Čo nás v Austrálií celkom štve

Neexistuje ideálne miesto pre život. Vždy sa nájde niekde niečo, čo vám bude aspoň trochu vadiť. Dôležité je nájsť to správne vyváženie kladov a záporov. Nastal čas na trochu negatívnejší článok, nech si nemyslíte, že je to tu len “med lízať”.

Za 10 mesiacov sme mali možnosť spoznať aj “temné stránky” tejto zeme. Tu sú:

Majstri v prázdnych sľuboch

Neviem, či to tu vnímajú ako zdvorilé, ale keď vám dá Australan slovo, že sa ozve za 3 dni, alebo dokonca povie, že sa ozve v stredu ráno, sú to slová vypovedajúce o ničom. 90% z nich sa neozve, ani vám nedá vedieť, že nemôže, alebo že by sa ozvalo neskôr. Keď vám niekto napíše, že si váš životopis nechá, bude na vás myslieť, a ak sa niečo objaví dá vám vedieť, je tam asi mizivé 1%, že to tak spraví. Normálne táto veta znamená: Ten životopis ma aj tak nezaujíma, tak mu napíšem, že budem na neho myslieť nech ma s tým už neotravuje. Raz som sa ozvala jednej babe čo mi “sľubila”, že mi pomôže keď sa niečo vyskytne (s kópiou na známeho). Vyskytlo sa a hádajte čo? Ani mi neodpísala.

Austrálski recruiteri

Spadajú pod kategóriu majstrov prázdnych sľubov, plus experti na ignoráciu, keď sa z vás zrovna nesypú peniaze. Zatiaľ sme mali možnosť, za dobu čo sme tu, natrafiť na TROCH recruiterov, s ktorými sa dalo komunikovať. Posledne som mala zážitok s babou, ktorá sa mi ozvala cez LinkedIn, poslala som jej životopis, všetko bolo v pohode, životopis ju zaujal a povedala, že ho posunie zákazníkovi no a od vtedy som sa nič nedozvedela. Volala som jej 6x, 4x som jej nechávala odkaz v hlasovej schránke (tu to strašne frčí, asi tak ako to bolo u nás pred 15timi rokmi) a ona nič. Prosila som ju o feedback, čo sa deje, či si vybrali niekoho iného alebo projekt nakoniec nebude, ale ona nič. Nenašla si ani minútu na to, aby mi zavolala naspať a oznámila, že to nevyšlo, alebo sa na niečo čaká. Vypadá, že tu s tým oznámením, že niečo nedopadlo, majú strašný problém. Neočakávam to samozrejme pri širokom výbere, ale keď sa už dostanete do užšieho kola (kde vyberajú max 5 uchádzačov), bolo by od nich pekné aspoň nevýhybať sa odpovedi, keď uchádzača zaujíma, čo sa deje. Keď sa už dostanete na pohovor, je to nesmierny úspech. Životopisy často len niekto odklikáva za PC a rozosiela automatické odpovede, že ste boli neúspešní. Príde vám e-mail s informáciou, že si práve vaše CV pozreli a minútu na to, že si vás žiaľ nevybrali.

Kvalita (nielen dělníckej) práce

Zhrniem to v jednej vete: Málo muziky za veľa peňazí.

Je tu naozaj náročné natrafiť na šikovného dělníka/pracanta. Každý má predstavu za prácu zhrabnúť (nemalé) peniaze a prácu odfláknuť. Dvojsklé okná sú tu luxus, ale keď sa pozriete na prevedenie, rámy vôbec netesnia a ani nie sú navrhnuté na to aby tesnili. Tým pádom takéto dvojsklé okná trochu strácajú význam. Mimochodom, nemajú tu také okná na aké sme zvyknutí, ale všetky sú posuvné. Neotvárajú sa na pántoch. Nálepka “vyrobené v Austrálií” má často odpudivý charakter.

Keď majú niečo opraviť a nevedia čo s tým, normálne sa na to vykašlú a nechajú to tak. Kto je tu aspoň trochu šikovný, opraví si veci radšej sám. To, že keď niekto natrafí na niečo, čo nevie vyriešiť a vykašle sa na to, sa stáva skoro všade. Väčšinou sa to snažia ututlať, než by mali hľadať ďalšie riešenia.

V cestovateľských diskusiách som často čítala, že Australania sú zmýšľaním trochu inde, že sú “jednoduchší”. Nech sa nikto neuráža, ale občas tu mám z toho taký pocit. Ale vďaka takémuto zmýšľaniu sú, podľa mňa, viac optimistickejši než my. Na druhej strane, nič takýmto štýlom nevylepšia, keď im nič nevadí a nad problémami len mávnu rukou.

Československo

Mnoho ľudí v Austrálií zaspalo históriu a sme pre nich stále Československo. Pochopím, keď niekto od roku 1993 stále nezaregistroval, že sa rozdelili dva malé štáty niekde v Európe, ale keď to vypustí z úst moderátor v TV, to sa už vážne chytáme za hlavu. Keď sa hovorí o naších štátoch, mám pocit, že nás berú ako keby sme boli niečo menej než oni, že sme snáď zo štátu, kde nevedia ani čo je mikrovlnka a sme aspoň tak 100 rokov za opicami. Pritom vôbec netušia, že aj ten internet, čo tu majú, je rýchlostne na takej úrovni, ako u nás pred 20timi rokmi. Horšie snáď vnímajú už len Rusko, keď si predstavia, že ste prišli z akejsi stepi po ktorej ste jazdili starou Ladou. Možno preto tu skoro žiadni nie sú. Všetci sú asi v Karlovych Varoch a v Prahe.

Internet

Už keď som začala spomínať internet, tak sem samozrejme taktiež spadá. V dnešnej dobe začínajú spoznávať čaro optiky, a to s takými parametrami, ktorým by sa v ČR vysmiali aj pár rokov dozadu (to najlepšie čo tu môžete dostať je 100mbps download / 12mbps upload). My sme ešte jedni z mála, čo ho majú celkom rýchly (len preto, že bývame hneď vedľa rozvodne), ale inde je to vážne na zaplakanie. Dokonca sa vám môže stať, že vás nezapoja, lebo na vás už nemajú voľné miesto (ak máte dom postavený na konci satelitu a pod.).

Safety first

Australania sú prehnane opatrní. Pri výbere kandidáta na pracovnú pozíciu dokážu hľadať aj rok, kým nenájdu niekoho presne podľa predstáv, aj keď mesačne sa im tam hlási asi 20 uchádzačov. A to je aj jeden z dôvodov, prečo si tu tak dlho hľadáme full-time prácu. Keď sa chcete zamestnať v Governmente, počítajte, že od pohovoru ubehnú minimálne 2 mesiace, kým sa vám niekto ozve s feedbackom ako ste dopadli, lebo každého kto sa uchádza o pozíciu musia preklepnúť. Je to strašne dlhý proces, ktorý môže zabrať aj pol roka.

Takmer na všetko tu musíte mať (austrálsky) certifikát

Chcete pracovať na bare a nalievať alkohol? Musíte mať certifikát (aby ste okrem iného dokázali rozpoznať opitého človeka).

Máte roky skúseností ako barista a chcete si nájsť prácu v Austrálií? Musíte mať certifikát.

Chcete byť lektor jógy? Musíte mať certifikát. Jeho získanie trvá približne rok a vyjde vás na cca $2600.

Chcete byť uklízečka? Prácu získate keď budete mať certifikát z úklidu.

Radi by ste pracovali na stavbe, ste dělník alebo stavebný inžinier? Potrebujete certifikát – white card.

Chcete autom voziť ľudí? Potrebujete licenciu… a takto by som mohla pokračovať donekonečna.

Mať tu firmu, ktorá zaškoluje na certifikáty, musí byť zlatá baňa.

Rozvážni řidiči

Keď cestujeme autom, často je to katastrofa. Řidiči v Queenslande nevedia jazdiť plynulo, nečakane menia pruhy (ale napr. v Melbourne to vôbec nerobili). Sú tak rozvážni, že keď sa blíži 60tka a oni idú náhodou 65Km/h, okamžite skáču na brzdy. Všade sa jazdí predpisovo. Po diaľnici sa vlečú roztrúsene. Niečo ako “rýchly pruh” tu neexistuje. Predchádzajú sa zľava i sprava a je jedno v akom pruhu zostanú. Na diaľniciach je maximálna rýchlosť 110km/h aj to len výnimočne. Díky Bohu, inak neviem aký masaker by vyššia rýchlosť spôsobila. Na baneroch stále píšu, že sa máte pripútať, nepísať SMS, a keď pijete alkohol, máte ísť busom (ale na alkohol tu nie je nulová tolerancia). Keď vás zrovna nechcú poučovať, a na cestách sa nič nedeje, napíšu na baner, kedy je najbližší kriketový alebo futbalový zápas.

Strach z nepoznaného / zo zmien

Máme pocit, že celá Austrália zaspala na vavrínoch keď tu bol ešte obrovský boom v ťažbe nerastných surovín a akosi sa nedokážu spamätať z toho, že je už po tom.

Prečo by sme mali niečo meniť, keď to tak už 20 rokov funguje? S tým sme sa stretli aj v Európe, ale nebáli sa toho až tak. Tu každá zmena trvá neskutočne dlho: kým zistia, že nejakú potrebujú, až po implementáciu. Vedľa nás je Nemecký klub – hospoda. Dozvedeli sme sa, že už asi 10 rokov, každý piatok a sobotu tam “hrá” akýsi starší umelec. Vraj zachránil túto hospodu – ľudia tam začali chodiť na jeho “zábavu” a odvtedy to tak robia už 10 rokov. Každý piatok a sobotu, stále ten istý zoznam skladieb, a jeho nie úplne spevácky hlas. Nechce sa mi veriť, že im tam na to stále niekto chodí a úprimne ľutujem čašníkov.

Medzi 2 až 4h odpolední radšej nevyrážajte na cesty

V túto dobu totiž všade končia základné a stredné školy a všetci si idú pre deti autom. Celé mesto je ucpané, príjazdové cesty do škôl sú neprejazdné a tvoria sa kolóny. Niektoré školy majú vyzdvihovanie detí ako “drive through”, niečo ako keď si idete kúpiť hamburger do McDonaldu autom k okienku. Za čelné sklo si dajú meno a oni im ho zavolajú školským rozhlasom. Mám z toho zmiešané pocity a nechápem, prečo musia všetky školy v Austrálií končiť vždy v 14:00.

Small talk

Každé nadviazanie kontaktu začína “Hello, how you doin’?” ale v skutočnosti nikoho nezaujíma ako sa máte. Je to len taká fráza, aby reč nestála. Potom sa musíte začať baviť o neutrálnych témach ako je počasie… proste small talk – debata o ničom. Raz keď som bola merať jeden byt v meste, tam sa dokázali baviť polhodinu len o tom, že okolo prešlo hasičské auto.

A na záver vec, s ktorou sme v Austrálií absolútne nepočítali… je tu strašne veľa Číňanov. Ale strašne! Keď začal akademický rok, je to ešte horšie. A najhoršie je, že väčšina z nich sa chová ako u nich doma. Všade kouří, odhadzujú nedopalky na zem, na ulici nedávajú pozor, chodia stále po pravej strane a narážajú do ľudí. Chovajú sa strašne ignorantsky a z Austrálie robia Čínu. Austrália si už asi uvedomila, že kvóty pre ľudí z Číny prestrelila, ale vypadá, že je už pozde. Smutné je, že veľa z nich nepríde sem, aby sa integrovala, ale vytvárajú si vlastné ghetá.

Tak to by bolo asi všetko, na čo sme si spomenuli. Aj napriek tomuto celkom obsiahlemu zoznamu je tu dobre a páči sa nám tu.

A čo vás najviac irituje vo vašej zemi?