Výročie aneb austrálska predstava o SPA

Premýšľam ako začať…

Asi to spíšem chronologicky, a potom prejdeme k hlavnej téme, ktorou je naše prvé výročie a skúsenosti s miestnym “wellness”, ktoré je tu celkom neobvyklé, a nie tak rozšírené ako v Európe.

V nedávnom článku som naznačila, že máme teraz veľké plány s cestovaním… takže, teraz sa snažíme spoznávať okolie Brisbane, Gold Coast, Sunshine Coast, a v septembri (září) ideme do Cairns, na Veľký bariérový útes – posledovať morský život, korály ktoré zatiaľ neumreli, vydáme sa na plavbu za veľrybami, a ak budeme mať odvahu, tak aj za morskými krokodýlmi (to sú tie najväčšie).

Konečne sa nám po svadbe podarilo našetriť aj na svadobnú cestu – HURÁ!

Ako som už dávnejšie spomínala, chceli sme niečo netradičné. Posledné dni mi do života vstupovali symboly ohľadom Nepálu. Nedalo sa to prehliadnuť – na ulici mi križovali cestu ľudia s batohmi značky Kathmandu, natrafili sme na Nepálsku pagodu v Brisbane, na ulici som dostala dva vzorky zubných pást v cestovateľskej veľkosti, kúpila som mydlové orechy, a hádajte z kadiaľ sú pôvodom (jasne, že z Nepálu)… no nič, my tam proste musíme ísť. Tak sme si, naši milí, kúpili letenky do Nepálu – Kathmandu, zarezervovali ubytovanie, sprievodcu a šerpu, a vyrazíme na trek smer – Mt Everest, ktorý začína v Lukla. Máme tam namierené v októbri (říjen), keď by malo byť v celom Nepále pekné stabilné počasie. V tej dobe tam budú najväčšie hinduistické oslavy (deti zo striech púšťajú drakov, nakupuje sa nové oblečenie atd), a Taleju Temple je počas týchto sviatkov otvorený len jediný deň v roku. Raj (Nepálčan, čítaj [ra:ž]) nám naplánoval, okrem treku, aj tradičnú Nepálsku večeru. Budeme sa tam snažiť byť viac “like a local” než turisti. Dohodli sme sa, že podporíme miestnych, a výbavu si nakúpime až na mieste (malo by tam byť kopec obchodov s kvalitnými vecmi). Poletíme cez Kuala Lumpur, tak navštívime rovno aj ten.

Potom si tu užijeme naše tropické leto, posurfujem nejaké tie vlny (možno sa mi podarí na to ukecať konečne aj Jiříka), a Nový Rok oslávime sledovaním ohňostroja z bazénu. Aby toho nebolo málo, v únoru 2019 nám končí nájomná zmluva, tak sa asi pomaly začneme obzerať po nejakom domčeku.

Ešte by sme radi zbehli na Nový Zéland, a ani sa nenazdáte, už budeme na návšteve v Európe, kde vás konečne (po 2 rokoch) uvidíme! Cestou do ČR sme si vybavili ubytovanie v Soule, tak tam zbehneme na čumendu, a keď priletíme do ČR, pôjdeme za snehom (alebo skôr za ľadovcom) zalyžovať si, dáme naše ozajstné termálne lázně/kúpele, a nemôžeme vynechať ani výstavu vín s “ochutnávkou”… a keď už spomínam lázně, prejdem k hlavnej téme celého článku.

Blížilo sa výročie a my sme premýšlali, kam by sme zbehli. Zhodli sme sa, že by sme mohli ísť kľudne tam, kde sme sa brali – na pláž do Noosa. Rok v manželstve ubehol ako voda. V podstate nás v ničom nezmenilo, skôr viac stmelilo. Je nám, aj po niekoľkých rokoch spolu, stále krásne.

Zarezervovali sme ubytovanie v malom domčeku v Eumundi, aby sme mali od všetkých kľud, a premýšľali, čo s programom. Bývanie to bolo perfektné, všetko nové, čisté, ráno sme si odbehli do záhrady odtrhnúť čerstvý citrón do čaju… žiadni ľudia okolo, proste raj na Zemi. Len občas sa za oknom hádalo tropické vtáctvo o kvety plné nektáru. Od majiteľov sme dostali k výročiu misku dobrôt – čokoládky Lindt (presne tie červené, ktoré mám najradšej a mali sme ich na svadbe), chipsy a akúsi taliansku minerálnu vodu S.Pellegrino čo je tu pravdepodobne fancy (tú sme mali tiež na svadbe). Majitelia ani netušili ako nám ju, týmito drobnosťami, krásne pripomenuli. Ani sme to tak neplánovali, ono sa to zase tak nejak zariadilo.

V Eumundi sa pravidelne konajú trhy. Je tam kopec stánkov s rôznou remeselnou výrobou, jedlom, oblečením… To miesto má úžasnú atmosféru, a trh je fakt obrovský. Na ňom sme raz natrafili na jednu Češku, ktorá piekla trdelníky. Tentokrát tam, žiaľ, nebola. Spomínala nám, že by sa s manželom chceli vrátiť do Kanady, a asi sa tak stalo, pretože na austrálskom telefónnom čísle už neodpovedala. Tak tentokrát to bolo bez trdelníku. Nadchol nás jeden stánok s fotkami fotenými na film, a tisknutými na hliník. Chlap si to vyvoláva sám, a z jedného negatívu môže vytisknúť max 150 kusov. Krásne sýte farby… nádhera! Tak sme si jednu pamiatočnú objednali (má na šírku asi tak meter aj pol). Bol to výhľad na pláž z miesta, kde sme mali svadobnú večeru. Mala by prísť za 6 týždňov.

V ďalšom stánku sme si kúpili ručne maľované keramické misky. To bola tiež story. Pred nami nakupovali dve baby, a jedna z nich si vzala do rúk dve misky, samozrejme tie najkrajšie. Bola tam prvá, tak som sa s tým snažila zmieriť, a vybrať si niečo pekné aspoň z toho, čo tam ostalo. Predavač poprosil babu, nech mu tie misky podá, že ich zabalí. No jo… misky sú zabalené a odložené bokom, nevadí… lenže mne sa žiadna nepáčila tak, ako tie jej, čo práve išla kúpiť (každá bola totiž originál). ZRAZU STRIH… baba objavila menšie misky, o $5 lacnejšie. Hlási, že tamtie zabalené už nechce. WHAT?! Jirko mi na to, že si v duchu vravel, že ich vráti… a ona ich fakt vrátila! Tak sme si nakoniec kúpili tie misky, čo sa nám páčili najviac.

Išli sme to osláviť rovno k stánku s výborným zázvorovým pivom. Dokonca sme tam neďaleko narazili na kvetinárstvo s bavlníkom, tak mi Jirko kúpil bavlníkovú kyticu – tématická, k nášmu bavlnenému výročiu. Bolo to super, pretože ma nemuselo trápiť, že mi kvietky uhynú. Boli totiž sušené. Kyticu mám stále vystavenú v obýváku, a robí mi veľkú radosť. V bavlníkoch sú aj drobné semiačka, tak sa na jar pokúsim pár z nich zasadiť. Pokračovali sme bavlnenou témou celý deň.

Kde sa viac môžete cítiť ako v bavlnke než v bavlnenom župane vo wellness? Po obede sme mali zarezervované SPA s High Tea (tzv Čaj o piatej). Bolo to v rekreačnom komplexe v Noosa Springs, ktorý sa skladal z rôznych častí – z ubytovania, reštaurácie, obchodíkov, obrovskej terasy s výhľadom na rozsiahle golfové ihrisko, a austrálske lázně na “european style”. So zaparkovaním našťastie nebol žiadny problém. Po komplexe sme následovali šípky s nápisom “SPA”. Bolo to riadne bludisko, ale našli sme čo sme hľadali. Všetko mali vyznačené celkom zrozumiteľne a blbuvzdorne. Na recepcií nás privítali rovno s detox nápojom (citrónovo-zázvorový) a do rúk sme dostali formulár, v ktorom sa nás pýtali, okrem iného, aj na to, či sme pod vplyvom alkoholu a drog. To nás trochu pobavilo, a mne sa hneď vynorila spomienka zo Singapuru, kde sme pri vstupe dostali leták, že vám za drogy hrozí smrť. Najvtipnejšie na tom bolo, že v tomto wellness ponúkajú ľuďom balíčky SPA + šampus a podobne. Ten sme mali aj my, ale do areálu sme pod vplyvom neprišli, tak sme odvážne zaškrtli “NO”.

Zobrali si nás do parády. Moja dedikovaná uvádzačka mi ukazovala, kde čo všetko je, kde nájdem infra saunu, kde paru, kde je bazén, ako si spúšťať trysky, ktorá čo robí, kde sa ochladzuje, kde sa oddychuje, kde nás bude po wellness čakať High Tea, a že SPA je síce rozdelené na časť pre mužov a ženy (sauna a para), ale že my môžeme, ako pár, používať paru a saunu v mužskej časti, pretože tu teraz žiadni muži (okrem môjho manžela) nie sú.

Jirkova uvádzačka bola menej ukecaná. Vravel mi, že mu len ukázala kde sa prezlečie, kde je bazén… a keď mu ukazovala infra saunu, zdôraznila, že je veľmi horúca (rozumej 60°C). Keď mi to v nej hovoril, tak som sa len smiala a vravela, že ešte asi neboli vo fínskej kde je 110°C. Vyčvachtali sme sa… najprv sme boli v bazéne sami, ale po polhodine tam prišiel akýsi babinec. Zjavne nevedeli, že v SPA je kľudový režim – proste, austrálske 50-tničky asi prvý krát videli vodné trysky a bublinky, a začali vyvádzať a blbnúť ako malé deti. Zo začiatku to bolo vtipné, ale po pár minútach nás to už omrzelo, tak sme za babami zavreli dvere, a presunuli sa do “saunového sveta”, do pary a potom do infra sauny, v ktorej bolo “až” 60°C. To bola pohodaaa. Toto bolo vraj “european style” SPA, tak nás to pobavilo (nás tu akosi často niečo pobaví, keď vieme, ako to v EU skutočne vypadá). Mali by sa k nám prísť pozrieť, aké lázně všade po celej EU máme – hlavne tie prírodné. To by čumeli!

Ubehla hodina a bol čas na High Tea. Zamotali sme sa do županov, a vydali do relaxačnej miestnosti. Na stole nás čakal lístok “Reserved for Simona and Jiri”, set na High Tea zaplnený samými dobrotami, a flétny šampaňského.

Na spodnom tanieri boli Finger sandwiches (vrstvené mini sendviče plnené šunkou, syrom, tuniakom, akousi pomazánkou a zeleninou), ďalšie patro boli Scones (austrálske sladké pečivo, ktoré sa podáva s marmeládou a šľahačkou) a Quiche (kiš, francúzsky slaný koláč). Pokračujeme na najvyššie patro setu, tam sme mali belgické pralinky, macrones (francúzske makrónky) a rôzne zákusky. Keďže sme mali šampus, bolo to bez “Tea”, “High Champagne” dajme tomu. Bolo toho bohate, ani sme všetko nezjedli. Bol čas posunúť sa ďalej, na pláž, kde sa to všetko pred rokom udialo.

Na naše prekvapenie tam bolo o dosť viac ľudí a chladnejšie. Keď sme sa prechádzali bosí po pláži, piesok nebol tak príjemne teplý, aký bol pred rokom na svadbe. Síce som si obliekla biele šaty, ale už to nemalo takú tú echt atmosféru, zato západ Slnka znovu nesklamal.

Ďalší deň sme sa vydali na výlet po okolí.

Bol čas vyraziť naspať do Brisbane, do víru veľkomesta. Síce je to “len” mesto, ale tiež má svoje čaro.

V piatok sa mi stala jedna nečakaná vec. Lodičkou pláva jeden pánko, veľmi sympatický ferry master menom Leonard. Keď s ním ideme, stále sa usmieva, niekedy dokonca rozpráva do mikrofónu, ako sa budeme lodičkou plaviť, kedy kam priplávame a podobne. Je cítiť, že je úplne iný ako ostatní. Taká zlatá duša.

Raz som dostala na joge za hrsť bonbónov. Keď sme išli domov loďkov, zrovna tam bol Leonard. Pri výstupe som mu, v dobrej nálade, jeden bonbón darovala. Časom si všimol, že loďkou chodím pravidelne, a vždy sa na seba usmejeme a pozdravíme. Zrovna v piatok (keď ma Jirko išiel po práci čakať na terminál lodičky) a ja som vystupovala z loďky, Leonard z niekadiaľ vytiahol ružičku a daroval mi ju. Ostala som úplne v šoku. Musela som si tú spomienku zvečniť.