Dva roky v Austrálii

Dnes vás zdravím z postele. Z tej našej novej, drevenej, z mangovníku. Je ráno, a ja vylihujem. Z okna máme výhľad rovno do záhrady, tak sa kochám a premýšľam, kam si čo zasadíme (už máme prvé rastlinky – citrónovník a tri palmy!).

Pobolieva ma hrdlo, tak som si vravela, že to nebudem hrotiť a ostanem doma do konca týždňa. Trochu som to prehnala s vybavovačkami, tak mi telo dáva najavo, že potrebujem pauzu. Úplne mu rozumiem… a nenamietam.

Manžel mi dal pusu, a vyrazil do práce. Ja som sa zababušila do periny, a nechce sa mi z nej von. Od 1.6 nám tu oficiálne začala “zima”. Rána sú chladné, dni ale príjemné – okolo 21°C. Toto obdobie je ideálne na výlety do (pra)lesov.

Spomenula som si, že som vám zabudla napísať jubilejný článok o tom, ako sme tu už dva roky. Bolo to totiž vtedy, keď sme sa nachádzali v Európe. Tam sme mali dni plné dobrodružstiev, a na článok akosi nebol čas.

Druhý rok v Austrálii už bol pre nás optimistickejší. Tesne po roku sme obaja dostali prácu, a to už bola iná paráda. Už sme bývali v byte neďaleko centra, všetko sme mali na dosah. Ja som ale tušila, že to nebude na dlho.

Pár metrov od nášho bytu som úplnou náhodou objavila hudobné štúdio, kam sme po prvý krát vstúpili na Jirkove narodeniny. Každou návštevou sme cítili, ako sa zlepšujeme, a hranie nám ostalo ako spoločné hobby. Skvelé na odreagovanie. Už si pravidelne referujeme, čo si pustíme, keď tam znovu pôjdeme. V dome si chceme časom vytvoriť niečo, ako vlastné štúdio.

Keď k nám začali prichádzať peniažky, mohli sme začať aj cestovať. Naučila som sa surfovať, vydali sme sa do Cairns, Port Douglas za krokodýlmi… a konečne sme si mohli naplánovať aj svadobnú cestu, a spoznať najväčšie hory sveta – Himaláje. Zamierili sme teda do Nepálu. Navštívili sme rovno aj Malajziu, a konečne ochutnali durian v rôznych podobách.

Tá príroda a ticho, ktoré sme zažili v Nepále, boli až neskutočné. Už sa schyľovalo ku koncu našej cesty, ale nám sa nikam nechcelo. Budeme sa tam musieť ešte vrátiť.

V byte v Brisbane sa nám zo začiatku bývalo perfektne. Bol čerstvo zrekonštruovaný a nemali sme ešte susedov… ale ako sa to okolo nášho bytu začalo postupne zaplňovať, tak už to nebolo úplne ono, no stále sa to dalo. Najhoršie to bolo, keď sa nad nami nasťahoval nejaký (s prepáčením) šibnutý talian, ktorý sa choval dosť agresívne, často hlasite telefonoval s maminkou, vodil si tam rôzne devy, a dupal ako stádo slonov. Najhoršie, že až do rána. My sme už ale boli vo fáze hľadania pozemku, keď toto začalo, tak bolo jasné, že tam dlho neostaneme.

Dni sme si začali vypĺňať výletmi, chodili na rôzne house-sittingy, aby sme si oddýchli a lepšie sa vyspali.

Po pár obhliadkach pozemkov, kedy hrozilo, že by sme skončil v Caboolture, Morayfielde… a možno aj ďalej… sa nám podarilo objaviť pozemok, ktorý mal byť náš. Nakontaktovala som sa na agentku, ktorá nám najprv oznámila, že je obsadený. Však ten príbeh už z blogu asi poznáte. Kto nie, tak je TU.

Cez Vianočné sviatky sme spolu s mojim bratrancom (ktorý žije v Sydney) navštívili Hervey Bay a Fraser Island, kde je brutálne priezračná voda v Lake McKenzie. Videli sme aj psa Dinga a chlapci sa vyblbli na 4×4 po pláži.

Medzitým sme mali ďalšie zážitky (aj zablúdený cyklón), a ani sme sa nenazdali, a už nás čakala návšteva (15 678 km vzdialenej) Európy presne po dvoch rokoch, a zastávka v Seoule. Radi sme vás všetkých po dlhšej dobe videli, všetko bolo super, zabavili sme sa, ale musím uznať, že život v Austrálii je v mnohých veciach jednoduchší a príjemnejší. Sme veľmi radi za túto životnú skúsenosť, že máme možnosť to na vlastnej koži skúsiť a žiť tu. Ja si občas robím srandu, že pracovať tak v Austrálii… a žiť za to na Morave, to by bolo!

No a keď sme sa vrátili z Európy, čakal tu na nás náš nový domček. Máme z neho obrovskú radosť. Je to pre nás také útočiště. Presunuli sme sa z mestského ruchu na kľudnejšie a čistejšie miesto. Máme konečne záhradku, a postupne si ho vybavujeme. Občas polemizujeme, že keby sme ostali v Prahe, tam by sme si asi takto (s vysokou pravdepodobnosťou) nežili. Alebo by to možno šlo, ale zadĺžili by sme sa až po uši.

Ceny nehnuteľností sú tu, v porovnaní s Prahou, rovnaké (ale austrálske mzdy sú oveľa vyššie a hypotéky flexibilné) – ono je to ako začarovaný kruh, pretože aj keď by ste v Prahe niečo draho predali a chceli by ste tam ostať, musíte zase niečo (väčšinou ešte drahšie) kúpiť. Ak by ste chceli bývať neďaleko centra Prahy, môžete uvažovať jedine o byte, alebo nejakej drahej vile, kdežto tu sú v meste našťastie aj domy, a hustota stavieb je priateľná. Napríklad: 10 minút od centra Brisbane je časť, ktorá sa volá Tenerife. Vôbec tam nemáte pocit veľkomesta. Je tam nádherne, kľud, jazdí tam mestská rýchlo-loď, a ceny za nehnuteľnosti sú tam (v prepočte) také ako v Prahe.

Zaujímavé je, že do Austrálie sme sa dostali vďaka Jirkovému vzdelaniu a praxi, a keď sme žiadali o hypotéku, dostali sme ju vďaka tomu, akú mal pracovnú zmluvu. Ja som v oboch prípadoch nebola žiadateľ, len som bola po jeho boku ako manželka. Proste, môj muž sa o všetko postaral. Taký on je 🙂