Otváranie surfistickej sezóny

Je vám zima? U nás je krásnych 30°C!

Ani sme sa nenazdali a už je tu december. Pomaly by sme sa mali pustiť do výzdoby nášho domčeku. Vianočné večierky sú v plnom prúde, a do toho odpočítavame dni do výletu po Tasmánii.

Cez minulý víkend sme boli otvoriť našu surfistickú sezónu (ktorá je tu síce celoročná, ale ja som tak trochu fajnovka). Nie, že by sme na pláži ešte túto sezónu neboli, ale vždy sme sa radšej kochali, než kúpali… no tentokrát boli nádherné vlny, a ja som nemohla odolať. Voda mala príjemných 24°C.

Sobota nám začala veľmi skoro. Poslednou dobou vstávame totiž automaticky so Slnkom. Síce je to už po piatej ráno, ale vyspaní sme do ružova. Je to super, pretože potom toho stihneme viac, a deň je dlhší. Dohodli sme sa, že sa vydáme na sever. Už v 7 ráno otvárajú remeselné trhy v Eumundi, čítaj [jumandy], tak sme išli rovno na otvíračku.Odhodlala som sa šoférovať Superba. Už bolo na čase nechať sa zaškoliť na všetky tie páčky a tlačítka. Najprv som si musela nastaviť sedadlo a uložiť si to do pamäti. Done. Naučiť sa odhadnúť priestor za autom – čo všetko sníma cúvacia kamera. Done. No a na ceste pochopiť, ako sa nastavuje tempomat, pretože tento je trochu zložitejší než ten, na ktorý sme boli zvyknutí – v Superbe máme teraz adaptívny. Zahŕňa totiž aj nastavenie vzdialenosti od áut pred vami, a má aj funkciu držania v pruhu… proste jedna páčka s týmito všetkými funkciami. Ešte vám musím spomenúť, že blinker máme zase na opačnej strane! Tentokrát na tej, na ktorej ho máte vy v Európe. Na zmenu strany sme si zvykli rýchlo. Jirko len raz (na testovacej jazde) nechtiac spustil stierače miesto blinkru… povedali sme “Ahaa…”, a od vtedy sme sa už nepomýlili.

Prisvišťali sme šťastne do Eumundi (zaparkovala som pozdĺžne, úplne ukážkovo!) dali sme kávičku a koláčik, a vyrazili na trhy. V pláne sme mali kúpiť naplňovaciu kapslu na kávu do Nespressa, lenže obchodík, v ktorom sme to nedávno videli, sme nenašli. Pobehali sme celý market a nič. V jednom stánku nás zastavoval pánko, že má akúsi super masť na bolesť. Vravím mu: “Ďakujem, ale ja nič také nepotrebujem, mňa nič nebolí.” Nechápavo na mňa pozrel, štýlom, že každého predsa niečo bolí. Keby som mu povedala, že už vyše 6 rokov som nezhltla žiadnu tabletku od bolesti, asi by to nechápal ešte viac. Pritom to nie je žiadna veda. Keď človek pochopí, žiadne tabletky jesť nepotrebuje… ale je to dlhá cesta poznania. Človek musí chcieť a byť ochotný sa zmeniť. Každá NEmoc je akýsi ukazateľ toho, že v našom živote niečo nie je v poriadku.

Nakoniec sme si na trhoch kúpili len vychladené ginger beer (zázvorové pivo) a dali si ho do čarovnej chladiacej skrinky v stredovom paneli Superbu. Úžasná to vec! Keď sme prišli do Noosa, “pivo” bolo stále krásne chladné.

V Noosa bolo podozrivo málo ľudí. Už to nebolo také natrieskané ako minule, kedy sme sa tam nemohi ani zdržať, lebo nebolo kde zaparkovať. Neviem na základe čoho to tak býva. Ľudia tu žijú v akomsi kolektívnom vedomí. Keď si berú voľno, väčšinou je to vždy naraz (aj keď odmyslím školské prázdniny). Všetko robia akosi spolu, majú rovnaké nápady na výlety v rovnakej dobe. My našťastie na tejto ich vlne neideme. Radšej máme tie morské.

Keď sme dorazili na našu svadobnú pláž Entry #12, bolo tam len pár ľudí. Rozložili sme si deku, a keď som zbadala, aké krásne vlny sú, začala som uvažovať o prenájme prkna. Toto som vám ani nespomínala – keď bol Melbourne Cup (najväčšie austrálske dostihy), v práci sme uzatvárali sázky, a ja som vyhrala druhé miesto! Môj kôň bol najprv tretí, z čoho som mala nesmiernu radosť, ale potom za mnou prišiel kolega, že toho druhého penalizovali, že padol na štvrté miesto, a môj bol nakoniec druhý. Nemohla som tomu uveriť! Tak som vyhrala druhú cenu, a teraz som časť tej výhry investovala do seba – na zlepšenie svojich surfistických zručností.

Jirko mi pomohol odniesť surf. Vybrali sme jeden väčší (tzv. Longboard), s ktorým sa lepšie chytajú vlny, ale aj tak to bolo náročné. Z pádlovania som mala na rukách na druhý deň celkom slušnú svalovku. Po hodine lovenia vĺn som si potrebovala vydýchnuť, tak sme nafotili pár snímkov a Jirko mi dal pár tipov, ako jazdu na surfe vylepšiť (ja som si totiž veľa z tých techník už nemapätala).

Pláž a more everywhere, čo viac si môže človek priať? Neskôr vlny začali byť väčšie a tesnejšie za sebou, čo poriadne vyčerpávalo. Ani nie tak to vozenie sa na surfe ako to, dostať sa najprv cez tie vlny ďalej do mora. Ale prežila som, aj keď ma pár krát pekne spláchlo. Som stále tu, živá a zdravá. Bol to krásny deň. Večer sme sa už len vyvalili na patiu a relaxovali. S Jirkom sme si v Noosa kúpili pantofle. Tie jeho mali v podrážke zabudovaný otvárač, tak sme natočili celkom vtipné video, a poslali to rodičom a známym. Malo veľký úspech.

Ďalší deň sme skoro ráno išli vyvetrať motorečky, kým je ešte priateľná teplota. Na poobedie už hlásili búrky z tepla, tak to sme sa zase vyvalili na patiu, popíjali (kombuchu) a sledovali ako krásne prší. Po dlhej dobe všetko krásne ožilo.