Pozdravujeme z Austrálie. Výlet do Cairns vyšiel perfektne. Máme milión fotiek a zážitkov, tak sa to pokúsime v rýchlosti nejako zhrnúť a vybrať zopár fotiek, lebo za pár dní už odlietame na dlho-očakávanú svadobnú cestu do Nepálu.
Keď sme odlietali z Brisbane, akurát sme zdrhli pred upršanými dňami. V Cairns nás čakalo krásne slnečné počasie a 30°C. Proste jarné trópy, kedy je ešte suché obdobie. Let trval cez dve hodiny, asi toľko keď cestujete Z Prahy do Barcelony… no my sme stále cestovali v jednom štáte, a to sme ani nešli na jeho úplný koniec.
Ubytovaní sme boli v Cairns, presnejšie v časti Edge Hill v apartmáne, hneď vedľa botanickej záhrady. Mali sme celé spodné patro domu spolu s terasou a bazénom, a nad nami bývali majitelia. Keďže v Brisbane bývame v centre, nestretávame sa tam takmer so žiadnou faunou. Tu nás to prekvapilo. Keďže sme bývali v džungli, celé to tam žilo. Nadránom začalo vyvádzať vtáctvo a zobudilo nás. To ale boli podivné zvuky! Celé okolie buď škriekalo, robilo huu huu, alebo sa smial Kookaburra. Ďalší deň sme sa na to pripravili a pozatvárali okná.
Na odporúčanie domáceho sme sa skoro ráno vydali na cesty, na sever od Cairns, poobzerať krokodíly. Cestou sme sa zastavovali na čumendu, a fotili scenériu a pláže. Boli prázdne. Chvíľu som bola prekvapená, ale potom mi došlo, že sa tam nikto nevyvaľuje ani nekúpe, aby ich niečo nezožralo.
Zhodli sme sa, že výlet bude bezpečnejší v krokodíliom parku než v divočine. Prišli sme rovno na otváračku. Do ruky sme dostali kartičku na vyhliadku loďkou, po jazere plného krokodílov. Plavba trvala približne pol hodiny. Miestami to bolo dosť strašidelné, keď sa vynoril nejaký veľký slanovodný krokodýl. Sprievodca ich ešte dráždil kusom mäsa na klacku, aby vyskakovali nad hladinu. Nie každý mal záujem, ale keď sa našiel taký, čo mal, stálo to za to.
Po tomto adrenalínovom zážitku sme sa vydali na ďalšie stanovište, kde sa mali kŕmiť dinosaurí vtáci – Cassowary. Naozaj vyzerali ako dinosauri. Na hlavách mali akýsi hrot, na krku farebnú vyťahanú kožku, trojprsté nohy, a z hrudi vydávali strašne hlboké basy. Vyzerali strašidelne. Po chvíli sme ale zistili, že sú to strašní pohoďáci. Keď prišlo na ich kŕmenie, dostali sme misku plnú nakrájaných banánov, papáje, hrozna a jabĺk (jablká im moc nešli). Keby ste videli ako elegantne si brali to ovocie od ľudí z ruky! Žiadne nebezpečné zobanie. Boli strašne zlatí.
Ďalšou atrakciou bolo fotenie s koalou… lenže týrať koaly sme nechceli, tak sme si ich pofotili ako spia. Cestou sme stretli opečovateľku, čo jednu niesla. Zastavila sa pri nás, nech sa s ňou pomazlíme. Keď sme boli na výlete na Great Ocean Road, jedna nás tam prenasledovala, ale báli sme sa jej dotknúť lebo sme nevedeli čo je to zač. Tu sme si konečne jednu pohladili a zistili, aký majú na dotyk jemný kožúšok.
Bol čas posunúť sa ďalej, do krokodílej farmy plnej malých krokošov, čo mali asi tak meter. Dostali sme odborný výklad, porozprávali nám, ako z nich vyrábajú opasky a doplnky, a mne z toho bolo divne. Proste, narodiť sa sem na svet len pre to, aby z vás po troch rokoch bola kabelka… no chudáci. Boli tak malí a zlatí, že som nemala chuť ani ochutnať ich mäso. Ako tak premýšľam, my jeme v podstate málo mäsa. Nejako ani nemáme potrebu, keď ho nejeme, cítime sa lepšie, a mne je tých zvieratiek celkom ľúto. Keď si ale nejaké mäso dáme, poďakujeme zvieratku za to, že sa obetovalo pre naše jedlo. Aj teraz, ako ideme do Nepálu, majú tam špecialitu – steak z Yaka. Keď som zistila, aké pekné zviera to je, určite si ho nedám na tanier. Radšej si ho pohladím živého.
Blížil sa čas obedu, a my sme sa vydali ďalej na sever, smer Port Douglas. Lístky do parku boli platné na tri dni, tak sme sa mohli hocikedy vrátiť. Super. Pláže cestou zívali prázdnotou. Bola to nádhera.
Dorazili sme do Port Douglas. Minulý rok sme zvažovali, že by sme tu mali svadbu. Svadobná agentka Kelly-Luise nám totiž veľmi odporúčala toto miesto, ale ja som si tým nebola moc istá, a ani ma to na fotkách nejako neoslovilo, aj keď boli pekné. Nedalo nám to a vyrazili sme na miesto, kde bol ten malý kostolík, ktorý nám ukazovala na fotkách… a mohli sme si s istotou povedať, že sme radi, že sme mali svadbu v Noosa. To bolo proste to naše miesto, na pláži. Som rada, že som dala na svoj pocit. Nesklamal.
Po obede sme sa išli vyvaliť na bezpečnú pláž s hliadkou. Je to jediné miesto, kam sa ľudia nemusia báť vôjsť do vody – sú tam siete a kontroluje to hliadka. Rozložili sme si deku a pospali si. Nabrali sme sily na ďalší výlet po okolí, a cestou sme sa vrátili do parku, tentokrát na nebezpečnú krokodíliu show.
Vravela som si, že ja takéto atrakcie nemusím, ale bolo to super! Dobre nás pobavili, bolo to zábavné i poučné. Chlap ukazoval, ako sa krokodíly schovávajú vo vodách. Často to vyzerá, že tam vôbec žiadny nie je, lenže stačilo šplechnúť nohou, a spod vody sa vynorila obrovská papuľa a spravila CVAK. Oni totiž ani nevypúšťajú bublinky keď tam sú, a dokážu tam čakať bez pohnutia až tri dni. Voda je často špinavá, zamútená… nemáte šancu tam v nej niečo vidieť. Strašidelné!
Na záver dňa sme zbehli kŕmiť klokanov a pohladiť ich po kožuchu. Normálne v prírode to neodporúčam, pretože tam nie sú tak krotkí, a môžete dostať kopanec. Ale tu sme sa nemuseli báť. Dáte im sladkú bramboru, a sú vaši.
Videli sme prvý krát v živote Wombata, skecli sme si s Emu ktorý nám tiež zahral basové beaty, a Jirko ma vyfotil s najjedovatejším hadom sveta. Bol to zvláštny pocit. Nebyť tam skla, tak nemáte šancu. Brrr!
Po toľkých zážitkoch sme sa vybrali ešte do centra Cairns, zistiť, ako to tam žije. Bolo to tam celkom plné aborigincov. Zbehli sme sa pozrieť do prístavu, z kadiaľ nám asi bude odplávať loď na Veľký bariérový útes. Nemohli sme sa už dočkať, kedy ho uvidíme, ak vôbec bude ešte niečo k videniu.
Ráno sme vstali skoro, vyspali sme sa lepšie než prvý krát pri zvukoch džungle. Zarezervovali sme si úplne prvú plavbu na 8:30. Prvá loď už bola zaplnená a nás presmerovali na druhú. Neboli rovnaké. Tá naša totiž mala sedenie aj na streche lodi, s výhľadom dopredu. Keďže sme na nej boli medzi prvými, sadli sme si vonku na strechu. Zbehla som do podpalubia pre kávičku a koláčik, a výlet sa mohol začať.
Bol to neuveriteľný zážitok. Mali sme to ako 4D kino. Keď sme vyplávali na oceán, začali byť veľké vlny a nás to hojdalo hore-dole. Občas šplechla nejaká vlna a poprašok z nej sa dostal aj na naše horné patro. Bolo to divoké. Začal fúkať vietor, ale nikomu sa nechcelo dnu… a nám už vôbec nie, keď sme mali luxusné miesto v prvej rade. Každý si užíval tú prírodnú atrakciu. Po 50tich minútach sa v pozadí začal rysovať ostrov, na ktorý sme mali zamierené. Green Island. Oceán bol gýčovite modrý až azúrový, a ostrov plný zelene.
Green Island je ostrov pôvodom z korálov, na ktorom vyrástol dažďový prales. Po príjazde sme mali zarezervovanú lodičku so skleneným dnom na pozorovanie podmorského sveta. Videli sme morskú želvu, raju, farebné rybky, gigantické mušle, sasanky, korály… fakt to tam žije! Báli sme sa, že to bude mŕtve pretože nedávne fotky korálového útesu boli skôr dohneda, ale my sme mali krásne farby. Nemohla som tomu uveriť.
Išli sme sa prejsť po ostrove naboso – tzv. barefoot. Poviem vám, bol to riadny challenge. Nechápem, ako to iní ľudia v pohode zvládajú. Moje chodidlá boli citlivé úplne na všetko.
Zbytok dovolenky sme sa motali po okolí, navštívili sme botanickú záhradu, výstavu motýľov, dažďový prales, vodopády…
Za vysokými horami plných zatáčok sme navštívili aj dosť zvláštny alternatívny hippie market v obci Kuranda, ktorého vstup bránou nás odviedol kamsi do 60-tych rokov v USA (tí, ktorí poznajú film Strach a hnus z Las Vegas tak tušia, čo sme tam asi mohli vidieť)… a ochutnali sme kávu, pôvodom z dažďového pralesa. Bola vynikajúca.
Pri vstupe do marketu hral akýsi týpek na nejakom nástroji podobnom harmonike. Sedel na drevenom pódiu a vydával zo seba niečo ako spev, alebo skôr jogínske “Óm”. Podtrhovalo to ešte viac tú miestnu atmosféru.
Neskôr sme sa od pána, u ktorého sme bývali dozvedeli, že Kuranda je ďalšie z kontroverzných miest v Austrálii, kam partilo napr. naše známe Caboolture. Žije tam komunita, ktorá má rada nepokoje. Cez deň sa nič nedeje, lebo sú všade turisti, a veľmi dobre vedia, že z toho obec žije. Ale ako turisti odídu a odbije piata hodina, Kuranda sa zmení na úplne iné mesto, plné poflakovačov a pokrikujúcich ľudí, ktorí vyvolávajú konflikty.
Tak to bol od nás zase kúsok Austrálie. Dúfam, že toho nebolo príliš (snažila som sa to zhrnúť, ako to len šlo).
Majte sa krásne, a držte nám palce. Za pár dní vyrážame za veľkým dobrodružstvom.
Austrálsky blog 