Naša rada rozhodla, že než opustíme Melbourne a štát Victoria, pôjdeme na čumendu na obľúbenú Great Ocean Road.
Čas sa krátil a nám zrazu ostal na výber len jeden jediný víkend, lebo potom bola naplánovaná narodeninová oslava a ďalšie víkendy tu už nebudeme.
Mimochodom, narodeninová oslava dopadla výborne. Oslavovali sme celý víkend od skorého rána až do večera. Najprv so známymi a ďalší deň sme si spravili private afterparty. BBQ, dortík, kolache, profiteroles, kávička, vínečko… Proste bomba!
Všetci boli na oslave spokojní a ja samozrejme najviac. Bolo to prvý krát, čo sme tu mali príjemných 27°C! Ale po štvrtej hodine to rapídne kleslo na 15°C. Od známych som dostala kopu “gifts”, prianí… a od manžela dárečky a kyticu, ktorá je veľká ako ja. Je nádherná (a ťažká), plná ľalií, ruží, eukalyptu a ešte kadečoho iného. Ledva som ju uniesla. Tu sú tie kvetinárstva úple na inej úrovni než v ČR. Ešte keď bola tá kytica zabalená, tak som na to len hľadela, že či to mám vôbec rozbaľovať – bola nádherná aj zabalená a rôzne zdobená.
Kombinácie kvetov zvládajú na jedničku. Mám pocit, že kytica iba z jedného druhu kvetov tu moc nie je “IN”. Musí to byť pre nich nuda, keď majú na výber z prvotriednych čerstvých kvetov rôznych tvarov a farieb, ktoré vydržia čerstvé niekoľko týždňov. Napr. kyticu čisto z ruží vnímam skôr ako klasiku ktorá neurazí. Moja svadobná kytica bola krásna, ale táto je proste TOP, čo som kedy videla a dostala!
Vrátim sa teda naspäť k nášmu zatiaľ najväčšiemu výletu:
Na víkend našťastie hlásili pekné slnečné počasie, tak sme zarezervovali ubytovanie na jednu noc a vydali sa v sobotu ráno na cestu. V piatok pršalo celú noc jak z krhly až do soboty do rána. Naraňajkovali sme sa, vyčasilo sa a mohli sme vyraziť.
Trochu mi to pripomína jeden náš crazy výlet, keď sme išli na najbližší koncert The Chemical Brothers z ČR do Luxemburska (autom cez 800 km). Bol to odvážny počin. Vyrazili sme hneď ráno a večer sme už boli na koncerte. Ešte sme stihli stáť v kolóne v Nemecku na diaľnici 3 hodiny kôli kamiónu ktorý horel. Ani nechápem, ako sme to celé zvládli… a to sme mali na večer ešte kopec energie, ktorú sme potom kompletne vyskákali, a na hoteli už len odpadli.
Prvá zastávka bola v Geelongu. Poobzerali sme záliv (v diaľke sa rysovali mrakodrapy z Melbourne CBD), videli rybára ako chytá v zákaze a vyrazili sme ďalej.
Na cestách sme stretávali samé hippie karavany z Queenslandu. Sú to proste pohoďáci. Keď sme zbadali niečo zaujímavé, zastavili sme… a takto sme precestovali celý deň.
Terén bol rozmanitý. Občas bola rovina, chvíľu kopce, a niekedy pláž lemovali útesy. Miestami sa začalo zaťahovať, ale za pár minút sa znovu vyčasilo.
Keď sme sa začali vzďaľovať od oceánu a približovali sa k národnému parku kde sme mali prespať, začali nás obklopovať kopce a ovčeky. Zvolili sme prespanie v parku na odporúčanie Brenta. Tam je totiž najväčšia pravdepodobnosť, že uvidíte koaly.
A presne tak sa stalo. Po ubytovaní sme sa vydali na prechádzku parkom a po chvíli sme zbadali koaly s roztomilými chlpatými ušami a aj urehotaného kookaburra!
V celom areáli nebol vôbec žiadny signál, ani na telefonovanie a ani žiadna WiFi. Po dlhej dobe (naposledy na našej svadbe, tam sme mali tiež ubytovanie na samote a bez WiFi) nás nič neožarovalo zo všetkých strán, tak sme si to užili a kompletne sa zrelaxovali. Užívanie miest bez signálu malo predsalen jeden malý háčik. Museli sme použiť klasickú mapu. Bola ale o dosť lepšia než tá online.
Na druhý deň ráno sme sa vybrali na druhý lighthouse (maják) v Cape Otway. Cesta bola veľmi zaujímavá, scenéria ako z filmu,
občas ako z hororu, keď sa objavil suchý eukalyptový les. Na niektorých miestach totiž umierajú eukalypty. Jedným dôvodom ich vysychania sú aj koaly, ktoré sa tam premnožili, všetky listy na stromoch zjedli a stromy tým pádom zahynuli. Snažia sa to nejako regulovať za pomoci vlády, sú na to rôzne programy tak sa uvidí, či to bude úspešné.
Došli sme k druhému majáku a zistili, že tam chcú vstupné do areálu a to až $19.50, čo je celkom dosť. Vybehli sme teda na vedľajšiu prírodnú vyhliadku a mali sme ešte krajší výhľad, než by sme mali v areáli, v ktorom mali výstavu akýchsi atráp lodí (čo nás moc nezaujímalo). My sme skôr na tú prírodu než na ľudské výtvory.
Keď sme odchádzali od majáku z Cape Otway, na križovatke som si všimla, že tam mal maják reklamu, a niekto na ňu fixou dopísal, že tam chcú vstupné až $19.50. Vravím si, že sme asi neboli jediní, kto bol z takého vstupného prekvapený.
Cestou z lesa sme zbadali ďalšiu koalu, ktorá bola tentokrát na zemi. Zastali sme, aby sme si ju vyfotili. Vypadala byť už v dôchodku. Srsť už nemala tak lesklú ako koaly, ktoré sme fotili na stromoch. Vystúpila som z auta a ona sa za mnou “rozbehla” (skôr nasadila rýchlejšie tempo chôdze, keďže bola postaršia). Nevedela som čo mám robiť, či po mne ide, alebo mala radosť, že ma vidí, tak som jej radšej uhýbala. Počuli sme, že vedia byť celkom agresívne. Neskôr sa skľudnila, asi sa vyčerpala, tak sme sa s ňou vyfotili. Potom sa jej zas zapáčilo naše auto, tak si k nemu sadla a očuchávala ho. Museli sme počkať, aby sme sa mohli pohnúť ďalej. Je to fakt srandovné zviera.
Vybrali sme sa na Wreck Beach. Je to pláž, kde stroskotávali lode. Z asfaltovej cesty sme odbočili na nespevnenú, za šípkou, ktorá nás tam viedla. Vtedy som sa cítila úplne ako v Austrálií a ľutovala, že sme si nekúpili nejaké terénne auto. Na moje prekvapenie to naše auto zvládlo (poklona aj môjmu řidičovi) a dorazili sme na drobné parkovisko, kde boli ďalšie navádzajúce šípky. Odtiaľ sme už museli peši.
Na šípku ku Wreck Beach, ktorá informovala, že pláž je už len 350 m ďaleko, niekto dopísal “780 steps”. Vravím si, prečo by tam niekto písal koľko krokov to je a že 780 krokov nie je veľa, tak sme sa vydali. Lenže ako v angličtine nerozoznávajú tvaroh od syru a všetko to volajú “cheese”, tak aj “steps” neznamená len kroky, ale aj SCHODY.
Áno, bolo tam asi tak 780 schodov. Zišli sme dole a pokochali sa. Pláž bola prázdna. Asi preto, že je tažko dostupná (20 min autom po nespevnenej ceste a potom tie schody). Našli sme starú kotvu, ktorá bola pravdepodobne z nejakej stroskotanej lodi. Malo to tam zaujímavú atmosféru. Vlny švihali do výšky o skaly. Ak sa tam nejaká loď náhodou dostala, asi nemala šancu. Bol príliv, tak sme si museli dávať pozor, aby nás to niekde neodstrihlo. Stáli sme radšej ďalej od vody, kde Jirko s istotou skonštatoval, že “Tady už je to dobrý. Už jsme daleko…” a ani nestihol poriadne dokončiť vetu a v ten moment nám voda šplechla až na topánky, a dali sme sa do behu. Ups.
Väčšinu miest, ktoré sme na Great Ocean Road navštívili, bola bez ľudí (stretli sme ich fakt len zopár), ale keď sme dorazili do nášho cieľa ku 12 Aspostles, mysleli sme si, že sa nám to sníva. Miesto bolo preplnené ázijskymi návštevníkmi. Chvíľu sme sa cítili ako v Číne. Všade po sebe pokrikovali, robili si “selfíčka”, máchali so selfie-tyčkami a fotili sa pri každej ceduli s nápisom “Welcome to Twelve Aspostles”. Ťažko sme si povzdychli a vydali sa za atrakciou. Z 12 apoštolov je momentálne už len 8 lebo erodovali, voda si ich vzala. Tak to proste v prírode chodí…
Musím uznať, že tam bolo krásne, ale predsalen miesta, ktoré boli bez ľudí na mňa pôsobili príjemnejšie. Keď môžete počúvať šum oceánu, ako voda naráža o skaly a nemusíte sa báť, že by vám niekto švihol selfie-tyčkou po hlave… proste nádhera.
Občas je až smutné, čo všetko dokážu ľudia zhovadiť. Ani si neuvedomujú, že keby boli niekde ticho, uvideli by viac živočíchov, alebo keby nehľadeli toľko do svojich telefónov, niečo zaujímavé by určite postrehli. Holt, je nová doba a je to každého vec. Ja som rada za to, že vnímam okolie a nechodím so zapichnutým nosom v smartphone. Každý deň vďaka tomu objavím nové veci a zažijem úsmevné situácie. Ľudia by mali žiť viac v prítomnosti, tu a teraz. V tom je tá krása. Možno ani netušia o čo všetko sa oberajú.
Nuž, konečne sa nám tu aspoň na chvíľu oteplilo a to je známkou, že sa v Austrálií blížia Vianoce!
Boli sme kúpiť veľkú vázu na kyticu a čo nevidíme…
Ešte si užijeme posledné dni v Melbourne a vyrážame na náš najväčší auto-výlet (ktorý bude mať cez 2.000 km) smer: Eden, Mt Kosciuszko, Canberra, Sydney, Blue Mountains, rôzne miesta po pobreží, Byron Bay, Gold Coast, Brisbane a náš obľúbený Sunshine Coast:
Majte sa krásne a cestovaniu zdar!
Austrálsky blog 