Bikram yoga a lopata v ruke

Už dlhšie som sa pohrávala s myšlienkou, že by som skúsila Bikram yogu v Austrálii. Zima je na to priam ideálna, lenže v Queenslande je celkom teplo aj v tomto ročnom období (preto sme sa vlastne rozhodli mať v tomto štáte svadbu). Minulý týždeň sme tu mali dokonca až 27°C! Takže som začala pátrať, či tu vôbec nejaká Bikram yoga je.

Posledne som na nej bola v Prahe a teraz som začala mať pocit, že mi opäť chýba. Je to snáď jediný druh, kde vám skutočne vypne mozog, a nepremýšľate nad zbytočnosťami, pretože jedinú starosť v tom momente máte, ako prežiť 42°C v miestnosti. Je to naozaj výzva, po ktorej sa človek cíti ako znovuzrodený.

V Brisbane máme Bikram jógy dve. Nemýlte si to s “hot” jógou. Klasická Bikram yoga je jediná svojho druhu, a dovolím si tvrdiť, že má oveľa lepšie účinky než akákoľvek Hot yoga. Cvičí sa 90 minút pri 35-42°C a 40% vlhkosti. Je zložená z 26 pozícií, ktoré musia po sebe presne následovať. Prvá časť sa cvičí v stoji, druhá v leže. Celá zostava sa potom ukončuje veľkým dychovým cvičením, a po ňom človek zostáva meditovať v Savasane – tj v polohe mŕtveho, a vstrebáva účinky celého cvičenia.

Priznám sa, že som mala trochu strach. Na Bikram yoge som nebola pekne dlho, a nevedela som, čo to so mnou spraví. Nadváhu našťastie nemám, svoje telo celkom vnímam, tak som tušila, že mi v podstate nič nehrozí, ale aj tak. Nevedela som, ako to tam bude vedené, a či ma do niektorých pozícií nebudú “tlačiť” tak, ako to občas bolo v Prahe. Je veľmi dôležité počúvať svoje telo, ale stalo sa, že občas som sa nechala hecnúť, ale to do jógy nepatrí – žiadne pozície, do ktorých musíte nasilu… a hlavne, žiadne porovnávanie. Každý to má proste inak. Porovnávať sa je úplne zbytočné a nepatrí do jógy, a ani do bežného života… tak, ako žiarlivosť do zdravého partnerského vzťahu.

Neviem či to je tým tréningom austrálskeho leta, ale teplotu som zvládla úplne v pohode. Dokonca som ani nepotrebovala pauzu medzi pozíciami. Asi som bola v dobrom rozpoložení. Často totiž záleží aj na tom, ako sa cítite psychicky, a v akej fáze “svojho mesiaca” ste. Ženské telo, ktoré je tzv zladené s prírodou, totiž funguje podľa fáz Mesiaca, kde celý cyklus trvá presne 28 dní a najviac sily máte pri úplňku (kedy majú byť plodné dni). Ja som to akosi neriešila, ale zrovna minulý týždeň som náhodou zistila, že to tak mám – moje telo je presne zladené podľa fáz Mesiaca. Funguje ako atómové hodinky. S pribúdajúcou Lunou cítim, ako mám kopec energie, a keď začne ubúdať, tak som slabšia a musím sa šetriť. Zaujímavé je, že tu v Austrálii, keď si niečo kupujete na mesiac (napr kredit do mobilu), tak je to presne na 28 dní. Keď sa v Austrálii povie mesiac, vždy je to 28 dní.

Prvú lekciu Bikram jógy som prežila, a chodím tam teraz pravidelne. Potrebujem sa (po tých našich starostiach) dať zase dokopy. Po prvom cvičení sme si sadli s japonskou inštruktorkou Kazuyo a trochu debatili. Odpovedala mi na moje otázky a vysvetlila, prečo mám pocit, že mám v niektorých pozíciách dlhé nohy a ruky. Povedala mi, že je to tým, že ich naozaj mám dlhé. Jóga totiž vznikla na východe, a tam majú ľudia telá v iných proporciách – tzn kratšie nohy a ruky, kdežto my “západného typu”, náme končatiny (v porovnaní s trupom) na niektoré pozície dlhé.

S ďalšou lektorkou Kat sme zas debatili o mojom progrese, o meditácii v Savasane, a rozprávala som jej ako sme s manželom chodili v Prahe na Ashtangu. Bola z toho unesená. Ashtanga je totiž akýsi TOP v jóge. Nie je to nič komerčného rázu, čo nesie názov ako “hot”, “fitness”, “power” yoga a podobne. Na Ashtangu sme chodili k babe, ktorá môže učiť Ashtangu ako jediná v celom “Československu”. Od R. Sharath Joisa dostala autorizáciu (čo je v podstate akési požehnanie) na založenie Shaly, v ktorom sa Ashtanga vyučuje a praktikuje. V Queenslande takýchto lektorov máme dokonca až troch.

A aby sme toho nemali málo, k jóge sme cez víkend pridali nosenie kameňov a lopatovanie 6 kubíkov štrku a hliny. Boli sme s manželom na nákupe v záhradníctve, pretože by sme mali čím skôr pripraviť záhradu na položenie trávniku. Najprv som si vravela, že to dáme niekomu spraviť, ale keď nám to nacenili, skoro sme spadli zo stoličky. Povedali sme si, že prípravy si spravíme sami. Síce sa nadreme, ale niečo ušetríme… a HLAVNE, priložíme ruku k vlastnému dielu, a bude to presne podľa našich predstáv. Často sa totiž stáva, že keď si niečo nespravíme sami, je to úplne inak než sme chceli. Tak sme, naši milí, cez víkend lopatovali, a nosili kýble štrku a hliny. Kopa štrku je už fuč, hliny je tam ešte asi cez polovicu. Smiala som sa, že aké dobré fitko to je, keď vidíte za sebou kopec práce. Ľudia by mali chodiť radšej pracovať na záhradu, nie zbytočne dvíhať činky. Boli by užitočnejší.

Ako obaja pracujeme zdokumentované nemám, pretože na to ani nebol čas. Mám len fotku tohoto stĺpiku, ktorý sa Jirkovi po dlhom úsilí konečne podarilo vyrvať spred zahrádky. Zostal tam po Land sales centre a zavadzal nám. Mysleli sme si, že taká drevená prkotina pôjde hladko, ale po chvíli sme zistili, že to nejaký blázon osadil do betónu. Ešte netušíme, kto nám to odvezie. Je to ťažké ako kráva.