Update: Život v Česku

Sem budem postupne spisovať naše pocity a dojmy po návrate do Česka.

Srpen 2026: Po návrate nás čakali návštevy českých úradov. Zo začiatku som si to nastavila tak, že nemať žiadne očakávania a brať všetko s nadhľadom.

Na moje prekvapenie to dopadlo dobre. Ľudia na úradoch dokázali vyriešiť i ten najväčší zádrheľ – moje (z minula zle priradené) rodné číslo na zdravotnom poistení, či tzv. vicious circle – zdrávka vs prihlásenie pobytu, kde sa nevedeli dohodnúť, čo bolo skôr, či vajce alebo sliepka. Všetci boli milí a schopní. Fakt som bola príjemne prekvapená. Ešte nemáme vybavené úplne všetko, ale fakt klobúk dolu. Dosť sa to za tých desať rokov zmenilo. Dovolím si zatiaľ tvrdiť, že (vo väčšine prípadov) k lepšiemu.

Prvý mesiac sa náš Drobec často uisťoval, že sa už nevrátime do Austrálie. Je tu maximálne spokojný. Všetkým rozumie a oni rozumejú jemu. Má tu rodinu, známych a deti sa s ním rady hrajú. Tá jazyková bariéra bola pre neho asi najhoršia. Angličtinu nám odmietal a bolo vidieť, že s austrálskymi deťmi jednoducho nebol na jednej vlne. Nepatril tam a cítil to od začiatku. Úplne som ho chápala, lebo sme to tak mali aj my.

---

Září 2026: Hľadanie miesta na bývanie pokračuje. Čo sme zatiaľ stihli z rôznych miest vypozorovať:

Teraz dočasne bývame u manželových rodičov. Obec je to fajn, aj ľudia sú tu príjemní, ale moc tu toho (pre deti) nie je, keď to mám porovnať s väčšími mestami v okolí. Takisto aj do práce by sa muselo dosť dlho dochádzať, čo nie je úplne ideálne. Brno je bez zácpy z tadiaľto cca 40 minút.

Boli sme sa pozrieť aj po okolí Brna. Samotné Brno sme vlastne ani nechceli, tam nás to vôbec neláka. Ale úprimne, ani okolie ma zatiaľ nejako nenadchlo. Asi sme nemali šťastie.

Ľudia z Brna a okolia mi prišli strašne mrzutí. Netvrdím, že sú takí všetci, ale vládne tam podľa mňa taká zvláštna atmosféra. Príde mi, že Pražáci majú Brňákov úplne na háku (veď prečo by ich vôbec riešili), no naopak to však asi úplne neplatí. Občas z toho mám pocit, že tam stále trochu žije taký ten komplex z mesta, ktoré je večne druhé.

Stretli sme sa dokonca aj s alergickou reakciou na pražskú značku (máme A-čko, lebo auto sme kupovali v Prahe). Vynadali nám do Pražákov 😄 Jirko si z toho potom robil srandu, že som mala vyskočiť z auta a rýdzou slovenčinou sa ho opýtať, či „je načisto jebnutý“. Ospravedlňujem sa za nadávku, ale cenzúrovať to nebudem kvôli autenticite.

Boli sme aj v Olomouci a Prostějove a tam je tá atmosféra úplne iná, oveľa uvoľnenejšia. Tá oblasť nám príde taká mimo tých brnenských nešvarov. Ľudia v tomto kraji si žijú tak trochu bokom, nechávajú Brňákov riešiť ich nezmysly a sami sú v kľude. Žijú v krásnom kraji, v historických mestách, popíjajú kávu a jedia frgále 😁

Z týchto dvoch miest zatiaľ vyhráva Prostějov. Olomouc už stihla vyrásť na pomerne veľké mesto so všetkými negatívami, ktoré k tomu patria – veľká premávka, málo parkovania a drahé nehnuteľnosti.

Prostějov je za mňa taká príjemná zlatá stredná cesta. Má občiansku vybavenosť veľkého mesta, ale zároveň si zachováva pokojnú atmosféru menšieho mesta. Možnosť vybrať si pre dieťa z viacerých základných škôl bez toho, aby sme boli prakticky viazaní na jednu konkrétnu spádovú školu, ma priamo fascinuje.

---

Říjen 2026: Hneď prvý deň října začal grandiózne. Nabúrali nám zaparkované auto. Našťastie nič veľké (blatník, nárazník a světlomet) autom sa dá jazdiť, ale starosti navyše sme teraz fakt nepotrebovali.

Prišiel nám kontajner s vecami a vyzerá to tak, že všetko prežilo – nič sa cestou nestratilo cestou ani niekde v oceáne. Dokonca aj moje krehké vínové poháre prežili! Tie by som dnes už asi ťažko zháňala… Vlastne, keď sa nad tým zamyslím, takmer každú vec, ktorú sme si so sebou sťahovali, sme si brali práve preto, že keby sme si ju mali dnes kúpiť znova, stála by nás pokojne aj dvojnásobok toho, čo sme za ňu zaplatili pred ôsmimi rokmi.

Bola som na autoškole, aby mi uznali australský řidičák na motorku. Na uznanie som musela spraviť test a jízdu, a presvedčiť úradníkov, že sa budem zdržiavať a žiť v Česku. Ale sláva, už mám hotovo a som hrdý držitel českého řidičáku 🙂 Zistila som, že A-čko mám presne po 20tich rokoch po B-čku. (6.10.06 a 9.10.26).

Náš Drobec bol na privítaní občánkov. Chodia na to novorodenci, ale keďže on je nový český občánek až teraz, mal privítanie ako 4-ročný. Deti, čo rozdávajú miminkám srdiečka na privítanie boli zmätené 😀

Ešte nebývame vo vlastnom. Dom, ktorý by nás zaujal, sa stále neobjavil, takže pokračujeme v hľadaní. Zatiaľ sme dočasne v podnájme. Je to veľmi pekný byt, ale stále len byt. My sme si už zvykli na domy a ich pohodlie.

Keď sme v Austrálii stavali, celý proces bol pomerne rýchly a nikdy nehrozilo, že by sa stavba zdržala na stavebnom povolení o rok či dokonca dva. Domy tam stavali ako obložené drevostavby. Síce sa v nich nebývalo až tak dobre, ale nasťahovať ste sa mohli už po 6 až 9 mesiacoch.

Tu je však púšťať sa do stavby úplne iná káva. Dozvedeli sme sa, že v Brne a okolí sa teraz na stavebné povolenie čaká aj dva roky. V Austrálii pozemky predávali väčšinou developeri, takže ste mali istotu, že budú zabezpečené všetky potrebné prípojky. Tu v Česku je to oveľa divokejšie. Často sa pozemky inzerujú ako stavebné, ale v skutočnosti stavebné ani nie sú.

Na vlastnú stavbu domu sa tu necítime, no zároveň sa nám nechce platiť niekomu o 5 miliónov viac len preto, že dom už stojí. Je to začarovaný kruh.

Aj keď toto obdobie po návrate nie je úplne jednoduché, sme radi, že sme sa vrátili späť. Ťažko sa to vysvetľuje, ale človek proste cíti, kam naozaj patrí. A myslím si, že čím dlhšie by sme náš odchod odkladali, tým ťažšie by to nakoniec bolo.

V Austrálii som neskôr začala mať pocit, že stagnujem a nikam sa neposúvam. Akoby som sa niekedy až nasilu snažila zapadnúť do cudzieho prostredia a Drobec to potom celé ešte popohnal. Bolo to, ako keď sa pokúšate vtlačiť puzzle na nesprávne miesto. Možno sa vám to napokon aj podarí, ale stále cítite, že to proste nie je ono. Niekde sa môžete mať dobre, a aj tak nemusíte cítiť, že ste na správnom mieste.

---