Naša voľba

Verím, že sa všetky úspechy i neúspechy si človek môže sám. Ani tá najlepšia škola na svete nám nemôže zaručiť, že budeme v živote úspešní.

Každý krok v živote by mala byť naša voľba, aj keď sa nám s odstupom času môže javiť naše rozhodnutie ako chyba. Ak sa nechávame ovplyvňovať názormi ostatných, často nás to stiahne tam, kam vôbec nepatríme. Koľkokrát ani netušíme, ako nám nejaké drobné rozodnutie môže vo finále zmeniť život. Je jedno, či nám to prineslo dobrú alebo zlú skúsenosť. Bolo to niečo, čím sme si museli v tomto živote prejsť.

Možno to bude znieť zvláštne, ale u seba vnímam, že veľký krok pre mňa bol naučiť sa francúzštinu. Vnútorne som cítila, že chcem, ale v ten moment som netušila prečo, a už vôbec nie to, aký dopad to bude mať na moju budúcnosť.

Francúzština mi bola veľmi sympatická. Učenie mi išlo ľahšie než s angličtinou, s ktorej gramatikou sa doteraz trápim, aj keď žijeme v Austrálii. Jeden deň, keď som zablúdila na Fakultu Informačných Technológií, kde sa zrovna konal veľtrh práce, si ma odchytila jedna agentúra, že hľadajú ľudí. Snažila som sa im vysvetliť, že IT neovládam, a zatiaľ nie som ani absolvent. Nezabralo to. Padla otázka, aké jazyky ovládam. Bola to angličtina, nemčina a francúzština. “Francúzština?” náborárke zažiarili oči. “Tú nutne potrebujeme. Zbytok vás doučia. A keď začne akademický rok, podáte výpoveď. Stačí, keď budete pracovať len cez leto.”

Nuž a takto som sa dostala do IT sféry, ktorú som vôbec neštudovala. Navyše, keď som sa bavila so šéfom, že mi už bude začínať škola, boli takí ústretoví, že mi pomohli skĺbť štúdium s prácou, a ja som si tak mohla prvý krát dovoliť odsťahovať sa z intráku, a bývať sama v nájme. Vždy sa mi podarilo mať dosť peňazí, bolo jedno, koľko som zarábala. Podľa toho koľko to bolo, tak som sa zariadila, a ešte sa mi podarilo niečo odložiť stranou na horšie časy. Čo som si mohla dovoliť, to som si kúpila, a keď som na niečo nemala, tak som si to proste nekúpila. Žiadna vec nebola tak dôležitá, že by som bez nej nedokázala žiť, a musela sa zadľžiť. V podstate, jediným mojim zadlžením v živote bola (a je) hypotéka.

A už to išlo, moja cesta sa začala dláždiť vlastným smerom. Všetko do seba zapadalo ako mozaika. Vždy, keď som sa pre niečo rozhodla sama, bolo to to najlepšie rozhodnutie. Teraz len môžem sledovať, ako sa to všetko zaujímavo vyvíjalo vrátane mojich zamestnávateľov a miest, kde som potom žila… a kde sme spolu s manželom (zatiaľ) skončili, to už viete.

Kto by to povedal, že sny, za ktorými si pôjdeme nás zavejú až tak ďaleko.

…a život pokračuje. Otáčame list. Ktovie, čo bude ďalej.