľko, výkupná cena predsa nemôže byť až taká zlá.
Omyl.
Prvá ponuka od dealera nás posadila na zadok.
Druhá bola ešte horšia.
A vtedy nám začalo dochádzať, že v Austrálii európske autá jednoducho nemajú takú hodnotu ako doma. Tu idú Toyota, Mazda, Kia…
Skúsili sme Marketplace. Ozvali sa špekulanti, ponuky dosť pod našou predstavou, no-show záujemcovia. Red flags 🚩 Klasika.
Potom sa objavil prvý dealer, ktorý si auto naozaj pozrel osobne, otestoval. Aspoň niekto konečne nehodnotil len z fotiek.
Volám ďalšiemu výkupcovi.
„Nooo… síce je to novší model, ale stále je to 2018.“
Hovorím: „Veď bolo vyrobené úplne na konci roka.“
„Ľudia vidia len číslo. Je im jedno, že je to prakticky ďalší modelový rok.“
WHAT?!
Ďalší výkupca poslal celkom atraktívnu predbežnú ponuku, tak sme objednali virtuálnu obhliadku cez Google Meet. Recenzie mali dobré. Auto si popozerali, všetko bolo v poriadku, žiadne výhrady. O pár hodín prišla finálna ponuka… výrazne nižšia. Bez jediného vysvetlenia. Ani slovo prečo.
V tom momente sme už boli unavení.
Čas tlačil, o pár dní odlet a ďalšie obiehanie dealerov už nedávalo zmysel.
Tak sme kývli na ponuku od toho dealera, ktorý to auto videl naživo.
Je to málo, ale bude to asi najviac “hassle free” (rozumej bez starostí).
Superb vo výbornom stave, bez poruchy, bez jediného problému za celé roky vlastníctva… a my zaň dostaneme ani nie 150 000 Kč.
Ťažká podpásovka.
Najviac bolí fakt, že keby sme toto isté auto predávali v Česku, vo výkupe by sme zaň pravdepodobne dostali približne o štvrť milióna českých korún viac.
Rada od jedného miestneho dealera?
„Mali ste si kúpiť Kiu. Za tú by ste dostali viac.“
Paráda.
Ďakujeme za radu.
Sťahovanie medzi kontinentmi je obrovská finančná záťaž. Predaj auta mal pomôcť pokryť časť nákladov, namiesto toho nám pripravil jedno z najväčších finančných sklamaní celého sťahovania.
Taký je však austrálsky trh. To, čo je v Európe žiadané, tu často nikoho nezaujíma. Berieme to ako ďalšiu životnú lekciu a ideme ďalej.
Austrálsky blog 
Leave a comment