Kvalifikovaná práca v Austrálii

S radosťou vám oznamujeme, že sa nám konečne (po roku) podarilo nájsť kvalifikovanú prácu v obore! Už môžeme začať šetriť a premýšľať, na kedy si kúpime letenky do Európy, a kam by sme išli na svadobnú cestu.

Ak dostanete víza do Austrálie na základe toho, že je vaša pozícia na zozname žiadaných a nedostatkových (Skilled Occupation List), to ešte neznamená, že prácu ľahko nájdete. Ako som už pár krát spomínala, nájsť si job v obore, v ktorom ste excelovali doma v Európe, vyžaduje pevné nervy a vytrvalosť.

Hlavným dôvodom neúspechu je totiž to, že nemáte miestne skúsenosti. Prídete sem s niekoľkými rokmi praxe, ale tu sa na to tak nehľadí. Ste totiž v akejsi “šedej” skupine uchádzačov o prácu – nemôžete sa uchádzať o prácu, ktorá je pre “graduates” (absolventov) lebo ste na to prekvalifikovaní, a zároveň ste neúspešní aj na juniorských/mid-level pozíciach, lebo väčšine ľudí vadí, že nemáte skúsenosti s prácou v Austrálií. Nevieme prečo, ale je to tak. Často sme sa s tým stretli, pýtali sme sa prečo, ale nikto nám to nevedel vysvetliť. Proste to tak je. Vám neostáva nič iné, než spoznávať ľudí a skúšať natrafiť na niekoho, komu by nevadilo, že ste v Austrálií ešte nepracovali. Pri veľkom šťastí (alebo dobrých známostiach) si prácu v obore môžete nájsť najrýchlejšie do 3 mesiacov… ale niektorí migranti si našli kvalifikovanú prácu až po dvoch rokoch pobytu v Austrálii. Je to veľmi individuálne.

Za posledný mesiac sa toho u nás veľa udialo. Celý rok to bolo slabé, ale prišiel apríl, a ľudia sa začali ozývať a odpovedať na inzeráty. Nevedeli sme čo skôr, kde nám hlavy stoja. Jirko mal pohovory v troch rôznych firmách, mne vyvolávali agentúry (zrovna keď sme sa váľali na pláži a povedali sme si, že to nebudeme riešiť a na chvíľu vypneme) a další týždeň som mala dva pohovory (v jeden deň).

Jirko bol úspešnejší. S pohovormi začal skôr než sa mne niekto ozval. Pozvali ho na prvé kolá, potom druhé… Tí, čo boli najrýchlejší, a s výškou navrhnutého platu nemali žiadny problém, nakoniec vyhrali. Potom, ako už bol zamestnaný, začali sa ozývať z ostatných firiem na ďalšie kolá. Bolo to ťažké rozhodnutie, ale nakoniec sa to celé akosi vykryštalizovalo. Prvá firma už nevyzerala tak atraktívne, ako na začiatku. Začali vymýšľať, že by ho chceli ešte na tretie kolo… Ďalšia firma vyzerala zaujímavo, ale s druhým kolom to doplietla. Poslali pozvánku na pohovor, ktorý bol naplánovaný na sviatok. Mysleli sme si, že o tom vedia. Prišli na to dve hodiny pred naplánovanou udalosťou… tak im Jirko poďakoval a na ďalšie kolo už nešiel. Navyše, kontrakt mal byť len na 8 mesiacov za materskú.

Takže manžel už pracoval ako Engineer a ja som stále skúšala šťastie. V piatok podpísal zmluvu, v pondelok vyfasoval počítač a v utorok už išiel na služobku za zákazníkom. Nevedel ani čo po ňom klient bude chcieť, mal len telefónne číslo a adresu kam má ísť. Sranda musí byť, takže zabalil kufor a vyrazil do neznáma menom Kingaroy, do mesta, kde cez cestu skáču klokany.

Za pár dní som mala pohovor na pozíciu v Governmente. A aby toho nebolo málo, tak sa mi ozval známy, ktorého sme tu spoznali pred Vianocami, že u nich vo firme niekoho hľadajú a ja by som sa na to hodila (ďakujem Pavle!). Nakoniec som mala dva pohovory v jeden deň. Proste pohovorový maratón 2000. Po interview pre vládu som mala fakt dobrý pocit. Dokonca aj z testu, ktorý mi tam dali. Určite som tam nenapísala úplne všetko čo by som mala, ale na každú otázku som našla odpoveď. Ľudia na pohovore boli veľmi príjemní a vypadalo, že som ich zaujala. Lenže neskôr, keď som ten pohovor začala analyzovať, vytvorili sa mi v hlave pochybnosti (čo som mala povedať, čo som povedať nemusela a podobne), tak som si zakázala vôbec o tom premýšľať, lebo by mi z toho praskla hlava. Z vlády sa aj tak ozývajú po dlhej dobe. Majú zdĺhavé postupy a procesy. Minule to bolo po 4 mesiacoch. Ďalší pohovor som mala za hodinu a bol v priateľskom duchu. Bol na ňom Pavel spolu s managerom. Pobavili sme sa, povedali mi aké by mali predstavy a sľúbili, že mi ďalší deň zavolá Christian a vyskúša si ma z technických znalostí. Keďže to bol Australan, miestami bolo dosť náročné mu rozumieť. Mala som z toho blbý pocit. Úplne, že som zlyhala. Ale asi to nebolo až také zlé lebo ešte v ten deň mi volal manager, že dobrý, že ma berú a že mi ďalší deň pošlú nabídku (návrh zmluvy). Ďalší deň mi nič neprišlo (ale to ma už samozrejme neprekvapovalo, keďže tu nie sme prvý týždeň). Tak som sa musela pripomenúť, a potom to už išlo. Poslali mi zmluvu, podpísala som milión papierov a mohla som od pondelka nastúpiť. Tu sa nenastupuje na začiatku mesiaca, ale kedykoľvek. Môžete začať až od stredy budúceho týždňa? Kľudne. Nikto si s dátumom nástupu nerobí ťažkú hlavu.

V práci som bola druhý deň a zrazu telefonát z Governmentu. David vraví “Sedíš?”, ja mu na to “Nie”, a on, že “Tak si sadni”. Sadám… a z telefónu znie “Vybrali sme ťa! Daj nám vedieť, kedy môžeš nastúpiť.” Páni! Spomedzi všetkých uchádzačov som konečne ja tá prvá! Celá zmätená, neviem či sa mám tešiť alebo mať hlavu v smútku z rozhodovania ktoré ma čaká, som mu sľúbila, že sa teda ozvem čo a ako. Jirko sa vrátil zo služobky (úspešne sa vyhol autom jednému vypatlanému klokanovi ktorý si skackal po ceste, ako keby sa nechumelilo) a zasadla rada “PRE vs PROTI”. Nakoniec som sa rozhodla ostať tam kde som, a prácu pre vládu (ktorá sa v podstate neodmieta) som odmietla. Ešte pár dní ma štvalo, že som tam tak dobre dopadla a nič z toho. Finančne to bolo trošku horšie, ale na dôchodok odvádzajú viac, tak by to pri spočítaní všetkých výhod vyšlo asi narovnako. A riskovať, na aký kolektív by som natrafila keď v prvej práci si s kolegami dobre rozumieme… Ešte som zistila, že v Governmente vraj nemajú možnosť Home Office. Nuž, ostala som tam kde som. Dúfam, že som sa rozhodla správne. Government síce znie atraktívne, ale čo som počula, realita až tak atraktívna byť nemusí. Dúfam, že som niekomu, kto bol druhý v poradí, spravila radosť. Inak v teame máme aj Indov, a sú veľmi zlatí a srandovní. Môj spolusediaci je zo Srí Lanky. Inak sú tam Austrálčania, jedného kolegu máme z Wales, známy je Čech a zbytok ešte dopátram.

Zatiaľ čo sme mali možnosť zistiť, tak pracovná doba je tu často 38 alebo 40 hodín týždenne. Niekedy je to vrátane obedu, niekomu sa k tomu ešte pripočítava obed – tak ako to bolo v ČR. Ja mám s Jirkom 8 hodín vrátane obedu. Hodinku na obede u nás nikto nerieši. Dôležité je, či máte svoju prácu hotovú včas.

Náš pracovný deň vyzerá v skratke nasledovne:

Budík máme nastavený na 6:30, posnídame ak máme na to pripravený žalúdok (ak nie tak si dáme snídaně až v práci). Vyrazíme na lodičku, ktorá nám chodí z móla 7:33 a v trištvrte sme v CBD takže s prácou začíname okolo 8-mej hodiny rannej (patríme k tým rannejším vtáčatám). Na obede sa stretávame okolo 12-tej a máme ho väčšinou hodinu v nejakej časti centra, ak sme si zrovna nevzali jedlo z domu. Z jednej strany CBD na druhú to trvá peši do 20 minút, ale keď sa nám nechce kráčať, skočíme na bus. Po centre jazdí každých 10 minút “Free Loop Service” bus. Je to podobné ako to bolo v centre Melbourne s tramvajami. Po práci sa stretávame v CBD – buď sa ešte pomotáme niekde v centre alebo ideme rovno na lodičku domov.

Čo ma tu prekvapilo:

• Firmy, ktoré majú daný business dress code, majú piatky väčšinou “casual”, kedy môžete nosiť napr. obyč tričko namiesto košele. Ak máte v zmluve napísané o dress code, môžete si dať do nákladov nákup tohoto business oblečenia a poníži sa vám daň. To platí aj pre normálnych zamestnancov, nemusíte byť živnostník.
• Obed je často započítaný v pracovnej dobe a nikto to tu v podstate nerieši. Na obedy sa nechodí spoločne (s kolegami). Každý obeduje osamote, v rýchlosti aká mu vyhovuje. Stolovanie v Austrálii sa moc nerieši. Občas vidíte niekoho jesť na schodoch a podobne… Pravdepodobne sú na to navyknutí zo škôl, kde nemajú kantýny kôli rôznym potravinovým alergiám, a každý tam má svoje vlastné jedlo z domu. Ceny obedov sa pohybujú od $7 do $20. Jedlo z domu si tu ľudia nosia do práce celkom často, alebo majú nejaký polotovar zo supermarketu.
• Cudzí ľudia sa vo výťahu väčšinou nezdravia. Musí to byť niekto z firmy alebo z teamu, aby sa pozdravil. Mimochodom, zdraví a ďakuje sa vždy šoférovi v autobuse, ferry master-ovi na lodičke a pod.
• Dôchodok vám odvázda zamestnávateľ priamo na váš dôchodkový účet (zo zákona je to minimálne 9,5 percenta zo mzdy), kde máte všetko pod dohľadom a viete, koľko už máte našetrené. Nie je to ako v ČR, kde sa to odvádzalo kamsi do čiernej diery z ktorej sa rovno platili dôchodky dôchodcom a mladým sa vravelo, že sa vlastne ani nevie, či vôbec do dôchodku pôjdu. Tu štát dôchodky nevypláca. Vypláca vám ich fond, ktorý ste si zvolili, a zamestnávateľ vám tam odvádzal peniaze (vy si tam môžete tiež niečo posielať).
• Výplaty sa vyučtovávajú ku koncu mesiaca a ešte v ten deň nám posielajú peniaze, takže žiadne zdĺhavé čakanie, ako to bolo v ČR. My dostávame výplatu mesačne, ale stáva sa, že ju niekde vyplácajú aj týždenne alebo po 14-tich dňoch.
• V piatok ku koncu pracovnej doby náš šéf vytiahol z chladničky akési japonské pivo Asahi (ktoré je tu dosť obľúbené) a začal nám ho rozdávať. Spýtala som sa ho, že čo sa deje, či niečo oslavujeme… a on, že nie, len koniec týždňa. V Jirkovej firme mali v stredu zase ochutnávku vín. Celkom dobré utmelovanie kolektívu.