Večer plný prekvapení (v priamom prenose)

Konečne nám začína jar. Teploty vzrástli na 25°C cez deň, a rána už nie sú moc chladné. Keby tie teploty ostali tak, ako sú teraz (občas nejakých 30°C na okúpanie sa v oceáne), vôbec by mi to nevadilo.

Bol júl… a nás čakali Jirkove narodeniny. Premyšľala som, čo by mu mohlo urobiť radosť. Aj sme sa bavili, čo by asi chcel, ale nakoniec som sa rozhodla, spraviť celé narodeniny ako prekvapenie.

Teda, vedel kam pôjdeme na večeru, lebo som potrebovala poradiť. Zbytok už bolo prekvapenie. Na narodeninový darček som natrafila úplne náhodou, keď som sa snažila nájsť kontakt do neďalekého autoservisu – blúdila som v mape na Googli. Vtedy mi to udrelo do nosu, a prišiel ten taký pocit, že “to je presne ono”. Celé to do seba zapadlo ako skladačka, a aby bola kompletná, kúpila som mu k tomu ešte jeden dodatočný darček.

Jirko bol občas z toho plánovaného prekvapenia trochu nervózny, lebo netušil čo to bude. Pýtal sa ma, či to nebude niečo drastické, adrenalínové, tak som mu vysvetlila, že ho mám rada a nič adrenalínové by som mu nekúpila. To sa už skľudnil, ale ešte stále bol tak trochu ako na ihlách.

V deň narodenín sme obaja skončili v práci trochu skôr, aby sme všetko postíhali. Dort som upiekla deň dopredu a rezerváciu do reštaurácie Detour som dala na 7pm. Reštaurácia to bola nóbl, typu “Fo fo fo” aneb “kostka ve skluzu”, s open space kuchyňou, kde ste mohli vidieť, ako vám šéfkuchár pripravuje jedlo.

Na prípitok sme si objednali aperitív. Keď nám ho priniesli, pohár bol plný ľadu, a na dne akýsi (do červena sfarbený) alkohol. Strašne nás to pobavilo. Vyzeralo to vtipne, a ani sa z toho nedalo napiť. Museli sme počkať, kým sa kocky aspoň trochu rozpustia.

Servírka nám vysvetlila, že jedlá sú typu “to share”, takže sme dostali jeden veľký tanier, z ktorého sme sa o to podelili. Romantika. Porcie boli skôr gurmánske, než by hrali na veľkosť. Chuťovo výborné, vzhľadom to pripomínalo umenie. Zaujímavý experiment. Nakoniec sme si dali 3 jedlá: Tatarák z Emu so šalotkou, Grilovanú chobotnicu s čiernym pudingom, a Tatarák z červenej repy (k dvom jedlám boli výborné zeleninové chipsy). Na naše prekvapenie, tatarák z červenej repy chutil najlepšie.

Zaujímalo by ma, ako by sa tvárili na náš pravý československý tatársky biftek. Podľa mňa by sa zalizovali až po uši, pretože ten z Emu nebol ani škrabaný (bol z malých kociek), ani nijako extra ochutený. Musím ešte spomenúť, že sme mali veľmi príjemnú servírku. Pôsobila prirodzene, usmievala sa a vôbec nebola vlezlá (tak ako mnohé servírky dokážu byť). Dokonca nám raz jedno hlavné jedlo priniesla šéfová podniku. Bolo to veľmi pekné gesto. Na záver sme dostali do rúk nápojový lístok spolu s nabídkou dezertov. Dezert sme si nedali, lebo doma čakala veľká energetická bomba – narodeninový dort. Zvolili sme tekutý dezert. V lístku mali 23-ročný rum Ron Zacapa, a to sme nemohli odolať. Objednali sme si ho, samozrejme, bez ľadu.

Večera finišovala, a my sme mali namierené domov na ďalšiu fázu oslavy – na dort so sfukovaním sviečok. Sfukovanie dopadlo dobre. Nevyhoreli sme, ani nám nič neprihorelo.

Po sladkej vsuvke nasledovala ďalšia fáza oslavy – presun o blok ďalej. Pobalila som pár potrebných vecí, posilnili sme sa skleničkou Chivasu, a vydali sme sa peši na cestu z Kangaroo Point do East Brisbane, asi tak 6 minút od domu. Prišli sme k jednej budove (je to hneď vedľa nášho autoservisu, s ktorým sme nesmierne spokojní – môžem ho vrelo doporučiť). Z vonku to vyzeralo nenápadne.

Paul nás už čakal vonku. Jirko stále nechápal, netušil čo sa chystá, chudák. Z diaľky sa ozývali duté beaty. Vyšli sme po schodoch hore, otvoríme dvere a pred nami štúdio, kde práve hral týpek Drum and Bass. Nikde v celej Austrálií sme ho nepočuli, a my prídeme sem a BUM, zrovna to tu niekto hrá.

Jirko dostal k narodeninám prenájom kompletne vybaveného hudobného štúdia. Popriala som mu všetko najlepšie, do ruky dostal ďalší darček – novú LP platňu od Spectrasoul, a zábava sa mohla začať. Išla som vysvetliť Paulovi, že je to pre nás nové, že to budeme potrebovať všetko vysvetliť… pozriem sa na Jirku a on tam stojí celý vystresovaný. Oznámila som mu totiž, že to môžeme pre kamarátov streamovať. “Veď my vôbec nevieme ako na to, a ty to chceš rovno streamovať?” spýtal sa zarazene. Hmm… tak sme sa dohodli, že začiatok poskúšame, vysvetlia nám čo je na čo (tých milión tlačítok a páčiek) a potom skúsime stream. Jediné, s čím sme boli dobre oboznámení, bol gramofón – mali sme ho totiž doma.

Lenže ono to bolo zložitejšie, než sme si mysleli. Vzala som obidva naše počítače, lenže najnovší MacBook Pro už do výbavy nedostal klasický USB port – je treba na to adaptér (ktorý som doma zabudla). Našťastie som mala aspoň USB kľúč, tak sme naň narýchlo nakopírovali pár skladieb zo starého MAC-u roku pána 2012 (ktorý sa nám mimochodom podarilo rozchodiť). Lenže keď chcete DJ-ovať, buď to musíte mať dopredu premyslené, čo na čo budete naväzovať, alebo máte knižnicu plnú hudby a vyberáte, čo z toho by sa hodilo. My sme to tak žiaľ nemali. Keďže ani jeden z nás s tým nemal skúsenosti a ja som to vybavovala na prvý krát, narazili sme na pár technických problémov… ALE…

Nakoniec všetko dobre dopadlo a hudbu sme pustili!

Nevadí, že neboli prechody, nevadí, že to na prvý krát úplne neladilo… Dôležité je, že sme si to užili! Život je dosť krátky na to, aby sa človek niečim stresoval.

Nechcelo sa mi veriť, že je to tak zložité, tak vravím Jiříkovi “Ukáž, ja to spravím”. Lenže bez PC a softvéru, ktorý často spraví kopec vecí za vás, je to riadny challenge. Pre mňa bol najväčší, pochopiť všetky tie tlačítka, čo sa prepína do sluchátiek a čo do výstupu… no proste sila.

Napadlo mi vypýtať si od Paula mikrofón, tak mi ho zapojil a mohli sme vás aspoň takto na diaľku cez pol Zeme pozdraviť. Neskôr Jirko už začal byť viac v pohode, ako to pochopil a začalo ho to baviť.

Dohodli sme sa, že tam prídeme znovu a pokúsime sa tam chodiť pravidelne pretože nás to strašne baví. Ja som už dokonca objavila jednu krabičku čo robí efekty… no to bolo radosti! Konečne sme si tu našli zábavu, nášmu srdcu blízku.