Keď človek platí dane, nejako automaticky predpokladá, že tie peniaze skončia tam, kde ich krajina naozaj potrebuje. V nemocniciach. Školách. Cestách. Službách, ktoré využívame každý deň. Potom si však prečítate ďalšiu správu o štátnom projekte a nestačíte sa diviť.
Občas mám pocit, že keď sa k nejakému projektu pridá nálepka „vládny“ alebo „štátny“, cena zrazu prestane dávať zmysel. Ako môžete vidieť, problémy sú všade a nedá sa pred nimi nikam utiecť 🙂 Akurát tu míňanie z peňazí daňových poplatníkov dostáva úplne iný rozmer.
To, čo by súkromná firma riešila za zlomok ceny, sa pri štátnych zákazkách často vyšplhá na násobne vyššie sumy. A nie sú to len veľké miliardové projekty. Niekedy ide o veci, pri ktorých sa človek musí pozrieť na číslo dvakrát, aby sa uistil, že vidí dobre.
Aboriginal vlajka na Sydney Harbour Bridge – 25 mil. AUD
Vláda NSW v roku 2022 oznámila plán postaviť tretí stožiar, aby mohla na moste trvalo visieť aj aborigínska vlajka. Samotný premiér Dominic Perrottet pritom priznal, že vlastne ani nevie vysvetliť, prečo by to malo stáť približne 25 miliónov austrálskych dolárov.
Dvadsaťpäť miliónov.
Za stožiar.
Keď sa následne zdvihla vlna kritiky, vláda plán zrušila a našla podstatne jednoduchšie riešenie – aborigínska vlajka nahradila jednu z dvoch vlajok štátu NSW na existujúcom stožiari. Projekt za 25 miliónov zrazu nebol potrebný.
Ak sa to dalo vyriešiť aj takto, načo bol vôbec ten pôvodný plán?
Viktória – výmena plakiet za 70 000 AUD
Čerstvý prípad z roku 2026. Na nových staniciach melbournského Metro Tunnel osadili bronzové pamätné plakety. Lenže na dvoch z nich sa objavili chyby v textoch a tituloch politikov.
Výsledok?
Plakety sa museli vyrobiť znova.
Cena celej výroby a výmeny sa vyšplhala približne na 70 000 AUD. Vláda síce tvrdí, že suma bola zahrnutá v rozpočte projektu, no pre bežného človeka je stále ťažké pochopiť, ako môže oprava niekoľkých slov na dvoch plaketách stáť toľko peňazí.
Machete bins (koše na mačety) vo Viktórii
A potom tu máme slávne „machete bins“ vo Viktórii.
Na sociálnych sieťach sa šírilo tvrdenie, že jeden kôš na mačety stál 325 000 AUD. To však bolo neskôr vyvrátené.
Ako to teda nakoniec bolo:
- celý program amnestie stál približne 8,7 – 13 miliónov AUD,
- samotný kontrakt na výrobu a správu košov bol približne 2,24 milióna AUD,
- veľká časť nákladov išla na reklamnú kampaň, administratívu a policajné operácie.
Takže nie je pravda, že jeden kôš stál ako Ferrari, ale aj tak, veľa ľudí považuje 9–13 miliónový program na zber mačiet za prehnaný.
Nedali by sa tie peniaze využiť rozumnejšie?
Daniel Andrews bronzová socha – 134 000 AUD
Vo Viktórii vyvolala kritiku aj bronzová socha bývalého premiéra Daniela Andrewsa.
Nejde už len o návrh alebo diskusiu – viktoriánska vláda projekt oficiálne schválila a práce na nej už začali.
V štáte Victoria existuje tradícia zavedená bývalým premiérom Jeff Kennett, podľa ktorej premiéri, ktorí slúžia viac než 3 000 dní, dostanú sochu. Andrews bol premiérom viac než 3 200 dní, takže spĺňa podmienku.
Dokázali by ste si predstaviť, že by vám v Česku mali postaviť napr. sochu Babiša? 🤣
Podľa medializovaných údajov má stáť približne 134 304 AUD. Kritika prišla najmä v období, keď štát zápasí s rekordným dlhom a rozpočtovými problémami.
Zaujímavé je, že proti projektu vznikli aj petície za zrušenie sochy a viacerí politici vrátane samotného Kennetta označili výdavok za nevhodný počas krízy životných nákladov. Napriek kritike však vláda projekt nezastavila.
Covid projekty a karanténne zariadenia
Toto je pravdepodobne najväčšia pecka za útratu.
Počas pandémie:
- niektoré štáty stavali karanténne centrá za stovky miliónov,
- časť zariadení bola po otvorení využívaná minimálne (a teraz zívajú prázdnotou),
- náklady na bezpečnostné služby, testovanie a IT systémy často výrazne prekročili pôvodné rozpočty.
Tieto projekty sa dodnes objavujú v správach ako príklady slabého hospodárenia.
Big Build vo Viktórii
Spýtajte sa priemerného voliča vo Viktórii, kde podľa neho štát míňa priveľa peňazí, a veľmi často zaznie:
- Metro Tunnel,
- Suburban Rail Loop,
- West Gate Tunnel.
Kvôli obrovským prekročeniam rozpočtov.
Napríklad Metro Tunnel mal pôvodne stáť približne 11 miliárd AUD, no neskôr sa rozpočet zvýšil na približne 15,5 miliardy AUD. A ako to už býva zvykom, účet za takéto navýšenia nakoniec zaplatia daňoví poplatníci.
A čo West Gate Tunnel? Stál obrovské peniaze a ako bonus sa na ňom ešte vyberá mýto. Prevádzkuje ho spoločnosť Transurban a vodiči platia za každý prejazd, dodnes.
Možno ešte zaujímavejšie je, že podobné príklady nájdete naprieč celou krajinou.
Ako môžete vidieť, problémom zjavne nie je nedostatok peňazí.
Problém je, ako sa s nimi hospodári.
Keď potom človek platí vysoké dane, drahé škôlky, drahé bývanie a každý týždeň počúva o rastúcich životných nákladoch, nie je prekvapením, že ho nahnevá správa o 25-miliónovom stožiari alebo 70-tisícových plaketách.
Ľudia nie sú proti proti vlajkám.
Ani proti plaketám.
Ale majú pocit, že medzi tým, čo riešia bežné rodiny, a tým, na čo míňajú peniaze politici, vzniká čoraz väčšia priepasť.
Čo Austrálčanov dnes najviac hnevá?
Keď človek číta diskusie pod článkami, opakujú sa najmä tieto témy:
- konzultanti za státisíce až milióny,
- projekty pre “symbolické gestá”,
- infraštruktúrne projekty s obrovskými navýšeniami,
- štátne IT systémy, ktoré stoja násobky pôvodných odhadov (v tomto sektore som pracovala a dokázala by som o tom rozprávať hodiny),
- marketingové kampane vlád za milióny dolárov.
Zaujímavé je, že Austrália nie je ani tak kritizovaná za korupciu v štýle “zmizli peniaze”, ale skôr za:
“Prečo sme za toto zaplatili desaťkrát viac, než by malo stáť?”
Austrália patrí medzi krajiny s pomerne vysokým daňovým zaťažením a odvodmi. O to viac ľudí rozčuľuje, keď majú pocit, že sa s verejnými financiami nenakladá hospodárne.
Pretože každé takéto rozhodnuti nakoniec neplatí vláda zo svojho. Skladáme sa na to všetci.
Austrálsky blog 
Leave a comment