Migranti: Najprv ich potrebovali. Dnes za všetko môžu.

V Austrálii sa opäť rozprúdila vášnivá debata o migrácii, študentských vízach a bývaní.

Politička Pauline Hanson a jej strana One Nation prišli s návrhmi, ktoré by výrazne obmedzili možnosti zahraničných študentov zostať v krajine a prinútili by mnohých zahraničných vlastníkov predať svoje austrálske nehnuteľnosti.

Hlavná myšlienka je jednoduchá:

Austrália by mala byť v prvom rade pre Austrálčanov.

Na prvý pohľad to znie logicky.

Lenže je tu jeden problém.

Austrália je zároveň krajinou, ktorá desaťročia lákala migrantov, zahraničných študentov aj kapitál z celého sveta.

Krajina postavená na migrácii

Austrália by bez migrácie nevyzerala tak, ako vyzerá dnes.

Mnohí Austrálčania si vybrali životný štýl, ktorý je jedným z dôvodov, prečo sa sem ľudia z celého sveta radi sťahujú. Menej sa však hovorí o tom, že veľa Austrálčanov nemá záujem alebo financie na náročné vysokoškolské štúdium prípadne budovanie kariéry za každú cenu. Keď potom chýbajú lekári, inžinieri, učitelia či šikovní remeselníci, Austrália ich musí získavať zo zahraničia.

Veľká časť populácie má prisťahovalecký pôvod. Zahraniční pracovníci pomáhajú v zdravotníctve, stavebníctve, IT, školstve aj službách. Univerzity získavajú miliardy dolárov od zahraničných študentov a dlhé roky boli práve oni jedným z pilierov austrálskeho vzdelávacieho systému.

Migrácia nebola vedľajším efektom.

Bola súčasťou stratégie.

Práve preto mi príde zvláštne, keď sa dnes vytvára dojem, že za veľkú časť problémov môžu ľudia, ktorých sem Austrália sama pozvala.

---

Austrália v posledných rokoch skutočne zaznamenala prudký nárast počtu dočasných víz, zahraničných študentov a rôznych odvolaní vo vízovom systéme.

Niektoré školy fungovali skôr ako cesta k získaniu víza než ako seriózne vzdelávacie inštitúcie.

Existujú prípady ľudí, ktorí využívali študentské víza hlavne preto, aby mohli pracovať a zostať v krajine.

Ak sa systém zneužíva, je prirodzené, že sa vláda snaží pravidlá sprísniť.

Austrálske domy pre Austrálčanov

Ešte silnejšie emócie vyvoláva bývanie.

Ceny domov v mestách ako Sydney alebo Melbourne sa dostali na úroveň, ktorú si mnohé mladé rodiny nemôžu dovoliť. Presne tak, ako v Česku či na Slovensku.

Keď potom politici povedia, že cudzinci by mali predať svoje nehnuteľnosti Austrálčanom, veľká časť verejnosti tomu zatlieska.

A úprimne, dá sa pochopiť prečo. Ale na druhú stranu, môže si ju ten priemerný človek, ktorý tomu tlieska, dovoliť?

Pre mnohých mladých Austrálčanov sa vlastný dom stal takmer nedosiahnuteľným snom.

Nemyslím si, že zahraniční vlastníci sú naozaj hlavnou príčinou problému.

Austrália na tom celé roky zarábala

Na celej debate ma fascinuje jeden paradox.

Austrália desaťročia podporovala migráciu.

Austrália desaťročia podporovala zahraničných študentov.

Austrália desaťročia podporovala prílev zahraničného kapitálu.

Univerzity na tom zarobili miliardy.

Developeri na tom zarobili miliardy.

Štát na tom zarobil miliardy.

Až keď sa bývanie stalo nedostupným a infraštruktúra prestala stíhať, začali sa objavovať politici, ktorí hovoria, že problémom sú práve migranti, zahraniční študenti alebo cudzinci.

Možno je však jednoduchšie ukázať prstom na prisťahovalcov než priznať, že krajina roky nestavala dostatok domov a neriešila rast populácie dostatočne dopredu.

Kto je vlastne Austrálčan?

A možno je to práve tá najzaujímavejšia otázka.

Je Austrálčan len človek s austrálskym pasom? Alebo len Aboriginec?

Alebo aj človek, ktorý tu žije desať rokov, pracuje, platí dane, vychováva deti a buduje si budúcnosť?

Pretože práve takých ľudí sa mnohé z navrhovaných opatrení tiež dotýkajú.

Pauline Hanson a jej emocionálny štýl

Čo ma na celej debate znepokojuje asi najviac, nie sú ani samotné návrhy. Každá krajina má právo diskutovať o migrácii, vízach či bývaní.

Skôr mám pocit, že niektorí politici stavajú svoju popularitu na tom, že hľadajú skupinu ľudí, na ktorú sa dá ukázať prstom. Raz sú to migranti, inokedy zahraniční študenti, cudzinci alebo zahraniční vlastníci nehnuteľností.

Austrália pritom už dnes patrí medzi krajiny, kde je spoločnosť pomerne rozdelená. Debaty o bývaní, životných nákladoch či migrácii bývajú veľmi emotívne. Keď politici začnú ľuďom naznačovať, že za ich problémy môže konkrétna skupina obyvateľov, atmosféra sa často ešte viac vyostruje.

Netvrdím, že problémy neexistujú. Existujú. Ale nemyslím si, že riešením je stavať Austrálčanov proti migrantom alebo domácich proti zahraničným študentom.

Väčšina ľudí chce v skutočnosti to isté: bezpečné bývanie, slušnú prácu a lepšiu budúcnosť pre svoje deti. Lenže je ťažké budovať súdržnú spoločnosť, keď časť ľudí aj po získaní občianstva zostáva v očiach niektorých navždy len prisťahovalcami. 

Hansonovi priaznivci často používajú Paula Hogana ako symbol „pravej Austrálie“. Meme však pripomína, že samotný Hogan sa od Hansonovej verejne dištancoval a označil jej postoje za rasistické. Preto odpoveď „Yeah, nah.“ znamená: „Nie, určite nie. Ak chcete Paula Hogana späť ako symbol svojich názorov, on sám s vami nesúhlasí.“

One Nation momentálne veľmi šikovne využíva nespokojnosť voličov s vysokými životnými nákladmi a klesajúcou popularitou Albaneseho vlády. Namiesto zložitých riešení ponúka jednoduché a emocionálne silné posolstvá. Presne to, čo chce časť nahnevaných voličov počuť. Či sú tieto riešenia realistické, je už druhá otázka.

Svet nie je čiernobiely

Nie je nič zlé na tom hovoriť o zneužívaní vízového systému. Rovnako tak diskutovať o zahraničnom vlastníctve nehnuteľností ani na snahe, aby mladí Austrálčania mali väčšiu šancu kúpiť si vlastný domov.

Zároveň by sme však nemali zabúdať, že Austrália je krajinou, ktorá vyrástla vďaka migrácii a dlhé roky z nej čerpala obrovské ekonomické aj spoločenské výhody. Ideálom preto nie je ignorovať problémy, ale hľadať riešenia bez toho, aby sa z celej skupiny ľudí robil vinník.

Preto mi niekedy pripadá zvláštne sledovať, ako sa z migrantov stávajú vinníci problémov, ktoré sa budovali celé desaťročia.

Možno je jednoduchšie ukázať prstom na ľudí, ktorí prišli zvonku. Oveľa ťažšie je priznať si, že skutočné príčiny bývajú zložitejšie.

Po rokoch života v Austrálii mám niekedy pocit, že si mnohí ľudia ani neuvedomujú, ako veľmi krajina na migrantoch stojí. Večierky otvorené dlho do noci, reštaurácie, rozvozy, taxíky, opatrovateľské služby či časť zdravotníctva… za mnohými z týchto služieb stoja práve ľudia, ktorí sa narodili inde. Nehovorím, že by ich Austrálčania nedokázali robiť. Len si nemyslím, že by o ne bol medzi domácimi záujem za podmienok, za akých ich dnes vykonávajú migranti.