Práve teraz, keď vyšiel tento článok, sme na ceste do nášho nového štátu pobytu – do Queenslandu.
Na narodeniny som dostala, okrem iných pekných darčekov, aj vstup na Eureka Skydeck. Ideálna príležitosť na rozlúčenie sa s Melbourne. Veľa času nám už nezostávalo, tak sme sa tam vybrali hneď prvý slnečný deň, ktorý sa v týždni vyskytol.
Dozvedeli sme sa, že Eureka Skydeck 88 je najvyššie položená vyhliadka na celej južnej pologuli. Budova sa začala stavať v roku 2002 (dokončili ju v roku 2006) je vysoká 297,3 m a má 92 poschodí. Výťah, ktorý patrí medzi najrýchlejšie na južnej pologuli, vás vyvezie na lvl 88 za menej než 40 sekúnd (Dubaj je našťastie na severnej pologuli, inak by im vzal všetky prvenstvá). Sklo na posledných 10tich poschodiach je pozlátené 24-karátovým zlatom. Keď fučí, mrakodrap sa môže vychylovať vo vrchole až 30 cm do rôznych smerov.
Na vyhladku sme sa vybrali po 4pm a dorazili sme tam asi pred piatou hodinou. Naplánovali sme si to tak ako v Dubaji na Burj Chalífa, aby sme mali aj denné fotky, západ Slnka a aj tie nočné.
Našli sme to jednoducho – stačilo ísť za najvyššou budovou v okolí. Na naše prekvapenie tam nebol žiadny rad, tak sme sa vôbec nezdržali, ani na kontrole. Výťah nás vyviezol hore, medzitým nám stihlo ešte 3x zaľahnúť v ušiach, a mohli sme sa vydať na 360°výhľad na celé Melbourne. Patro bolo komplet presklené, s jedným vonkajším balkónom, kam sa vchádzalo cez dvoje dvere, ako do nejakej karantény. Tie druhé sme mohli otvoriť až potom, čo sa zatvorili tie prvé.
Atmosféra na vyhliadke bola uvoľnená. Dotvárala ju tam príjemná oddychová chill out hudba. Pár skladieb bolo dokonca žánru liquid dnb a poznali sme ich. Ľudia sedeli na sedačkách, aj po zemi, a pozorovali dianie v meste, príjazdy a odjazdy vlakov v stanici, ako sa občas vytvorí dopravná zácpa prípadne lodičky na rieke Yarra River.
Narozdiel od Burj Chalífy, tu bol počet návštevníkov značne nižšií. Nikde sme sa netlačili, dokonca ani na dámskych toaletách nebol rad (to je už čo povedať). Návštevnosť trochu vzrástla okolo 6pm, kedy sa všetci (aziati) prišli pozrieť na západ Slnka a narobili trochu rozruchu (ako to býva zvykom), ale po západe znovu klesla, tak sme si v kľude mohli posedieť na oknách Eureky, a fotiť nočné snímky.
Cestou domov už všetko svietilo a blikalo, aj veľký AAMI Park štadión, ktorý je patrí medzi miestne architektonické skvosty. Večer mi to pripomína krchov na kopci. Je totiž osvetlený množstvom drobných LED svetielok, ktoré menia farbu a tak to vypadá ako hromada horiacich sviečok.
Na druhý deň som mala jedno z posledných meraní a náhodou sa vyčasilo, tak sme sa vybrali na pláž k farebným búdkam do Brightonu, ktorými je Melbourne preslávený.
Vďaka práci, ktorú som tu mala, som precestovala celé Melbourne, centrum, mestské aj prímestské časti a spoznala kopec zákutí. Zistila som, že na skutočné spoznanie nejakého miesta nestačí len dvojtýždňová dovolenka. Lepšie je mať viac času, aby človek dané miesto pochopil, prípadne s ním splynul.
Bola to skúsenosť za ktorú som nesmierne vďačná. Ale život ide ďalej… Človek musí byť v dnešnom svete flexbilný. My sme sa nakoniec rozhodli ísť tam, kam nás to ťahá najviac – do Queenslandu.
Jeden kiter [kajter] sa za nami zastavil s prosbou, či by sme sa mohli pozrieť po jeho prkne cez foťák (Jirko mal akurát nasadené dlhé sklo), že je biele a bude niekde plávať na vode (spadol a stratil ho). Pár minút sme ho hľadali, ale nič sme nevideli. Slnečné lúče sa odrážali od hladiny a oslepovali nás. Nestačili nám ani polaroidné brýle. Slnko je tu občas poriadne ostré. Nakoniec sa kiter znovu hodil do vody a hľadal… a po pár minútach fakt našiel! Plávalo tam na hladine, splývajúc s vlnami. Myslela som si, že za takú dobu mu ho už mohlo odplaviť veľmi ďaleko. Tak sme si radostne zamávali, že sa to podarilo a pobrali sme sa.
Ak ste rezidenti v Brightone, môžete si nejakú z nich kúpiť – vyšla by vás približne na $200.000 (takmer 3,5mil Kč) a v roku 2016 padol rekord, kedy sa jedna predala za neuveriteľných $285.000 (takmer 5 mil Kč).
Vo štvrtok som bola na firemnom footy BBQ a v piatok 29.9 tu bol sviatok. Nie hocijaký. Je špeciálne vo Viktórií. Je to sviatok AFL Grand Final – voľno deň pred tým než bude veľké finále v austrálskom fotbale. Starosta je že vraj veľký fanda do footy, tak zariadil pre ľudí vo Viktórií “day off” a vyhlásil v pracovný deň pred finále sviatok. To je sila, čo? A keď tu nejaký sviatok vychádza na víkend, presúva sa na pracovný deň. Presne ako v UK.
V sobotu celé Melbourne žilo naplno austrálskym fotbalom. V TV dávali od rána debaty okolo footy, kopec ľudí kempovalo pred štadiónom už od stredy, aby si chytili najlepšie miesta. My sme sa radšej MCG vyhýbali. Zápas sme sledovali v TV, aj keď to máme v podstate za rohom. Počas prestávky vystupovali The Killers (americká rocková kapela) a tesne nad štadiónom lietalo osobné lietadlo Virgin Australia ako reklama. Bol to hukot.
Trochu mi budú chýbať tie situácie, keď som sa vracala domov z práce, otvárala elektrickú posuvnú bránu k parkovisku, na ktorej sedeli austrálske hrdličky. Prvé dni, keď sme bývali v Prahrane, pri každom otvorení brány všetky hrdličky uleteli, ale časom sa ich pár tak vycvičilo, že už sa pri otvorení na bráne vozili. Posledný týždeň pred našim odchodom si to na bráne dokonca užívali a kráčali na nej ako na bežiacom páse, kým nedošli na koniec a až potom uleteli.
Asi najviac mi bude smutno na našim Tawnym, ktorého som už spomínala v článku o faune. Nakoniec sme zistili, že na konári pred našim oknom vysedáva takmer každý deň. Každý deň som začínala s tým, že som sa išla najprv pozrieť či tam sedí, a potom sme si zacvičili pozdrav Slnka a dali snídani.
Austrálsky blog 
Leave a Reply