Ako sme si splnili náš (detský) sen

Pozdravujeme vás z upršaného Brisbane. Toto zimné obdobie je trochu iné než ostatné. Obvykle býva sucho, ale tentokrát to tak nie je. My sme teraz ale za každú kvapku dažďa nesmierne vďační.

Minulý týždeň nám totiž položili trávnik a musíme ho zalievať. Samozrejme sme najradšej, keď to za nás spraví príroda. Tak nám tu každý deň občas trochu zaprší, pokropí záhradu, a trávnik sa potom vždy pekne zazelená. Nemá ešte poriadne vytvorený koreňový systém, tak potrebuje pravidelný prísun vody, až kým nezapustí tie jeho mini korienky do zeme.

Počas upršaných dní sme zistili, že nemáme vhodné stanoviště pre naše tropické kvetinky. V záhone nám začala stáť voda a niektoré listy rastliniek začali žltnúť. Museli sme okamžite zakročiť a vytiahnuť ich zo zeme naspäť do kvetináčov. Záhon budeme musieť vyvýšiť, a hlinu trochu premiešať (aby prepúšťala vodu), takže nás čaká ďalšia práca. Ale už to našťastie nebude žiadna drastika, ako nedávne nosenie a rozhŕňanie 5-tich kubíkov hliny.

Mimochodom, v nedeľu sa mi ozvala baba čo chová a predáva Australian native stingless bees (austrálske včely bez žihadiel), tak vyzerá, že budeme naozaj chovať včeličky. Čakacia doba je 10 až 12 týždňov, tak som nám ich rovno zarezervovala.

Minulý týždeň sme zaznamenali výrazný progres. Na druhý deň po položení trávniku nám volali sieťari, že konečne prídu zapojiť internet. Nemohla som tomu uveriť. Našťastie som pracovala z domu, tak nakoniec prišli ešte v ten deň, kedy volali. Myslela som si, že sa mi to sníva. Tak teda, naši drahí, otvorte šampaňské… už máme internet! Budeme vám môcť spraviť prehliadku domu a záhrady. Možno ste si už všimli, že fotky z domu a záhrady sem nedávam. Je to schválne. S manželom sme sa totiž už dávnejšie zhodli, že si niektoré veci necháme pre seba, alebo vám to pošleme súkromne.

Poďme teda k hlavnej téme. Cez víkend sa nám neplánovane obohatila domácnosť o tento nový prírastok:

V sobotu sme zbehli kúpiť žitnú múku pre kvások (a objavili sme po dlhej dobe aj povidla, tak sme ich rovno všetky vykúpili), a aby cesta do Brisbane nebola zbytočná, zastavili sme sa aj v jednom HiFi obchode. Tam sme vyobzerali zosilovače, prehrávače, repráky… Jirko zisťoval informácie o rôznych funkciách, výkone, ozvučení… a pre mňa to všetko znelo ako šum. V tejto téme som proste mimo.

Po vyčerpávajúcej diskusii nás chlap poslal ešte o obchod ďalej, do Store DJ. Chvíľu sme to hľadali, ale kto hľadá, nájde! V prízemí bola predajňa hudobných nástrojov, a HORE bol spomínaný obchod. Nezáväzne sme sa motali po miestnosti, ošahávali mixy a snažili si vytvoriť predstavu. Našli sme aj controller, ktorý sme si chceli kúpiť ako spoločný dar k blížiacemu sa výročiu (nuž, sme proste iní – nám takýto darček urobí väčšiu radosť než nejaké handry, šperky či bonboniéra). Vybrali sme si ho poďla recenzii na internete, ale naživo pôsobil tak trochu hračkársky. Boli sme zvyknutí na Paulov Pioneer 900 zo štúdia, a z tohto sme boli mierne sklamaný… ale nebol zlý.

Ujala sa nás jedna baba. Bolo vidieť, že sa vyzná. Vo voľnom čase sa venuje DJ-ingu, ale jej repertoár bol skôr typu “všehochuť”. Vonku začalo pršať. No fajn, máme kopec času, kým zase prestane (lebo sme si nezobrali dáždnik). Tak nám teda ukážte, aké máte repráky. Hralo v nich akési podivné Techno. Chvíľu to znelo ako zaseknuté, ale nebolo. Rozdiel medzi značkami bol počuť výrazne. Vypočuli sme asi tri druhy reprákov a jednoznačne viedli JBL. Jirko mi vraví, že by sme si to všetko mohli kúpiť rovno. Prikyvujem a vravím si “Why not”, aspoň budeme mať zábavku na víkend.

Vydali sme sa naspäť ku controllerom. Mali tam milión značiek na výber ako Pioneer, Denon, Numark, Traktor… ale vždy nás to vrátilo k starej dobrej klasike – Pioneer. Už sme si totiž zvykli aj na Rekordbox a jeho ovládanie. Naša predstava bola – Standalone Controller (to je taký, ku ktorému nepotrebujete počítač). Keď sme sa baby spýtali, či ten náš (čo sme už mali vybraný) majú na sklade, zistila, že nie. Prišiel by za dva týždne. Až dva týždne?! Do kelu.

Ukázala ešte na jeden lacnejší, že ho majú skladom, ale neoslovil nás. Pôsobil dokonca viac hračkársky než ten prvý. Malé hrkotavé plastové tlačítka, malé jog wheels… tak to asi nepôjde. ČO TERAZ? Videla, ako sa nevieme rozhodnúť. Stále sme neboli na 100% istí… a keď si niečim nie sme istí, tak to radšej nekupujeme. “Ešte tu máme toto”, ukázala na ďalší controller, ktorý ležal stranou. “Nie je síce standalone, ale má toto, tamto… a máme ho skladom.” Ukaaaž… skúšali sme si ho ošahať. Objavila som kolečko na nastavenie tuhosti jog wheel. Jeeej! Pôsobil solídne, nie hračkársky. V pozadí niekto pustil do reprákov Drum and Bass-ový mix od Alixa Pereza. Prostredie obchodu dostalo úplne inú atmosféru. Zrazu všetko ladilo, známe príjemné tóny napĺňali priestor. “Tak tento controller si kúpime”, zhodli sme sa s manželom. Srdce nám poškočilo. O tom, že si budeme púšťať hudbu ako DJi sme obaja snívali už od puberty. Práve sme si splnili náš detský sen!

Sny si predsa treba plniť, nie len snívať.