Kupovanie auta v Brisbane – zážitok na celý život

Od štvrtku som hrdým držiteľom Open license na motorky do 660cc! Mám z toho kopec zážitkov tak dúfam, že vám o tom niekedy napíšem. Tento článok patrí teraz štvorkolesovým véhiklom.

Upozornenie pre slabšie povahy: V tomto článku je strašne veľa textu.

Jedného dňa nám náš automechanik zahlásil, že oprava auta bude stáť viac než štvrtinu z ceny, čo sme za neho dali. Vedeli sme, že to raz príde, ale trochu nás to prekvapilo. Bolo jasné, že do ďalšej opravy sa nám už neoplatí púšťať. Stálo by to viac, než by nám boli ochotní za auto dať. Aby som to uviedla na pravú mieru, auto sa nám nepokazilo tak, že bol nebolo pojazdné, ale začalo sa pod ním objavovať pár kvapiek chladiacej kvapaliny, a klíma by potrebovala trochu viac péče. Predsalen, bolo to naše prvé auto v Austrálii, a tento rok má už 10 rokov. Keďže s ním veľa jazdíme (vyše 30tis km ročne), úmerne sa opotrebovalo. Žiaľ, nastal čas na kúpu niečoho novšieho. Akurát sme netušili, že to bude až taká výzva.

Keďže tu môžete kúpiť jedine to, čo sem pripláva na lodi, alebo je už na sklade, zas tak veľký výber nemáte. Na jednu stranu je to dobre, že máte jednoduchšie rozhodovanie, na druhej, keby ste naozaj chceli nejakú modifikáciu, počkáte si na to asi tak pol roka (kým sa to vyrobí a pripláva to sem). Život na ostrove má predsalen aj svoje nevýhody.

S Jirkom sme sa dohodli, že to už nebudeme odkladať, a vyrazíme na čumendu do rôznych značiek. Najprv sme si na internete zistili, čo sa tu vlastne predáva. Väčšinou sú to malé hatchbacky, sedany a SUV. Nič také ako kombi (tzv. wagon) tu neletí. Predáva to tu jedine VW a Škoda, možno ešte Ford, ale ten sme nechceli. V úvahu pripadali značky Toyota, Mazda a Škoda, a presne v takom poradí sme ich aj navštívili.

Modely áut sa tu často volajú inakšie než v Európe, aj keď sa jedná o to isté auto. V jednom som mala jasno. Nechcem už sedan s kufrom, kam ledva niečo vtrepeme, a SUV, ktoré sú teraz v móde. Módna záležitosť je jedna vec, ale vlastnosti na ceste druhá a pre nás oveľa podstatnejšia. SUV sú totiž vysoké autá, možno pôsobia bezpečnejšie, ale opak je pravdou. Sú často horšie ovládateľné, a je to taký “kočkopes”. Ani malé auto, ani veľké. Všetci, čo to testujú sa zhodnú, že SUV nie sú tak dobré autá s jazdnými vlastnosťami ako tie klasické. Ale zákazníci ich vyžadujú. Jirko autom jazdí skoro každý deň a potrebuje niečo dobre ovládateľné a pohodlné. Nuž, tentokrát my, ako zákazníci máme celkom smolu. Náš výber sa kôli vyfiltrovaniu SUV celkom osekal.

V Toyote nás zaujala Corolla sedan (keďže hatch nemal skoro žiadny kufor), ale prístup do kufru, bol celkom nanič (malý otvor). Dali sme si testovaciu jazdu Toyotou Camry. Pekné väčšie auto, 2.5l, bez turba celkom lenivé, a spotreba bola dosť vysoká. Aby sa to oplatilo, museli by sme kúpiť hybrida, ale tie sú tu tak populárne, že sa na ne čaká až 6 mesiacov (dodávatelia nestíhajú vyrábať baterky). Jirko navyše niekde čítal, že hybridné autá sa síce pýšia nízkou spotrebou (okolo 4.5l), ale realita býva iná. Inak jazda s Camry bola príjemná, človek ani nezaznamená, kedy sa motor vypne a idete na elektriku. Fakt to za tú dobu celkom napredovalo (pamätám si prvé hybridy od Toyoty). Ani sme si to neuvedomili, ale strávili sme tam dve hodiny. No nič, pol roka na auto čakať nemôžeme, ideme ďalej.

Ďalšia zastávka bola v Mazde. Z ich stránok nás zaujala Mazda 3 a Mazda 6, a zo zvedavosti sme omrkli aj to najpredávanejšie SUV CX-5 (ja ho volám “auto so psím čumákom” kôli prednej maske). Mazda 3 hatch nepripadala v úvahu (na môj vkus veľmi malé), skôr ten sedan… ale zase SEDAN. Otravné pánty a malá diera do kufru. Lenže čas letel, a my sme mali zarezervovanú jazdu v Škodovke. Mazdou sme sa nestihli previezť, len ich poobzerať.

V Škodovke na nás čakal Superb, ktorý som v piatok vyhliadla. Keď sa povie Škoda Superb, mnohým z vás napadne “manažérske auto”. Tu v Austrálii je Škoda Superb “The best family car” (najobľúbenejšie rodinné auto). Chlapíkovi sme vraveli, že v ČR je za najobľúbenejšie rodinné auto Fabia. On nám na to, že tu je Fabia najobľúbenejšie “prvé auto”. Niečo ako auto k 16-tinám, keď dostanete řidičák. Zaujímavé.

Zobrali nás na jazdu. Sadla som si najprv dozadu. Konečne auto, kde máte pocit, že by ste vzadu v tom priestore mohli kľudne aj tancovať. Keby ste si tam dali deti v autosedačkách, určite vám neokopú predné sedačky. Jazda bola príjemná. Konečne auto s turbom. Vyše 200 koní pod kapotou bolo naozaj cítiť. Pridali sme plyn, a bol z toho trhač asfaltu. Nebola som si istá, či chcem skúsiť testovaciu jazdu aj ja. Bála som sa, že Superb bude na mňa príliš veľký (keď som doma šoférovala Toyotu Avensis, mala som pocit, že ovládam veľkú loď). Chlapci ma ukecali. Sadla som za volant a vôbec mi to nepripadalo tak strašne veľké. Navyše, auto je nadupané najnovšími technológiami, ktoré vám zmerajú aj miesto na parkovanie (či sa tam zmestíte), tak si z jeho dĺžky nemusíte robiť ťažkú hlavu. Malo to samé vychytávky ako virtuálny kokpit, dáždniky vo dverách, chladiaci box v stredovom paneli… proste bomba. A ten kufor! V Superbe sme sa cítili veľmi dobre, aj keď som Jirkovi vravela, že Škodovku už nikdy nechcem (nie kôli tým autám, ale kôli firme samotnej), tentokrát som to musela prehodnotiť, a emócie dať stranou.

Všetko bolo v poriadku, lenže pred kúpou sa chcel Jirko ešte previezť Mazdou, aby sme si boli istí našim rozhodnutím… a vtedy to začalo. Netušili sme, že takouto drobnosťou sa spustí niečo, z čoho nám takmer praskne hlava.

Predajca totiž na nás začal so sales praktikami. Zjednával cenu, tlačil to dole najviac ako mohol. Lenže my sme na to nereagovali. Pre nás bolo dôležitejšie mať pokoj na duši, než vytrieskať z toho najviac. Takýto typ zákazníkov asi v praktike zahrnutých nemali. Zjavne nechcel, aby sme sa mu už nevrátili, tak nám navrhol, že nám to auto požičia na cestu do Mazdy. Logický ťah. Fúha, vravíme si… no tak dobre.

Prišli sme do Mazdy Superb-om. Chlapík nám zariadil testovacie jazdy. Mazda 3 bola strašná hrkálka, navyše brzdy tam akosi divne fungovali – pedál bol tvrdý a necitlivý (ako keď sú brzdy zavzdušnené). Bolo treba vynaložiť strašne veľa sily na brzdenie. Celkom nepríjemné. Navyše, šoférove spätné zrcátko bolo akési zväčšovacie. Strašne zle sme v tom videli okolie. Ľavé bolo iné. Keď som sa spýtala, či to pravé je odlišné od toho ľavého, dealer povedal, že nie. Veď ale ja tam ten rozdiel vidím!

Dealerom bol pánko pôvodom z Cyprusu. Vravel nám, že celý život jazdí len Mazdou. Dobre… toto možno funguje na Austrálčanov, ale na nás nie. Ako potom môže tvrdiť, že Mazda je najlepšia, keď iné autá nemal? Mazda 3 nepripripadala v úvahu. Skúsme Mazdu 6… lenže auto na testovacie jazdy zrovna predali. Testovacie by museli spraviť z nového, čo tam majú vystavené. Dealer začal vymýšlať, aby sme tam teda prišli znovu v pondelok. To sa nám vôbec nechcelo. Potom navrhoval, že mi to auto privezie do práce, a nechá mi ho do ďalšieho dňa… myslela som si, že mi z tých kombinácií praskne hlava. Nakoniec teda vytiahli úplne novú Mazdu 6 (čo tam bola vystavená) na predvádzačku, a dali sme ňou úplne prvú jazdu. Brzda bola o trochu lepšia (ale na môj vkus stále tvrdá), sedadlá pohodlné, ale nebolo to úplne vončo. Tak vravím chlapovi, že si dáme ešte ten istý okruh Superbom, aby sme to mohli priamo porovnať, lebo cesta bola celkom hrbolatá – ideálna na testovanie. Lenže chlap nás na tú jazdu normálne nechcel pustiť! Skúšal všetko možné, len aby sme nesadli do Superbu. Znižoval cenu, dával nám 3 roky servisu zadarmo… Proste šialené! A my mu zase vravíme, že to je síce pekné, ale my si potrebujeme byť istí tým, ktoré auto by sme si vybrali. Museli sme normálne chlapovi natvrdo a rozhodne povedať, že sa vidíme za 5 minút, keď si dáme ešte jazdu Superbom. Veď keď si je taký istý, že Mazda je najlepšia, prečo nás nechcel pustiť na jazdu inou značkou? Nechápali sme.

Bolo to šialené. Strašný nátlak. Normálne slabšia povaha by to nedala. Našťastie sme boli na to dvaja. Ešte na druhý deň som z toho bola v pr***. Ako vôbec môžu takto zaháňať ľudí do kúta? Veď keď podpíšu v takomto prípade zmluvu, je to pod nátlakom. Boli sme presvedčení, že aj keby Mazda bola nakoniec lepšia, asi si ju kôli tomuto šialenému prístupu nekúpime. Ak dobre počítam, na druhej návšteve v Mazde nás zdržovali ešte dve hodiny. Ten chlap bol normálne Dealerzilla.

Po jazde Superbom sme sa len uistili v tom, že u nás jednoznačne vyhráva (jazdné vlastnosti, priestor, výbava, cena). Jirka som prosila, nech už nevraví chlapovi z Mazdy, čo sa mu na ich autách páčilo, lebo sa toho chytí, a my z tadiaľ už nikdy neodídeme. Vyšli sme zo Superbu, poďakovali, dali najavo, že sme sa definitívne rozhodli, ešte pár vecí na nás skúšal, ale vysvetlili sme mu, že už sme rozhodnutí. Poviem vám, nikdy viac! Alebo jedine, ak sa budem chcieť s niekým pre zábavu celý deň doťahovať. Medzitým všetkým mi už aj volal chlap zo Škodovky (lebo sa samozrejme blížilo k zavíračke), tak som mu to celé vysvetlila, a keď sme už naozaj odchádzali, poslala som mu radšej ešte aj SMS. Predsalen, mali sme požičané ich auto a dlho sme sa neobjavovali…

Tak sme si, naši milí, po dlhom utrpení nakoniec kúpili Superba (ako by Paľko povedal – “biely s oknami”, model 2019, 2.0L, 162kW TSI). Náš vozový park už nebude celý modrý. Holdenšteka sme dali na protiúčet. Oni sa o neho určite dobre postarajú, dajú ho dokopy a predajú. My sme sa o neho starali najlepšie, ako sme mohli. Presťahoval nás z Melbourne do Brisbane… Slúžil dobre.