Už dlho som na to čakala. Každý deň od februára som sledovala podmienky na surfovanie, ktorý deň bude vhodný na prvé jazdy na surfe. Buď boli tropické prehánky, silne fučalo a vlny boli príliš veľké, alebo som zrovna nemohla kôli pracovným povinnostiam. Verila som, že ten deň s ideálnymi podmienkami raz príde… a samozrejme prišiel!
Vychádzalo to zrovna na pondelok. Nič iné sme tam nemali naplánované. Jirko vzal zrkadlovku a ujal sa fotenia tejto veľkolepej udalosti. Budem prvý krát surfovať! Uvedomila som si aké mám šťastie, že niekto sa k tomu nedostane za celý život a ja mám teraz možnosť okúsiť jazdu na vlne. Úžasné! Pocity strachu našťastie prevalcovala zvedavosť.
Ráno sme vstali, dali si výdatné snídaně a vyrazili na cesty. Surferská škola, ktorú som vybrala, bola totiž v Gold Coaste, asi hodinu cesty z Brisbane. Vlastní ju svetový šampión, pro surfer Cheyne Horan.
Počasie bolo pre začiatok naozaj ideálne – polooblačno, mierny vánok, vlny dosahovali 5 stôp, vzduch mal 28°C a oceán 24°C.
Zo začiatku vypadalo, že budem v kurze sama, ale dúfala som, že nie. Bolo by mi to blbé. Síce by sa mi možno viac venovali, ale mám radšej, keď je v skupine viac ľudí. Je väčšia zábava a nie je všetka pozornosť len na mne. Za tú dobu čo sme tu som zistila, že ľudia v Austrálií sú dobroprajní a príjemní. V podstate nikto nič nerieši a žije si len to svoje, takže v spoločnosti sa cítim dobre. Nakoniec sa nás nazbieralo sedem. Dostali sme rovnošaty (rash vesty s logom školy), ovešali nás surfami a vydali sme sa na pláž – rovno na vec.
Čakala som trochu viac teórie, ale našťastie to bolo prevažne praktické. V prvej časti nás učili, ako sa manipuluje so surfom, ako chytiť vlnu, v ktorej časti si ľahnúť, ako naň naskočiť a zviezť sa. Všetko sme si to vyskúšali najprv na pláži, kde sme si vyhrabali “hrad” z piesku, na ktorom sme so surfom manipulovali. Kouč sa nám snažil vštepiť veľmi dôležité základy.
Po pár minútach teórie bol čas na spoznávanie surfu v oceáne. Keďže som už pár krát blbla s mojim “basic” prknom, chytať vlny som už vedela. Nebolo to nič zložité. Pár krát si to vyskúšate, zistíte kedy to zafunguje a už viete, kedy je ten správny čas vyštartovať pred vlnou. Ak ju chytíte, tak sa veziete. V opačnom prípade vás to len pohúpe.
V polovici kurzu sme postúpili na teóriu o vstávaní a balanci. Už to nebolo len o ležaní na bruchu. Teraz začínalo to naozajstné surfovanie. Trénovali sme naskakovanie a správny postoj. Keď sme sa vydali naspäť do vody, stúpol mi adrenalín. Preboha, ako sa na tom pohybujúcom sa labilnom prkne postavím?
Super vec je, že keď padáte, je to väčšinou do vody, takže modrín máte minimum v porovnaní s jazdou na skejte a pádmi na asfalt. Ale aj tak som pár modrín mala, ani som o tom nevedela. Zistila som to až doma. Stačí, že sa oťuknete o surf, alebo vás to trochu povlečie po dne s pieskom.
Mali sme aj úraz. Nikto nevie ako sa to babe podarilo, ale surfom si vyvrátila nechet na palci na nohe. Našťastie som to nevidela. Jirko vravel, že to bol dobrý humáč. Hneď ju, chuderu, vzali ošetriť. Pre ňu, žiaľ, kurz surfovania náhle skončil. Ostali sme šiesti.
Bol to celkom záhul ale strašne som si to užila. Fyzicky je to náročnejšie, ale vďaka jóge som nemala až tak slabé nohy a ruky, a dokázala som to ustáť tri hodiny. Utieklo to strašne rýchlo. Keď vás niečo veľmi baví, vždy to ubehne ako nič. Úplne ma to pohltilo a keď som sa náhodou udrela, vôbec som necítila bolesť. Až doma.
Austrálsky blog 
Leave a Reply