Ako sme v Austrálii zažili zemetrasenie

Znie to možno zvláštne, ale vždy som chcela zažiť zemetrasenie. Ale nič veľké, nič nebezpečné, len ten moment zachvenia. Aké to je. Ten pocit, keď sa zem na chvíľu pohne a človek si uvedomí, že ani to najpevnejšie pod nohami nie je úplne nemenné.

A potom sa to stalo. Úplne obyčajný večer. Išla som drobca uspať…

Ležala som s drobcom na posteli a zrazu som začula zvláštny zvuk. Najprv to znelo, ako keby sused naštartoval svoje hlučné, „prdkavé“ auto. Lenže nebolo to úplne ono. Ten zvuk bol… iný. Hlbší. Psy u susedov začali štekať ako o život.

Za chvíľu začalo drnčať okno. Najprv jemne, neskôr sa to stupňovalo. Celé praskalo, rám vibroval. Ležali sme na matraci, takže samotné trasenie som takmer necítila. Vnímala som hlavne ten zvuk a zváštne chvenie, ktoré nedávalo zmysel.

Hluk po chvíli ustal. Nie náhle, skôr sa postupne rozplynul, akoby odchádzal niekam do diaľky, až zostalo len ticho. Také to zvláštne ticho po niečom, čo neviete nikam zaradiť.

Drobec po chvíli pokojne zaspal, ale cítila som, že aj on vnímal, že je niečo inak. Vstala som a išla do obyváku za manželom.

„Počul si to? Čo to bolo?“

Navzájom sme si to potvrdili.

Zemetrasenie.

“Drobcov obrázok na stene sa kýval.”

Prvé, čo ho napadlo, bolo, či sú ľudia v bani v Newmonte v poriadku. Ťaží sa tam totiž aj v noci (dokonca poznáme jedného Čecha, ktorý tam pod zemou pracuje). Pozrela som sa do mapy. Epicentrum bolo hneď vedľa bane. Panebože.

Zemetrasenie s magnitúdou 4,6

Na papieri len číslo. V realite zvláštny, neuchopiteľný pocit, že niečo, čo má byť pevné a isté, sa zrazu rozhodlo pohnúť.

Najprv to ani neviete pomenovať. Jemné zachvenie, no hlavne ten zváštny hlboký zvuk. Ako keď prejde ťažký vlak niekde v diaľke. Lenže pri nás žiadne koľaje nie sú. Sekundu na to príde uvedomenie – to nie je hluk z ulice. Ide to zdola.

Zem sa neroztrasie dramaticky ako vo filmoch. Skôr sa vlní. Ale nie dlho. Nábytok zaškrípe, sklo zadrnčí, a v tele sa rozleje zvláštne napätie. Nie strach v pravom zmysle – skôr inštinkt. Niečo hlboko v nás vie, že sa niečo deje a nie je to bezpečné.

A potom je ticho.

Magnitúda 4,6 možno neznie desivo. Ale Richterova stupnica nefunguje lineárne – rastie exponenciálne.

Každý jeden stupeň nie je „o trochu viac“. Je to skok.

• Zemetrasenie 3 je citeľné, ale slabé
• Zemetrasenie 4 je už výrazné, veci sa trasú
• Zemetrasenie 5 je úplne iná liga

Každý stupeň znamená približne 10× väčšie otrasy a asi 31× viac uvoľnenej energie .

Inak povedané: rozdiel medzi 3 a 5 nie je „dva stupne“. Je to takmer tisícnásobok energie.

A zrazu tých 4,6 pôsobí inak. Už to nie je malé číslo.

Noc pod zemou

To posledné zemetrasenie pri Orange nebolo len pocitom na povrchu.

Epicentrum bolo len pár kilometrov od Cadia Valley Operations – obrovského zlatého dolu spoločnosti Newmont Corporation.

Pod zemou boli ľudia.

Len päť minút po hlavnom zemetrasení, o 20:25, zaznamenali ďalší otras s magnitúdou 2,4 približne štyri kilometre východne od pôvodného epicentra. Krátko nato, o 20:50, nasledovalo ešte jedno zemetrasenie s magnitúdou 2,2, tentoraz pár kilometrov severne, stále v oblasti bane.

V tej chvíli, keď sa zem pohla, nemali možnosť vybehnúť von. Bezpečnostné protokoly ich poslali do úkrytov (tzv. refuge chambers) hlboko pod povrchom. Tam čakali. Hodiny.

Viac ako 10 hodín po otrasoch, až do rána, kým ich postupne dostali na povrch.

Bez zranení. Medzi nimi a povrchom bol kilometer skaly.

Predstav si ten pocit.

Ticho. Umelé svetlo. Občasné dozvuky otrasov. A vedomie, že zem nad tebou ešte stále „pracuje“.

Niektorí to prirovnali k výbuchu pod nohami. Niektorí po tomto zážitku požiadali o preradenie, aby už do podzemia nemuseli.

Dopad v bani bol tentokrát oveľa menší než pri poslednom zemetrasení. Trvalo celkom dlho, kým sa všetko opravilo a baňu opäť sprevádzkovali. Teraz sa odhaduje, že by ju mohli znovu otvoriť uź v priebehu dvoch až troch týždňov – teda približne po mesiaci od zemetrasenia (predchádzajúce odhady boli až tri mesiace).

Vždy som chcela vidieť polárnu žiaru a zažiť zemetrasenie. Tušila som, že práve v Austrálii sa mi to raz splní.

Nuž… už mi ostáva len tá polárna žiara. Príležitostí tu bolo veľa, ale ja som to buď prespala, alebo ju nebolo vidno až z vnútrozemia.