V izolaci na jižní polokouli

Aneb ako žijeme v dobe Covid-ovej.

Čas uteká ako blázon. Ani sme sa nenazdali, a už tu máme štyri mesiace od miestneho vyhlásenia toho podivného vírusu, na ktorý občas niekto zomrie. Teda, ono sa vlastne neumiera na ten samotný vírus (ako vedci zistili), ale je tam viac faktorov… a tie prípady úmrtí sú skôr vo svete než tu. Queensland má totiž na konte, za tú celú dobu, len 6 úmrtí (celá Austrália 102). Na chrípku v Queenslande zatiaľ (za rovnakú dobu) umrelo 51 ľudí. Názor na to si vytvorte každý sám. Koľko z nich bolo proti chrípke očkovaných sa neudáva. Dodám len, že očkovanie proti chrípke je tu celkom populárne.

Už máme dovolené cestovať po celom štáte, žiadne kilometrové limity od domova nie sú. Hurá! Queensland je obrovský, takže paráda. Horšie to majú štáty ako napr. Viktória, kde by ľudia určite radi išli za teplom, ale nemôžu. Ešte, že sme sa stihli presťahovať.

Poviem vám narovinu, že inde, než po zákutiach Austrálie, sa najbližšie mesiace (a možno aj roky) nepozrieme. Keďže sme rezidenti, tak nás (pre našu bezpečnosť) ani nikam nepustia. Keby sme tu boli napr. na študentské víza, mohli by sme odísť, ale naspäť by nás sem už nepustili.

Všetci, čo sa vrátia do Austrálie, musia absolvovať povinnú dvojtýždňovú karanténu. Tú musia podstúpiť pod drobnohľadom v dedikovanom hoteli, kde na nich dohliada stráž (nemôže to byť doma). Pripomína to trochu väzenie. Od 1.7 si za tento pobyt budú musieť pricestovaní platiť sami. Cestujúcich bolo totiž toľko, že keby to nespoplatnili, austrálsky Government by pravdepodobne skrachoval.

“Od zavedenia nových pravidiel, ktoré boli schálené pred dva a pol mesiacmi, bolo viac ako 63 000 ľudí, ktorí sa vrátili do Austrálie, odvedených políciou alebo vojenským sprievodom do nútenej karantény.

Pandémia Coronavírusu spomalila vstup ľudí do Austrálie. Spolková vláda odhaduje, že do krajiny v súčasnosti každý týždeň vstupuje asi 6 500 ľudí.

Až 62% prípadov nakazenia COVID-19 bolo získaných mimo Austráliu, v zahraničí.”

Cena za pobyt v karanténnom hoteli nie je zanedbateľná. Spadá tam okrem drahého ubytovania aj strava. Vo finále vás tento “luxus” vyjde na dvoj až trojnásobok ceny letenky do Európy… a to si teda poriadne rozmyslíte, či vám taký výlet za to všetko stojí.

Tak teda… ostávame na tomto južnom kontinente izolovaní a nevieme, čo bude ďalej. Nikto to nevie. Jediné, čo som zaznamenala bolo, že ročné obdobie na tento vírus podľa všetkého vôbec nemá vplyv. Mali sme tu 35°C a vírus sa celkom zdatne šíril (vtedy ešte neboli vydané žiadne opatrenia ako “social distancing”), potom keď sa vydali opatrenia (stále sme tu mali okolo 30°C) šíriť sa to prestalo. Prišla zima, a prípadov je stále málo… pretože skoro všetci stále trčali zavretí doma. Žiadne rúšky sa nenosili, len sa snaží dodržiavať hygiena, izolácia a odstup.

Do kancelárií sa pracovať stále nechodí. Všetci, čo môžu, pracujú z domu. Nábor nových zamestnancov je stále pozastavený na neurčito. V obchodoch sa dodržiava odstup. Odporúčajú nám nezdržiavať sa nikde viac než polhodinu. Proste nakúp a vypadni 🙂 Však prečo nie, tak by to malo byť aj normálne.

Asi tak dva týždne dozadu otvorili aj reštaurácie. Počet hostí je obmedzený. Niektoré reštaurácie si vyžiadavajú od hostí informácie, ako meno a kontakt, keby sa tam náhodou vyskytol nejaký COVID-19 prípad, aby vás o ňom mohli informovať.

Posledné dni je zjavné, že ľudia už majú izolovania plné zuby. Niektorí sa už ani neboja ísť do davu, do nejakého shopping centra. Mne sa z týchto miest udělá špatně aj bez Korony, tak sa im vyhýbame. Zrovna včera sme boli v čínskom obchode kúpiť sójovku. No zhrabli sme ju a zdrhali z toho chaosu, lebo som už toho mala dosť. Kombinácia umelého osvetlenia, klimatizovaného vzduchu, hudby ako podmaz a davu ľudí, mi fakt neprospieva.

Objavila som jeden zaujímavý článok, ktorý stojí za povšimnutie – TU.

Najradšej chodíme na výlet do prírody na motorkách. Kocháme sa výhľadmi, faunou, flórou… a spoznávame nové zákutia. Minulý týždeň bol trochu kritický. Úplnou náhodou som zistila, že Jirkovi v Tigrovi výrazne ubudol olej. Vyzeralo, že na uzáveri nemal dobré tesnenie, a olej nenápadne pomaly po kvapkách unikal. Tak Jirko objednal servis a motorku mu vyzdvihli na opravu. Uf, no od teraz si na takéto veci budeme dávať väčší pozor! A aby toho nebolo málo, pre zmenu, Jirko zase zistil mne, že som prišla o chladiacu kvapalinu. No sme my ale dvojka! Tak teda aj moja motorka musela do servisu.

Tigrík dostal nové tesnenie, vymenil sa olej… a všetko vyzerá byť zatiaľ v poriadku. Horšie na tom bola moja Borůvka. Musela ísť na transplantáciu vodnej pumpy. Dve noci strávila v BMW nemocnici. Vyzerá, že od výroby bolo niečo špatně. Ešte, že ich máme stále v záruke.

Vo štvrtok sa nám obidve motorky vrátili a už spokojne spinkajú v našej garáži. Borůvku som potom dala do pucu, celú ju umyla… a Jirko ma potom ešte ukecal na údržbu reťaze, keďže sme nedávno jazdili po zaprášených nespevnených cestách. Dnes sme dali testovaciu jazdu… a všetko vyzerá byť v poriadku.

A aby som si vyplnila voľný čas (toto obdobie je fakt náročné na psychiku), po dlhšej dobe som sa znovu pustila do zlepšovania svojich zručností… a naštartovala šicí stroj!

Teraz často straším v kuchyni. Varím, pečiem… robím pokusy à la austrálsky Master Chef. Vytiahla som koreniny (ktoré sme si nakúpili v Nepále) a varím rôzne kari na milión spôsobov. Môj manžel je vďačný stravník a pomocník v kuchyni. Pre neho je radosť variť.

Každý týždeň sa u nás pečie niečo sladké. Tentokrát to bol makový závin.

Zrovna tu máme sezónu mäsa z prasiatok, tak som si povedala, že sa pokúsim nájsť špek na škvarky. No challenge 2000. Nič také sa tu nepredáva. Prasiatka sa v Austrálii tak veľmi nevykrmujú, aby boli tučné. Nikto by to také mastné nejedol. Nájsť pupek se sádlem je priam nadľudský výkon. Po čase sa mi podarilo objaviť tzv. “pork belly” s asi 1,5 cm tuku, zbytok bolo mäso. Tak som si nakúpila dva 800g kúsky, odrezala kožu, mäso… a zo zbytku tuku nakrájala kocky na škvarky.

Et voilà! Fakt z toho vznikli škvarky. Naše prvé škvarky v Austrálii! Z mäsa som spravila plnené závitky, ale ešte mi ostala koža. Chceli sme si z nej vypražiť “pork crackers” akože chipsy, ale príprava je veľmi zdĺhavá, tak neviem, čo iné by sme z toho spravili. Nejaké nápady?