Konečne pokračujeme ďalším článkom o našej svadobnej ceste. Musím uznať, že dovolenka v Nepále rozhodne nie je pre pohodlných ľudí a slabé povahy (ale najradšej by som vás tam všetkých poslala, pretože je to riadna škola života). A práve preto nám návšteva tejto krajiny toho dala tak veľa. Ako to všetko spisujem, úplne sa mi vynárajú živé spomienky a pocit, ako krásne nám tam bolo.
Mimochodom, so stavbou domčeku úspešne pokračujeme. Už sa nám to začína pekne rysovať. Máme hotový rám, a dnes by nám mali dokončiť strechu.
Do Kathmandu sme prileteli z Kuala Lumpuru po 4,5 hodinách. Letisko je tam ešte menšie než v Gold Coaste. Také mini-pidi, prízemné. Vstupná chodba bola presklená a dlhá, vyzdobená farebnými drakmi, ktoré si deti púštajú počas blížiacich sa sviatkov Dashain. Keď sme dorazili do haly, čakala nás žiadost o víza. Vybavujú sa na mieste. Vyplnili sme naše údaje na paneli tváriacom sa ako počítač, zaradili sa do fronty na platbu za víza, a ja som mala čas poobzerať si halu v Nepálskom štýle. Bol v nej veľký koberec a stĺpy obvešané z oboch strán zrkadlami v ručne vyrezávanom ráme z dreva. Vyzerali dosť staro. Ktovie, čo všetko už videli a zažili.
Zaplatili sme za víza, a poslali nás do ďalšej fronty na kontrolu, či je všetko v poriadku. Bolo tam viac druhov okienok, cez ktoré mohli prechádzať domáci, ľudia z Indie… alebo turisti ako my, čo potrebovali víza. Trvalo to večnosť. Pred nami bol akýsi pár nastajlovaných mladíkov, ktorí si asi celú dobu v rade prečesávali vlasy namiesto toho, aby si vyplnili žiadosť o víza. Keď prišli na rad, nič nemali pripravené, a strašne to tam zdržovali, tak ich odklonili stranou… ale dočkali sme sa. Vyzdvihli sme kufor a uháňali pred letisko, kde nás mal čakať Madan, týpek, ktorý nás mal vyzdvihnúť z letiska a bol našim osobným sprievodcom.
Vyšli sme von, očakávajúc, že nám okamžite udrie do očí… lenže, bolo tam milión iných ľudí, ktorí na niekoho čakali. Hľadali sme našu menovku, kde je ten náš vyzdvihovač. Po chvíli Jirko zbadal muža s našim menom na papieri niekde medzi davom. Hurá! Našli sme ihlu v kope sena. Pred letiskom ďalej vládol chaos. My sme len následovali Madana, aby sme sa dostali k autu. Otvoril ho a začal niečo vyťahovať. Že privítanie. Dostali sme okolo krku sviatočné náhrdelníky z hlavičiek oranžových kvetov (Marygold, lat. Tagetes) a ja do ruky pestrofarebnú kyticu s nápisom “Happy married life!”. Úplne nás s tým zaskočili! Také privítanie sme absolútne nečakali, hlavne keď sme už rok po svadbe. Ale to je jedno. Bola to naša jediná a dlhoočakávaná svadobná cesta. Vyfotil nás, a vyrazili sme na cestu do hotelu v Thameli, v centre Kathmandu.
Hotel sme si rezervovali sami. Chcela som mať istotu, že budeme bývať v najvyššom patre s terasou a výhľadom. Všetko dobre dopadlo, rezervácia sedela a my sme dostali izbu na najvyššom patre. Na izbu sme prišli tak vyčerpaní, že sme rovno zapichli šípku do postele. To som ešte netušila, že Raj tie ďalšie rezervácie ubytovania zvládne ešte lepšie než ja, lebo má ako majiteľ miestnej agentúry, veľmi dobré konexie. Všetky izby čo nám počas treku zabookoval mali totiž prvotriedny výhľad na hory. A nie len to. Okrem toho, že sme finančne podporili miestnych, organizovanie cez neho malo množstvo výhod, vďaka ktorým sme mali úplne bezstarostný pobyt, boli flexibilní… a dokonca aj ušetrili (vie zjednať úplne iné ceny, než by ste zaplatili ako turista, ktorý tam ide na vlastnú päsť).
Dôležitá poznámka: Keď idete do Nepálu, musíte počítať s aklimatizáciou, či už sa to týka zmeny prostredia alebo jedla. V Nepále sa totiž varí v iných podmienkach, baktérie na jedle sú iné, a predstavu o čistote majú odlišnú. Často sa průjmu nevyhnete. Ja som si tým prešla rovno prvú noc (asi z jedla z lietadla, lebo večeru sme nemali). Nič som na to nebrala, proste som to nechala sebou prefrčať, a črevá zvyknúť, pretože strava na najbližšie dni bude aj tak odlišná od toho, čo sme jedli v Austrálii. Na druhý deň som už bola v pohode. Jirkovi nebolo nič, toho to chytilo až cestou naspäť. Máme podozrenie, že to bolo znovu z jedla v lietadle.
Po prebehanej noci nás na terase čakal krásny východ Slnka s výhľadom na mesto. Domy boli staré, ošuntilé, ako keby mali za chvíľu spadnúť. Na neďalekom balkóne si jeden Nepálčan umýval zuby, a vypľúval to na strechu. Ešte, že bývame v najvyššom patre. Zatiaľ čo som fotila východ Slnka, postupne sa tam na balkóne stretla celá rodina a klábosili. Nás čakali raňajky. Boli výborné, plné miestnych špecialit, sezónneho ovocia a podobne. Na výber toho bolo bohate. Musíme sa dobre najesť. Čaká nás dlhý deň – nakupovanie vybavenia na trek.
Umiestnenie ubytovania sme mali perfektné. Len sme vyšli z hotelu a boli sme v centre diania, v srdci Kathmandu. Raj, majiteľ agentúry, nás vzal po prvých pamiatkách, a k jednej pani na miestny čaj. Skúsili sme nepálsku špecialitu – Hard lemon tea. Voňalo to presne ako síričitá minerálna voda z kúpeľov, ale v skutočnosti to bol citrónový čaj s himalájskou soľou. Malo to veľmi zaujímavú chuť, na ktorú sa celkom dalo zvyknúť, ale každé ráno by som ho piť nechcela. Rozprával nám ako bolo v Nepáli v roku 2015 zemetrasenie, ako počas neho prišiel o domov keď v poslednej sekunde z neho vybehol, a dom sa za ním v zápätí zosypal. Počet obetí zemetrasenia sa odhaduje cez 8.000. Veľa pamiatok bolo od tejto udalosti opravených, ale množstvo z nich sa z toho ešte stále spamätáva.
Raj: “Áno, teraz sú prázdniny.”
Po vyobzeraní našich prvých stúp a chrámov sme sa vrhli na nákup oblečenia na výpravu. Každý obchodík mal neskutočne veľa vybavenia. Môžete si nakúpiť veci, čo sú fake, alebo tam majú aj obchody s originálnymi vecmi, ale tých fake je podstatne viac. Rozdiel v cene je asi polovičný, a niekedy i väčší. Záleží, ako si to zjednáte. Kvalita fake vs originál je často porovnateľná, ale je dobré poznať tie originály, za ktoré hľadáte náhradu. V Nepáli si s napodobeninami hlavu nelámu, logo na fake veciach vôbec neupravujú. My sme nakupovali značkové veci, aj napodobeniny. Máme skvelé fake páperové spacáky “North Face” (ja to volám North Fake), v ktorých mi vôbec nebola zima (obvykle mrznem nadránom v každom). Bundy sme kupovali značkové, lebo tie boli z neporovnateľne lepšieho materiálu.
Cenovky v obchodoch často nie sú. Predáva sa zjednávaním. Výnimočne môžete nájsť pevnú cenu, z ktorej sa nezjednáva (obvykle v značkových obchodoch). Ulice vyzerali ako veľké bludisko, ale po čase sme si na to zvykli a vedeli sme sa v tom orientovať. Najväčší problém bol, keď nám pozatvárali obchody, podľa ktorých sme sa orientovali. Proste len zatiahli akési plechové dvere, a obchod ako keby tam nebol. Žiadna výloha, nič. Nám sa tam potom stala taká vec… Jirko mi kupoval tričko s ručne vyšívanou mandalou. Pánko mi ju šil na mieru, vyberali sme farby a vzory. Zaplatili sme mu zálohu s tým, že keď bude hotové, vyzdvihneme ho a doplatíme.
Zatiaľ sme zbehli na večeru. Zo začiatku sa nám nedarilo nájsť žiadnu reštauráciu, aj keď mapa tvrdila, že sú na každom rohu. Po chvíli som zistila, že sú väčšinou v patre, a vstup je veľmi nenápadný. Vybehli sme do jednej, ktorá patrila k hotelu, a objednali si náš prvý miestny Dal Bhat. Porcia bola obrovská, a chuť vynikajúca! Nepálska kuchyňa je dosť podobná tej indickej. Používajú rôzne zmesi korenia, ktorému som neodolala a musela si ho nakúpiť. Rovnako tak aj kvalitné himalájské čaje od lokálneho pestovateľa.
Trochu sme sa ešte pomotali po centre, a už bol čas vyzdvihnúť mandalové tričko. Prišli sme na ulicu a všetky obchody boli pozatvárané. To si snáď robia pr*el! Chlap nám predsa povedal, že tam bude večer do desiatej. Nevedeli sme sa zorientovať, kde sme to vlastne objednávali. Nevedeli sme nájsť vstup do budovy, všetko vyzeralo zrazu inak, keď bola väčšina obchodov pozatváraná. Začali sme chlapa podozrievať, že nás oklamal. Po hodine blúdenia sme zistili, že to bola úplne iná ulička. Džízs! Pánko tam už na nás čakal. Doplatili sme a ja som sa mohla radovať z dúhovej mandaly. Neskôr sme zistili, že Nepálčania sú poctiví. Sú hinduisti a veria v karmu. Mnoho z nich by si nedovolilo niekoho oklamať či okradnúť, lebo by sa báli, že by sa im to spočítalo v tomto živote, alebo v tom ďalšom. Mali sme o tom veľmi zaujímavú debatu s miestnymi. Verím, že keby ľudia verili v karmu a ďalšie životy, vyzeralo by to na svete oveľa lepšie.
Na ráno nás čakal odvoz do Pokhary, mesta, ktoré je od Kathmandu vzdialené 205 km a ide sa tam 5,5h autom (v najlepšom prípade) alebo 8h autobusom. My sme mali osobný odvoz. Nakoniec sme nešli na Everestový trek, lebo tam ostalo zaseknutých niekolko tisíc ľudí kôli zlému počasiu. Raj nám vymyslel náhradné riešenie – Anapurna trek, ktorý by mal byť dokonca náročnejší a zaujímavejší.
Cesta do Pokhary bol obrovský zážitok. Som rada, že sme sa o to nenechali ukrátiť (ale naspät sme si radšej dali zabookovať let). Myslím, že cesta jedným smerom stačí. Na cestách to v Nepále vyzerá ako obrovský chaos. Čiary neplatia. Protismer neplatí. Dôležité je mať funkčnú trúbu a dobre vyvinutý šiesty zmysel. Z cesty, ktorú tam volajú diaľnica, s dvomi pruhmi v každom smere sa vďaka miestnym šoférom môže stať zrazu cesta so štyrmi pruhmi v jednom smere a jedným v protismere (nie, nepomýlila som sa v počtoch). Predbieha sa tak, že je jedno, či ide auto oproti vám. Dôležité je trúbiť. Často sú to tesnotky, ale nikto nerobí naschvály.
Pred nami sa vytvorila zácpa, tak sme to vzali skratkou po horách, ktorá asfalt ani nevidela. Bola som nadšená. Mali sme krásny výhlad na okolie. Určite lepšie než trčať na diaľnici. Po čase sme sa vrátili naspät na “diaľnicu” (rozumej cestu s dvomi pruhmi, ktorá je asfaltová). Prešli sme horským priesmykom so 180° zatáčkami, do ktorých sa trúbilo ako v Taliansku, a na konci sa platilo mýtné (aspoň tak to vyzeralo – v strede cesty stál chlap a bral od šoférov bankovky). Vyzeralo, že každý platí inú sumu. Asi to bolo dobrovoľné. Náš šofér išiel ako Emerson, a do Pokhary dás dostal presne za 5,5 hodiny, živých a zdravých. Tam sme vyzdvihli našeho šerpu Sankara, a vydali sa do hôr.
Celou trasou boli po ceste roztrúsené kravy. Keď sme zašli za mesto, po oboch stranách cesty bolo strašne veľa oviec a kôz. Madan nám vysvetlil, že sa predávajú ako obete na sviatok Dashain. Nazhŕňajú ich z hôr, označkujú podľa typu stáda, a predávajú. Môžete si vybrať, ktorá sa vám najviac páči. Za kilo chceli asi tak tisíc nepálskych rupií. Cestou sme videli, ako už majú niektorí nakúpené, a vezú si kozu (živú) prehodenú cez motorku, alebo na streche auta.
Zastavili sme sa na obed. Reštaurácia to bola divná, na niektorých stoloch boli vysušené vtáčie hovienka… čistotou to tam v žiadnom prípade nežiarilo. No dobre, tak si niečo vyberieme… vybrali sme si. Nemajú. Tak si vyberieme niečo iné… Nemajú. Tak dobre. Čo máte? Máme toto a tamto. Tak sme si vybrali. Jeden toto, a druhý tamto. Nejaká ryža s niečim, a ryžové nudle. Závidím Jirkovi nudle, moja ryža je bez chuti. Ukecala som ho, aby sme si vymenili taniere. V každom jedle je ryža. Nevadí mi to, lebo ju mám rada. Snáď ju budem mať rada aj po tomto výlete, a nezošikmejú mi z toho oči.
Pokračujeme v ceste do hôr, do bodu, z ktorého má začať náš trek – Nayapul. Cesta začína byť plná skál. To snáď ani nemôže naše osobné auto prejsť! Prešlo. Zaplatili sme šoférovi “sprepitné” (tu sa to zo slušnosti robí, dávate tým najavo, že ďakujete), pobrali batohy, a konečne sa vydali na našu vytúženú turistickú výpravu. Pri vstupe do chráneného územia nám vybavili turistické pasy, a mohli sme vyraziť za zážitkami, aj ked som mala pocit už na začiatku, že ich už mám bohate. Čakalo nás Birethani a prenocovanie v Hile.
Prechádzka prírodou bola príjemná. Kým trekujete v nižších polohách, je to menej náročné. Tento deň nám stačilo dostať sa len do Hile, a prenocovať tam. Peši nám to trvalo, ak sa nemýlim, len 4 hodiny aj s kochaním sa po ryžových pláňach. Cestou sa Madan zastavil u miestnych, a nakúpil na ďalší deň na svačinu jablká a banány. Tie nepálske banány! Z vonku boli čierne ako bota… a vnútri? Výborné! Vôbec neboli prezreté. Doteraz spomíname na ich výraznú banánovú chuť. Kupovanie ovocia od lokálnych pestovateľov bolo super! Takto sme tam prvý krát mali možnosť ochutnať aj čerstvú guavu. Nič nepostrekujú, všetko je v bio kvalite… ako v Austrálii hovoria, že “organic”.
Dorazili sme do Hile. Bol to taký malý chatkový komplex. V našom domčeku bolo asi 6 izieb. Nikto iný okrem našej skupinky a domácich tam nebol. Mohli sme si vybrať izbu, ktorá sa nám najviac páči. Keďže sme boli na líbankách, vybrali sme si tú s manželskou posteľou. Po ubytovaní sme dostali do ruky menu, a nadiktovali, čo si dáme na večeru a raňajky. Vyobzerala som domácich kuchyňu. Bola to malá tmavá miestnosť, kde sa stále udržoval oheň, a nad ním visel kotlík plný akejsi hmoty, a opodiaľ sa v dyme údilo mäso a syr. Dozvedeli sme sa, že sa tam varí ovsená kaša. To si nesmiem nechať ujsť! Tak som si objednala na raňajky ovsenú kašu s jablkami.
Kým sa pripravovala večera, rozhodli sme sa dať si sprchu. Bol to challenge. Boli v nej dve sprchové hlavy, kde z jednej išla ľadová voda, a z druhej vriaca. Ani za Boha sa tam na bojleri nedalo nastaviť niečo medzi. Jirko to akosi zvládol, bol rad na mne. Na dverách sprchy som si v rýchlosti všimla upozornenie, aby tam ľudia nepobehovali polonahí, aby nepoburovali okolie. Vošla som dnu, zapla bojler, a ako to plynové bojlery robia, také to “vžuch” keď sa zapaľujú, spoza neho v ten moment vypadol na zem pavúk ako ruka.
Stojím v sprche nahá spolu s pavúkom. Nevedela som čo mám robiť, či mám kričať, alebo zdrhať. Rozhodla som sa, že poplach robiť nebudem, a budem dúfať, že nie je jedovatý a neublíži mi. V Austrálii platí pravidlo, že čím väčší pavúk, tým neškodnejší je. Prehodila som v rýchlosti cez seba uterák, kašľala na zákaz polonahého pobehovania, a zdrhla. S Jirkom sme našli smeták, tak sa nám ho nakoniec podarilo zo sprchy vyhnať, a dúfala som, že sa ku mne počas boja s ľadovo-vriacou sprchou nevráti.
Večera bola výborná. Všetko tam pripravujú čerstvé, z domácich surovín. Po večeri sme dostali ovocný tanier z miestnych jabĺk a banánov. Jirko má na jablká alergiu, ale zistili sme, že Nepálske jablká mu nič nerobia. ZAUJÍMAVÉ! Tak si konečne po dlhej dobe dal z chuti čerstvé jablká. Mohli sme vidieť ako domáci vylupovali fazuľku po fazuľke zo sójových strukov. Mali to na spestrenie večera. Žiadna televízia. Oddýchli sme si od všetkých výdobytkov techniky. Počas treku sme nevyužívali ani WiFi, ktorá bola často dostupná. Zapadalo Slnko. Ešte sme si spravili pár fotiek, rozbalili spacáky a hurá do hajan… božské ticho a tma… to sa zaspávalo!
Ďalší deň sme sa už vydali na ozajstný trek, kde nás čakalo prekonať približne osemtisíc kamenných schodov a trojtisícové prevýšenie. Počasie bolo nádherné.
A touto časťou sa s vami lúčim. Dúfam, že sa mi podarí spísať ďalšie pokračovanie.
Austrálsky blog 
Leave a Reply