Moja prvá jazda na vlne a kto hľadá, nájde

Po dlhej dobe sa konečne skutočne zabydľujeme. Boli sme si vybaviť preukaz do štátnej knižnice State Library of Queensland a rovno sme si nejaké knižky požičali.

Štvalo ma, že tu nepoznám takmer žiadne rastliny, tak som si, okrem iného, vybrala knihu Australian Flora. Dozvedeli sme sa, že sa dá dokonca zabookovať miestnosť s piánom.

Knižnice sú tu zadarmo, stačí mať pobyt v Queenslande a predložiť o tom nejaký doklad (najlepšie Driver’s license) a môžete si vypožičiavať knihy. Super, že? A ešte sme boli von na pivo a objavili hospodu, kde hrali DnB tak sme si zaskákali ako za mladých čias. Cítim sa tu už ako local. Presne toto som potrebovala – nejako sem zapadnúť. Nie byť niekde odstrihnutá od všetkých.

Ako inak tráviť leto než vo vode? Bol ďalší 30-stupňový deň, tak sme sa vybrali na výlet k vodopádu do dažďového pralesa a k oceánu, na pláž Mooloolaba v Sunshine Coast.

Lenže voda bola po daždi znečistená, tak sa nám tam moc kúpať nechcelo. Vybrali sme sa radšej k oceánu a bola to dobrá voľba. Voda bola čistá a mala krásnych 27°C.

Bolo len také… začiatočnícke. Na povozenie sa, zistiť čo je to zač a ako to vlastne funguje. Vydali sme sa do oceánu. Bol celkom kľudný, občas prišlo zopár dvojmetrových vĺn. Podmienky akurát na zoznámenie sa s vlnami. Išla som do toho s elánom. Bola to sranda. Blbla som ako za detských čias, no moc som nevedela ako na to. Stále som sa snažila chytiť vlnu, ale nešlo to… až kým som sa na chvíľu pozabudla, vlna nečakane prišla a zrazu ma vzala a ono to šlo! Naskakovala som na ne príliš skoro. Bolo treba až keď sa začala lámať. Ten prvý pocit zvezenia bol úžasný. Len ležíte na prkne a ono vás to vezie až k brehu. Paráda! Po zistení ako na to sa mi z vody už nechcelo.

Keď som vyrazila za vlnamy druhý krát, po čase ze mnou prišiel aj Jirko. Vlny už boli slabšie, blížil sa odliv. Dlho už žiadna väčšia neprišla, tak sme sa bavili, čvachtali… obrovská vlna prišla, keď som to najmenej čakala. Zmietla ma ako nič. Jirko si vravel, kde mám ženu? Zostalo po mne len prkno. Ten pocit, keď ste pod vlnou, metie to s vami a vy neviete kde je hladina… fakt zaujímavé. Nespanikárila som. Skôr som vnímala čo všetko sa deje a snažila som sa plávať.

Nakoniec som sa vynorila a v tom mi doplo… SLNEČNÉ OKULIARE! Prišla som o okuliare keď ma spláchlo. Uvedomila som si ako náročné bolo nájsť tie pravé, ako dlho sme behali po obchodoch, aby mi sedeli, aby boli polarizačné… kurňa, prišla som o okuliare. Vlny stále chodili, nevedeli sme ich nájsť. Prkno sme odniesli na breh, aby sme vedeli kde sme boli a rozbehla som sa pre plavecké brýle. Vbehla som do vody a hľadala. Spomenula som si ako kajter v Melbourne stratil prkno, nikde sa neobjavovalo a aj tak ho našiel. Nestrácam nádej. Vravím si: kto hľadá, nájde. V priebehu minúty vlny ustali a zrazu sa predomnou pod hladinou objavil obrys slnečných brýlí. Boli to ony. “Našla som ich!”, s radosťou som vykríkla a rýchlo po nich siahla. Už si ich nikdy do vody nezoberiem.