Prvý rok v Austrálií

A je to tu. Oslavujeme prvý rok pobytu v Austrálií!

Ešte tri roky a mohli by sme zažiadať o občianstvo.

Dvanásť mesiacov ubehlo ako voda. V článku Zhrnutie nášho roku 2017 som spomínala, aký bol pestrý. Teraz k tomu pridám pár poznámok, aby sme to mali pekne kompletné.

Ak mám porovnať koniec apríla tu v Brisbane verzus v Melbourne, pre nás jednoznačne vedie Brisbane. Je tu oveľa príjemnejšie, a skoro každý deň je slnečný.

V lednu sme ukončili house sitting v Bellbowrie a presťahovali sa do vlastného. To bol jeden veľký pokrok. Odvtedy sme sa cítili oveľa lepšie. Ja som bola schopná zarobiť na nájom a jedlo, a Jiřík mal lepšie podmienky na písanie životopisov. Konečne máme znovu vlastnú kuchyňu, kde môžem variť a piecť rôzne dobroty, a skúšať nové recepty. Uvidíme ako to všetko dopadne a kedy sa budeme musieť znovu sťahovať. Buď to bude za pár mesiacov, alebo až po Novom Roku.

Jirko tu má väčšiu šancu uplatnenia než ja. Jeho pracovné skúsenosti sa dajú v inžinierstve využiť rôzne, len nemá lokálne skúsenosti, ktoré takmer všade požadujú (prečo, to doteraz nevieme). U mňa je to iné. V IT je strašný pretlak kôli ľuďom z Indie. Snáď každý, kto z tadiaľ prišiel, robil v IT, alebo sú to poväčšine šoféri taxíkov. Ubehli 4 mesiace od jedného pohovoru a dali mi vedieť, že si ma žiaľ nevybrali. Ani som nevedela, ako mám po toľkej dobe reagovať… Nejako to už vyšumelo, chvíľu ma to štvalo, ale potom mi to už bolo jedno. Jednalo sa o seniorskú pozíciu a predomnou boli ďalší štyria uchádzači s viac rokmi praxe. Dokonca som musela zháňať referencie z bývalej práce, aby ma mohli posúdiť – zúčastneným ďakujem za pomoc! Škoda, že to nevyšlo… Skúšam ďalej. Spoznávam ľudí, chodím na kafé (najčastejší spôsob networkingu i casual interview), snažím sa s nimi udržovať kontakt, zisťovať, ako to na trhu práce vypadá a pod. Pár pracovných pozícií vypadalo sľubne, ale všetko tu strašne dlho trvá… všade je tlačenka. V niektorých prípadoch sa nám ozvali až po dvoch mesiacoch od zaslania životopisu.

So všetkým sa teraz zrazu roztrhol pytel. Ku koncu apríla sa ľudia začali ozývať a máme rušno. Jedna pracovná pozícia vypadá pre manžela nádejne, tak je teraz na pár dní preč, mimo Brisbane. Uvidíme ako sa to vyvinie. Ja mám mať ďalší pohovor, tak sa musím hodiť do pohody, pretože keď je človek vystresovaný, je to horšie než keď niečo nevie. Vlastne, ani neviem, ako sme ten rok plný neistoty vôbec zvládli. Budeme mať na strechu nad hlavou, na jedlo? Je to až neuveriteľné.

Za ten rok čo sme tu som si na to akosi zvykla. Poslednú dobu už neroním krokodýlie slzy, ak niečo nevyšlo. Snažím sa len mávnuť rukou a ide sa ďalej. Občas príde nejaká tá horšia emócia, ale to rýchlo vyprchá. Stačí keď si spravíme príjemný deň (alebo večer), zbehneme na pláž, zvezieme sa lodičkou po rieke, alebo si sadneme na breh a pozorujeme, ako v noci svieti mesto, ako sú osvetlené 100-ročné figovníky a hviezdy jasne žiaria. Vtedy si uvedomíme aké máme šťastie, aj napriek tým našim starostiam. Už vieme v priebehu pár sekúnd nájsť na oblohe súhvezdie južného kríža! A máme tu aj Orion. Asi si ho striedame spolu s vami na severnej pologuli.

Ako som dávnejšie spomínala v jednom článku, chystali sme sa navštíviť prírodné bazény v skalách – Noosa Fairy Pools. Nakoniec sa nám to podarilo a bolo to krásne! Článok som o tom ešte nenapísala (možno neskôr, máme pekné podvodné fotky a videá). Dôležité je vychytať odliv, aby sa vám tie bazénky objavili. Žili v nich rôzne rybičky (také ako v akváriách), kraby a sasanky. Proste nádhera! Ľahla som si tam na hladinu a nechala sa vznášať. Dalo sa tam aj dobre vyblbnúť skákaním zo skál, len bolo treba skákať tam, kde bola väčšia hĺbka.

Jirko mi v Noose kúpil tričko s mojim najobľúbenejším Brush Turkey! Posledne som jedného chytila za chvost. Zaujímalo ma, aký je na dotyk. Tentokrát sa to skoro podarilo aj Jirkovi. Moriak si v kľude hrabal na ulici pod stromom… žiaľ, vyľakala som ho, keď som vykríkla “Chyť ho!” Bolo to fakt tesné.

Snažíme sa hýbať, športovať, cvičiť. Mala som veľmi intenzívny marec – celý mesiac som takmer každý deň chodila na jógu. Podarilo sa mi natrafiť na levnú mesačnú permanentku. Teraz ku koncu apríla sme mali singl trek na horských kolách, ktoré organizoval zdarma Brisbane City Council. Bolo to úplne iné než v Severných Čechách, kam sme často jazdili. Nebolo to v žiadnom ihličnatom lese s občasnými pláňami. Tentokrát sme sa predierali austrálskou džunglou. Trať mala označenie “easy”, ale v ČR by ju klasifikovali určite aspoň na stredne ťažkú až náročnú. Stezka bola miestami dosť rozbitá, boli tam veľké kamene, kopec koreňov, veľké skoky a dropy… Nechcem vedieť ako tu vyzerajú tie náročné trate. Bol to síce single trek, ale stalo sa, že niekto išiel aj opačným smerom. Tu nie sú jednosmerky, ale majú akési nepísané pravidlo, po ktorej cestičke sa jazdí akým smerom. Dozvedeli sme sa, že Brisbane City Council pravidelne organizuje zdarma aj lezenie na útesoch vrátane kompletnej lezeckej výbavy. Určite by som sa tam išla niekedy pozrieť.

Paradoxom je, že aj keď sú v Austrálií platy podstatne vyššie, a nájom celkom drahý, ostatné veci ako elektronika a oblečenie je v prepočte lacnejšie než v ČR. Oblečenie je o trochu, ale elektronika výrazne. Apple produkty tu stoja minimálne o 5tis. menej. Jirko zistil, že ten istý objektív ktorý v ČR stojí 60tis sa u nás dá kúpiť skoro za polovicu. Takisto aj napr. špičkové filtračné systémy na vodu (made in USA). V ČR ich predávajú za 16tis, tu stoja polovicu. Marža 100%. Nechápeme.

Čo ma teší je, že knižnice sú tu úplne zdarma, rovnako tak i múzeá a kopec športových aktivít vrátanie vybavenia.

Naučila som sa základy surfovania. Jirko mi spravil profi fotky a povedal, že to časom skúsi aj on.

Na austrálsky životný štýl sme si zvykli rýchlo. Všetko tu ožíva až okolo 9-tej hodine rannej čo je super, pretože ráno sa môžete pomaly a v kľude zobudiť a to je potom hneď iný deň. Sadnete na lodičku, zveziete sa na kávu do centra, vybehnete do práce… no nádhera. Čo mi vadí je, že sa tu ešte stále cítime tak trochu ako cudzinci – hlavne kôli jazyku. Nie vždy všetkému rozumieme. To je blok, ktorý budeme musieť čím skôr prekonať.

Už sme si zvykli aj na to, že sa tu jazdí predpisovo. Skoro každý púšťa, vedia zipovať (vďaka tomu, že nemajú problém s púšťaním). Potom to tu na cestách vypadá úplne inak než na SR či v ČR. Väčšina ľudí jazdí v kľude, vôbec nie sú agresívni a zákerní. Možno preto som tu za ten rok videla dokopy asi len dve dopravné nehody. Zistila som, že podľa štýlu jazdy je krásne vidieť povahu řidiča. Ono si to tu tak pekne funguje. Myslím, že keby boli ľudia v ČR/SR viac oddýchnutí, šťastní a hlavne dobroprajní, hneď by to šoférovanie vypadalo inak.

Mimochodom, podarilo sa mi na aute odrieť kolo a disk, nevidela som pri cúvaní patník. Zvuk to bol otrasný. Ako keby som urvala celé kolo. Chytila som sa za hlavu, vyšla som z auta, na kole biela čmuha a na disku malý nenápadný škrabanček v okolí ráfku. Museli byť pri mne všetci moji strážni anjeli. Nie nadarmo sme vyberali modré auto (modrá symbolizuje ochranu). Trochu popršalo a už to ani nie je vidno.

Nejako to spoločne zvládame. Je tu naozaj krásne. Tie východy a západy Slnka na pláži sú fakt nádherné. Zdá sa nám, že v Austrálií má všetko akési sýtejšie farby, obloha je často až neuveriteľne blankytne modrá. Úplný kýč. Mali sme veľké šťastie, že sa nám sem podarilo získať permanentné víza. Čo sledujeme, tak podmienky sa stále sprísňujú. My sme to mali teda dosť náročné a teraz to bude ešte náročnejšie. Vláda si konečne uvedomila, že na trhu práce je pretlak, mení kvóty a uberá ročný počet víz na udelenie. My sa už len pokúsime nejako uchytiť. Život je tu naozaj príjemný.

Tento týždeň sme sa pustili do experimentovania s tropickým ovocím rôznych tvarov a chutí. K Pitayi sme si kúpili ešte aj Logans. Sú to také hnedé kuličky a predávajú sa na vetvičke, príjemné sladké a štruktúrou ako liči. Majú tu aj naozaj banánové banány, ktoré dozrievajú na stromoch (nie v chladiakoch, ako sa to robilo v Európe). Čím sú menšie, tým viac banánové bývajú. Najchutnejšie sme mali zatiaľ v Singapure. Myslím, že to bola zrovna odroda “Lady finger”, ktorá patrí medzi najchutnejšie.

Verím, že po prvom roku to už bude len lepšie. Pochopíme tú našu životnú cestu, všetko sa konečne rozhýbe a závoj neistoty opadne. Musíme len vydržať. Som rada, že sme sa rozhodli presunúť z Viktórie do Queenslandu. Konečne máme pocit, že sme našli to správne miesto pre život.