Dnes sa ozývam spod periny. Jirko spravil kávu, upiekol croissanty, a odštartovali sme deň ničnerobenia. Vonku je (tak ako vždy) krásne, ale my tentokrát nikam neideme. Mali sme totiž včera večierok.
Vo štvrtok mi Jirko písal z práce, že dostal pozvánku – v piatok v Brisbane CBD je firemný večierok, a manželky/partnerky sú vítané. Párty v piatok? Hmm… teraz aj tak nemôžeme chodiť hrať do štúdia, lebo Paul s manželkou tento týždeň očakáva mimčo, ako povedal: “Due to…soon”, tak toto by bol pekný náhradný program. Konečne spoznám jeho šéfov (spoločníkov firmy) a kolegov. Občas som za Jirkom zbehla do kancelárie v Brisbane, ale tam som spoznala len troch. Všetci sú totiž rozlietaní a poskytujú konzultantské služby po celej Austrálii. Aj manžela mi občas niekam vyšlú. Posledne bol na otočku v Sydney, a doniesol mi plyšového Lorikeet-a.
Večierok bol naplánovaný od 5:30pm v hoteli NEXT. Vyzeralo to tam celkom “fo fo fo”. Najprv sa začínalo koktejlmi pri bazéne. Večera bola zarezervovaná na 7pm v reštaurácií o patro níž v Lennons restaurant & bar.
Bar s bazénom sa nachádzal v 4. patre na terase, s výhľadom na nočnú oblohu a Queen Street. V bazéne sa nikto nekúpal. Asi mali ľudia ešte málo promilé v krvi. Keď sme dorazili, bolo tam už asi desať ľudí z firmy. Pozoznamovali nás, a Jirko spoznal aj ďalšie nové tváre. Cayley, baba z payrollu (čo posiela Jirkovi výplatu), nás vzala rovno k baru. Do ruky nám strčili nápojový lístok plný koktejlov. Vôbec sme nevedeli, čo si máme vybrať. Všetky drinky vyzerali strašne “fancy” a hrali rôznymi farbami (normálne bola cena $18-25 za drink, čo mi pripadalo celkom dosť, ale firme to zjavne nevadilo).
Blížil sa čas na večeru, každý už mal dosť drinkov na prázdny žalúdok, tak sme sa spoločne pobrali do reštaurácie. Prostredie pôsobilo prijemne, bolo moderné a vkusne zariadené. Príborov na stole bolo toľko, koľko chodov, látkové obrúsky… proste to malo úroveň.
Keď nás usadili, okamžite dobehol čašník s vodou. Na moje prekvapenie vôbec nemala chuť hnusnej kohoutkovej vody, na ktorú tu občas natrafíme. Potom pribehol akýsi odborník na víno s vínnym lístkom. Tak som si vravela, že ho otestujem, keď už máme ten tréning z Moravy. Povedala som mu, aké sú moje požiadavky – aby víno bolo červené, s plnou zaguľatenou chuťou po “berries”. Odporučil mi Cabernet-Merlot, z ôsmeho riadku vinice, kdesi z Južnej Austrálie. Jirko si dal Cabernet-Shiraz. Obe vína chutili vynikajúco. To Jirkovo bolo ako noha od kulečníku – ako hovoria Moraváci: “Dalo by se o něho opřít”
Potom dobehol jeden mladý čašník s opečovanými vousami (mal ich brutálne vytvarované, na koncoch kudrlinky), a pýtal sa na predkrm. Všetci boli z tých jeho fúzov unesení a vkuse vraveli, aby ich obsluhoval “the one with curly moustache”. Na predkrm sme si vybrali ústrice. Doniesli nám ich spolu s miskou olív a žitným chlebom s pomazánkou. Všetko to bolo výborné. V pomazánke som cítila nejakú známu chuť, ale vôbec som nevedela identifikovať, z čoho mohla byť. Doma sme zistili, že je to chuť melasy – bolo to melasové maslo.
Ako hlavný chod sme si dali beef cheeks (hovädzie líčka) a duck breasts (kachní prsa) s Patatas Bravas. Jedlá prišli krásne nastajlované, až na jednu vec to nemalo chybu – príprava jedla im trvala strašne dlho. Až v 9pm sme dostali hlavný chod.
Aby som nepísala len o jedle, tak na večierku vládla veselá a uvoľnená atmosféra. To viete, pitie drinkov na lačno vás celkom poznačí… Potom stačí pár skleničiek vína pri večeri, a už máte zaděláno. Budem sa opakovať, ale Austrálčania nemajú tak dobrú výdrž v pití, ako napr my zo SR či ČR. Hlavne, neuľahčujú si to keď pijú len miešané drinky. Málokoho tu uvidíte dávať si čistého panáka. V tom je podľa mňa tá zrada. Keď sa pije alkohol s niečim sladkým, a ešte k tomu s bublinkami, môžete počítať na druhý deň i s poriadnou bolesťou hlavy.
Celý večer sa niesol v príjemnej atmosfére. Bavili sme sa na rôzne témy, padla reč aj o tom ako sme sa s Jiříkom spoznali a tiahlo sa to až k príbehu o našej svadbe. Pýtali sa, či nemáme nejaké fotky, tak manžel začal listovať v ajfóne, a spomenul si, že má vlastne nový, tak tam nič nemal… ale ja som si našťastie nič nevymazávala, tak som im ukázala naše svadobné fotky z pláže. Veľmi sa im to páčilo. Rozprávali sme im, ako nám to všetko krásne vyšlo a aké sme mali nádherné počasie. Potom nám Doug porozprával, akú svatbu mali oni, že sa brali v Brisbane asi pred štyrmi rokmi, a na svadbe mali obidve dcéry.
Vedľa mňa sedel akýsi Mexikánec, a tomu sa pusa nezastavila. Bavil sa s párom naproti, ktorí boli z Kolumbie (alebo z nejakej podobnej zeme). Mal Apple Watch, a počas diskusie si ich vkuse kontroloval. Chodili mu na ne všetky notifikácie, správy, e-maily, stále mu to vibrovalo… pripadalo mi to strašne rušivé. My sme síce fanúšikmi Apple produktov, ale toto by sme fakt nechceli. Dokonca sa nám priznali, že keď sú na meetingu, príde im nejaké upozornenie a oni sa na tie hodinky pozrú, ľudia majú pocit, že kontolujú čas, a niekam sa ponáhľajú. Mala som z toho zmiešané pocity. Okrem iného vám tie hodinky monitorujú všetko ohľadom vášho tela, koľko ste spali, koľko km ste bežali, koľko krokov ste spravili, aký máte pulz… no ďakujem pekne, mne stačí vedieť, že mi bije srdce, a na to žiadne inteligentné hodinky nepotrebujem. Tak sme si povymieňali názory, zasmiali sa, Jirko ukázal svoje hodinky, ktoré boli “oldschool”… a už bol čas na dezert. Na rozdiel od reštaurácie Detour, tu tie porcie boli väčšie a tak akurát, aby sme mali miesto ešte na niečo sladké. Tým bola kokosovo-zázvorová Panna Cotta s lemongrass polevou, berries, a kokosovým sorbetom. Poviem vám, Masterchef hadr.
Po dezerte sa to tam vyprázdnilo, tak sme sa vybrali na lodičku domov, pretože posledná išla o polnoci.
Austrálsky blog 
Leave a Reply