Nepál: Úvod

Už sme sa vrátili z našej (celkom netradičnej) svadobnej cesty – z Nepálu, s medzizastávkou v Malajzii. Ani sa mi nechcelo spísať nejaký článok, pretože to stále spracovávam. Ide totiž o niečo absolútne iné, o obrovský zážitok, kde sme sa síce fyzicky zničili, ale psychicky si perfektne oddýchli.

Himaláje, Kathmandu, Pokhara… To sa ani nedá opísať, to musíte zažiť na vlastnej koži aspoň raz v živote, i keď verím, že to nebude každého šálok kávy. Nie každý má totiž na také veci žalúdok.

Kto tam bol, určite pochopil, že jedna návšteva nikdy stačiť nebude. Mali sme odchádzať, a už sme s Jirkom plánovali, kedy by sme sa tam mohli vrátiť. Na jednej strane sme sa tešili za posteľou, čistotou, našim klasickým záchodom a podobne, ale na druhej strane sme mali pocit, že Nepálu stále nemáme dosť.

Himaláje… to nie je ani zďaleka ako dovolenka v Alpách. Žijete v podmienkach, kde ste vďační za pitnú vodu, teplú sprchu, toaletný papier… a za každý kúsok relatívne čistého miesta. Sme neskutočne radi, že sa nám tam podarilo ísť ešte kým sme mladí a flexibilní. Absolvovali sme totiž výstup, ktorý mal v jednom dni cez 8000 kamenných schodov, a cez 2300 m prevýšenie. Keď sme to schádzali, neverili sme vlastným očiam, že sme to vyšli. Museli sme byť v tranze, inak si to neviem vysvetliť. Keď idete na trek, musíte byť vo veľmi dobrej kondícii. Nemusí to znamenať, že beháte maratón, ale aspoň nejaký tréning by to chcelo. Sprievodca mi vravel, že keď praktikujete jógu, trek určite zvládnete. Obéznych ľudí sme v horách vôbec nestretli (možno by ich tam ani nepustili, aby si neponičili kĺby), a deti sme videli len vo veku od puberty a vyššie.

To bolo asi tak na úvod. Premýšľam, ako by som tento článok napísala, pretože zážitkov a fotiek je veľa (asi tak na knihu), a sem sa mi to aj tak všetko nebude zmestiť… a vôbec, tento blog je o Austrálii, ale radi by sme vám ukázali aj niečo z Nepálu, hlavne pre tých, ktorí sa tam nedostanú.

Prosím vás teda o strpenie, článok uzrie svetlo sveta, keď bude tá najvhodnejšia doba, pretože teraz po návrate toho máme naozaj veľa. Niektorí možno tušia… týka sa to našeho veľkého spoločného projektu – “postav dom, zasaď strom”. Radi by sme si zhmotnili sen, že budeme mať vlastný domček so záhradkou, tak teraz na tom pracujeme, projektujeme, vybavujeme a dúfame, že to dotiahneme do uspešného konca. Už máme akurát tak dosť bývania v byte, s podivným susedom (dlho som hľadala nejaké slušnejšie slovo, ktoré tu môžem zverejniť), ktorý sa nad nami práve nasťahoval, a už druhý deň od štvrtej od rána dupe ako… slon, a je mu jedno, že sa kôli nemu nevyspíme, či s bezohľadnými Číňanmi okolo, ktorí sa chovajú horšie než dobytok (odpľúvajú si vo výťahu a podobne). Je to škoda, pretože budova a byty v nej sú krásne, majitelia sú veľmi milí ľudia, len tí obyvatelia tu z toho robia opičinec.

Majte sa krásne, a sľubujem, že sa čoskoro pokúsim niečo napísať,

len to proste musí prísť… samé a prirodzene.

O začiatku našej cesty – časť prvá: Malajzia.