Pocity a dojmy po návšteve ČR a SR

Zdravíme znovu z južnej časti Zeme. Dorazili sme šťastne, let nám na naše prekvapenie ubehol rýchlejšie, než na ceste do Európy.

V prvom rade ďakujeme všetkým, ktorí si našli čas, aby sa s nami počas návštevy stretli, a taktiež za krásne (svadobné) darčeky!

Prednáška na univerzite nám našťastie dopadla dobre. Jirko pripravil prezenáciu, ale zhrnúť všetko v dvoch akademických hodinách bola výzva. Snáď sme mladšiu generáciu zaujali, a bude ich to lákať aspoň niekam vycestovať.

Zaujímavé bolo vypočuť si všetky vaše názory na život v zahraničí, a taktiež na tento náš blog. Veľa ľudí nám vravelo, ako to tu radi čítajú, no našli sa aj takí, pre ktorých tu toho textu bolo moc. Je to zaujímavé, ako to každý vníma rôzne. Tak ja len dúfam, že tento článok zvládnete. Pokúsila som sa to všetko čo najviac zhrnúť.

Veľa z vás sa nás teraz pýta, aké to je po návrate, a ja vlastne ani neviem. Všetko má svoje klady a zápory, ale pri stretnutí s úradmi sme sa utvrdili v tom, že sa to síce trochu zlepšuje, ale v Austrálii je to stále (naj)lepšie. Veľký skok vnímam aj medzi Českom a Slovenskom. Česko je na tom (v porovnaní so Slovenskom) lepšie, a veľa vecí sa snažia robiť pre ľudí a jednoduchší život). Slovákov, žiaľ, vnímam (pri úradných jednaniach) v extrémoch – buď ako strašne vyplašených poskytnúť akúkoľvek informáciu, alebo sú drzí a ignorujú zákony. Natrafila som samozrejme aj na príjemných ľudí, ale keď s každým začínate nadväzovať kontakt, cítite, ako je medzi vami obrovská priepasť, a musíte sa snažiť, aby ste sa k sebe priblížili. Vysvetliť tomu druhému, že sa nemá čoho báť, že nehryziete, a až potom je to v pohode. V Austrálii sú k vám otvorení už od začiatku, a to mi teda vyhovuje viac.

V Austrálii sa mi páči, že ľudia si nepíšu pred mená žiadne tituly, aby sa mohli povyšovať nad ostatných, alebo boli veľavážení a “niečo znamenali” (ako som to vnímala na Slovensku). Jediné, kde uvidíte niekoho titul je business card a do životopisu si píšu vzdelanie. Nikto sa tu neoslovuje inžinier či magister. Všetkým sa tyká. Je jedno či pracujete ako dělník alebo manager. V Austrálii nemáte pocit, že pracovať rukami je niečo podradné. Skôr si to vážia. Keď píšete e-mail alebo voláte, často oslovujete “Hi” aj keď je to človek z práce, šéf či niekto na úrade. Nikto tu o suchárske “Dear Sir or Madam” nestojí. Občas si môže niekto myslieť, že je niečo viac, ale všetci sme aj tak “len ľudia” z mäsa a kostí. Výnimkou sú niektorí Číňania, ale to je iná kapitola. Tí si kupujú drahé značkové veci (za vývoz austrálskeho Sunaru do Číny + ďalší link), aby okoliu ukazovali, že na to majú… Podobne, ako sme to mali možnosť vidieť v Prahe na ľuďoch z Ruska. Väčine to aj tak pripadá ako zbytočné vyhadzovanie peňazí, a radšej to nahrnú napr. do hypotéky, keď môžu. V Austrálii ju totiž nemusíte vôbec fixovať na niekoľko rokov. Môžete ju mať splatenú celkom rýchlo, keď nemíňate na hlúposti.

V Česku sme mali jednu zlú skúsenosť (ktorá nás konieckoncov ani nemusela prekvapiť lebo je to známa miestna špecialita). Keď sme prileteli do Prahy, potrebovali sme sa dostať autobusom na vlakové nádražie. Z letiska jazdil pravidelne expresný autobus priamo na stanicu. Našli sme zastávku, tak sme sa postavili do radu. Rad bol plný rôznych zahraničných návštevníkov. Pred nami stála skupinka mladých Francúzok, a za nami sa zaradili Číňania. Prišiel autobus. Bola som milo prekvapená, ako sa všetci chovajú slušne… až kým nenaklusali české dôchodkyne, a začali celý rad predbiehať! Všetci na ne nechápavo pozerali, a ony sa tlačili dopredu, ani bú, ani mú, že dovoľte. Otáčali sa i Francúzky, keď sa do nich začali z boku tlačiť. Začal mi súpať tlak.

Pred vstupom do autobusu sa zrovna jedna chcela predomňa vtlačiť. Vykročila som, aby som si pri vstupe označila lístok, ktorý ona ešte nemala kúpený. Zafučala, že no tak si choď! To som už neuniesla a povedala som jej, že nech všetkých nepredbieha, a keby chcela sedieť, že stačí povedať, určite ju niekto pustí. Jirka teda predbehla, a do řidiča začala hustiť, že má mať jízdenku zadarmo, lebo má nad 65 rokov. On sa jej snažil vysvetliť, že na túto službu sa žiadna zľava neuplaňuje, tak sa nafrnela ešte viac. Keď si veľkolepo kúpili lístky, začali sa v tom autobuse tak vrtieť, že celý vstup zablokovali. Všetkých čo predbehli zdržiavali tým, že sa tam krútili s kuframi. No nádhera. Vitajme v Česku.

Myslím, že stačilo. Bol čas presunúť sa za prvou časťou rodiny, na moju obľúbenú Moravu.

Mimochodom, jarná príroda v Európe bola nádherná ako vždy, nemohli sme vynechať ani prechádzky lesom a bozkávanie pod čerešňou na prvého mája (našli sme miesto, kde ešte kvitli aj 1.5) rôzne rodinné oslavy, výlety… a košt moravských vín, na ktorý sme sa veľmi tešili. Ako za starých dobrých čias. Sme radi, že sa nám podarilo navštíviť okrem rodiny, priateľov a známych, aj bývalých kolegov, a zaspomínali… ale všetko to bolo v takom frmole, že sme radi, že sme to vôbec stihli. Zaujímavé je, že keď sme zbehli do bývalej práce, mali sme pocit, ako keby sme boli naspäť, že sme nikde neboli, že sme tam znovu zapadli. Možno to je aj tým, že väčšina kolegov nám boli kamarátmi, a cítili sme sa tam dobre. Musím uznať, že toto nám v Austrálii zatiaľ chýba.

Nuž, po troch týždňoch bol čas vybrať sa naspäť. A aby sme sa z toľkej cesty z Európy nezbláznili, dali sme si počas prestupu v Seoule s Jirkom fotografický kontest. Snažili sme sa čo najzaujímavejšie vyfotiť kórejské letisko. Tu je malá ukážka:

V lietadle som premýšľala, a spracovávala pocity a dojmy z návštevy. Myslím, že doteraz by som vám nevedela povedať, kde by som chcela natrvalo žiť, keďže aj v Európe mám pár srdcoviek, a časom by sme si tam radi pořídili nejakú chalúpku… ale po toľkom zmätku v hlave sa po prílete do Austrálie niečo zmenilo. Zaznela jedna veta od pani na Australian Border, keď nám skontrolovala víza:

“Welcome home.”

Zistila totiž, že sme rezidenti, ktorí sa vracajú. Konečne som si to uvedomila a srdce mi poskočilo.

Česko a Austrália sú tak odlišné krajiny, že sa to snáď nedá ani porovnávať. Sme tu už dva roky a pomaly sa všetko utriasa, zvykáme si. Miestne pláže, sci-fi úrady a vysmiati ľudia by mi vážne chýbali… a k tomu nám teraz pribudol ešte náš domeček.

Dnes do rána sme sa konečne poriadne vyspali, a tým snáď dorovnali spánkový deficit z cesty a zo zmeny časového pásma. Prvé dni boli hektické, myslela som si, že mi z toho všetkého praskne hlava, ale cítim, že dnes je to už dobré, a všetko sa vylaďuje do normálu.

V pondelok sme preberali domček. Na naše prekvapenie, kopec vecí, ktoré mali byť už dávno hotové, neboli, alebo boli, ale zle. Začala som byť pekne naštvaná, pretože na to mali tri týždne navyše, a dom aj tak nebol úplne dokončený (rozumejte pod tým také drobnosti ako rôzne nátery, inštalovali rolety tam kde nemali a podobne). Dalo sa tam nasťahovať a bývať, ale kopec vecí chcelo ešte doladiť a dorobiť. Takže celý týždeň sa nesie v znamení dokončovacích prác a opráv. V stredu si manžel dal Home Office a čakal na dovoz a zapojenie chladničky a práčky. Potom prišiel chlapík na dokončovacie práce a nestíhal sa diviť, koľko toho bolo, takže to všetko samozrejme za jeden deň nestihol a bude musieť prísť znovu. Jirko to tam celé zmenežoval, takže som z toho mala radosť, že dom je pod dozorom.

Zajtra (v piatok) nám má prísť mangovníkový nábytok. Zatiaľ spíme na matraci na zemi, ale vôbec nám to nevadí. Vlastne, originálne sa s ním má spať zemi (keby sme to chceli poňať japonsky). Dali sme si totiž vyrobiť futon. Dovolím si tvrdiť, že je to zatiaľ najlepší matrac, aký sme kedy mali. Neviem čím to je, či zložením, či tým, že nemá pružiny a je ručne vyrábaný… ale dokonale uzemňuje. Nie každému musí vyhovovať, ale my sme sa k nemu dopracovali a nemôžeme si ho vynachváliť. Uvidíme, ako nám to vydrží.

Tak to je zatiaľ asi všetko, ak som na niečo zabudla, tak sa ospravedlňujem. Bolo to spísané narýchlo.

Majte sa krásne.