Čo nám Austrália dala i vzala

Keď sme odchádzali do Austrálie, mali sme sny, ale žiadne očakávania. Úprimne, netušili sme, koľko odvahy, trpezlivosti a pokory nás to bude vo finále stáť.

Toto je náš posledný austrálsky príspevok.

Presťahovanie, ako sa časom ukázalo, prišlo v správny čas, aj keď kurz AUD voči CZK to spočiatku vôbec nenaznačoval. Keď sme prepočítavali úspory a porovnávali hodnotu peňazí, nevyzeralo to optimisticky. Čísla nás vedeli dosť vystrašiť, no časom sme pochopili, že dôležitejšie, než aktuálny kurz, je odvaha skúsiť novú krajinu v období, keď sme ešte mladí, flexibilní a bez detí. Mali sme odvahu riskovať, začínať od nuly a učiť sa. Neboli sme zviazaní záväzkami, ktoré by nás brzdili. Navyše, strašne nás lákala predstava mať svadbu na pláži.

Dnes vieme, že toto veľké rozhodnutie odcestovať nebolo o peniazoch. Bolo o odvahe.

---

Jedna z prvých veľkých výziev bol jazyk. Klasické hodiny angličtiny zo školy nám boli celkom k ničomu. Nestačilo sa len „nejako dohovoriť“. Naučili sme sa rozumieť ľuďom, ktorí s angličtinou vyrastali, ich tempu, slangom, humoru aj kultúrnym narážkam. Nebudem klamať. Prvé roky boli náročné. Odchádzali sme z rozhovorov vyčerpaní, niekedy frustrovaní. Hlasové odkazy na mobile sme si prehrávali donekonečna, aby sme rozlúštili, čo nám vlastne chceli v tej rýchlosti povedať. No postupne konečne prišiel moment, keď sme si uvedomili, že už nepremýšľame nad každým slovom. Že konverzácia plynie prirodzene a my už premýšľame rovno v angličtine (dokonca aj sny sme už mali v angličtine). Opadol stres. A to bol obrovský míľnik.

Ďalším krokom bola práca. Nie hocijaká, ale profesionálna práca v odbore, ktorá nám dala stabilitu a trochu viac sebavedomia. Nebolo to hneď. Ale vytrvali sme. Často je to viac o šťastí a náhodách než o samotnej šikovnosti. Skúsenosti zo zahraničia tu nikoho nezaujímali. Ani ďalšie jazyky. Chceli hlavne dobrú angličtinu.

A potom bývanie.

---

V čase, keď sa mnohým zdalo vlastné bývanie nedosiahnuteľné, sa nám podarilo kúpiť pozemok v Queenslande. Mali sme šťastie. V tú dobu ceny v QLD boli ešte nižšie než v iných štátoch, ale časom sa začal rozdiel zmenšovať. To, čo bolo spočiatku „len strecha nad hlavou“, sa ukázalo ako veľmi dobrá investícia do budúcna. Síce sme kvôli hypotéke necestovali toľko ako ľudia v nášom veku, ktorí míňali podstatne viac peňazí na dovolenky než my, ale budovali sme niečo, čo nám dávalo dlhodobý zmysel.

Ľudia, ktorí sem prišli v tú dobu ako my, ale nenaskočili na vlak kúpy nehnuteľnosti hneď, často zostali v nájme až dodnes. A s každým mesiacom sa im vidina vlastného bývania vzďaľuje. My sme mali odvahu ísť do toho hneď (po 6 mesiacoch zamestnania), a dnes vieme, že aj keď budeme z Austrálie odchádzať, nebude to vďaka tomu s nulou na účte.

---

Austrália nám vzala pravú vianočnú atmosféru, zasnežené hory, lyžovačky, korčuľovanie na zamrznutých jazerách či príležitosť obliecť si v zime kabát, slušácky kostým alebo oblek. Časom nám začali chýbať štyri ročné obdobia, farebná jeseň aj pocit, keď sa po prechádzke v mraze vrátite do teplého domova na horúci čaj.

Na druhej strane nám však dala veci, ktoré by sme inde len ťažko zažili. Mohli sme sa prechádzať v dažďových pralesoch, tráviť víkendy na nádherných plážach, pozorovať veľryby vo voľnej prírode, stretávať klokany a koaly, a objavovať miesta, o ktorých sa nám kedysi ani nesnívalo. A ako bonus sme si v Queenslande mohli užívať jazdu na motorke prakticky počas celého roka.

Austrália nám možno vzala niektoré veci, na ktorých sme vyrastali, ale zároveň nám otvorila dvere k zážitkom, ktoré si ponesieme celý život.

---

Manžel sa v práci uchytil tak dobre, že som mohla zostať doma s Drobcom aj po skončení platenej materskej dovolenky. Nemusela som ho dávať do škôlky už po štyroch mesiacoch. Mala som čas byť s ním, venovať sa mu naplno, budovať jeho pocit bezpečia a sledovať, ako sa rozvíja. To je niečo, čo si nesmierne vážim, aj keď nám tu z našich vysokých daní bola poskytnutá len štvormesačná podpora v podobe zdanenej minimálnej mzdy, bez akéhokoľvek príspevku na dôchodok.

---

Zistili sme, že nie sme plážové typy a viac nám vyhovujú výlety do lesov a hôr, ktoré sú pre nás pestrejšie a zaujímavejšie. Fotky z pláže síce vyzerajú nádherne a prechádzky po nej sú príjemné, no v lete už okolo desiatej začína byť neznesiteľne horúco a vydrží to približne do štvrtej popoludní. To vám na tých pekných fotkách nikto nepovie. A keď sa k tomu pridá ešte sezóna medúz na severe krajiny a občasné upozornenia na žraloky, človek zistí, že život pri pláži nie je vždy taký bezstarostný, ako sa môže na prvý pohľad zdať.

---

Na čo sa veľmi teším, je to, že sa konečne lepšie vyspím. Mám pocit, že mi v tomto Austrália ubrala pár rokov života, kvôli zlému spánku. A pritom úplne zbytočne. Keby sa tu stavali kvalitnejšie domy, mohli by sme spať nerušene. Sú tu naozaj zle riešené, praskajú a teplota v nich počas noci výrazne kolíše. Už viac ako tri roky sa preto budíme každú noc, lebo Drobcovi je nepohodlne. Raz mu je zima, inokedy teplo. Niekedy sa zobudí aj každú jednu či dve hodiny. Takisto ho budí aj hlasité praskanie drevenej konštrukcie a budí to aj mňa.

Skúšala som sa obrátiť aj na miestnych odborníkov na detský spánok. Vysvetľovala som, že sa malý v noci budí, že spí nepokojne, že domy tu majú obrovské výkyvy teplôt a dieťa jednoducho reaguje na tepelný diskomfort.

A s čím prišli? Vraj je to tu u detí bežné. A keďže Drobec nespí sám, ak sa chceme obaja vyspať, mali by sme spať oddelene.

Naozaj? Keď sa mi v noci zobudí, mám za ním kráčať z inej miestnosti? Kým k nemu prídem, preberie sa ešte viac a ja tiež. Celé to nedávalo zmysel. Viem, že sa budí pre teplo alebo zimu, pre nepohodlie. Prečo by som teda mala byť ešte ďalej? Drobec chodí spať rád, pretože sa so mnou cíti bezpečne. Vie, že keby sa čokoľvek stalo, som hneď po ruke a pomôžem mu, utíšim, prikryjem, vytiahnem zo zadku zarezanú plienku. Nepotrebujem mu spanie znechutiť a už vôbec nie, aby sa nám tam začal báť.

Ani mne, ani manželovi to nepripadalo ako vhodné riešenie. Skôr ako univerzálna austrálska rada bez kontextu.

V Austrálii sme často vnímali dôraz na to, aby boli deti čo najskôr samostatné – aby spali vo vlastnej izbe, zvládali veci samy a čo najskôr sa osamostatnili. Lenže každá rodina má svoje hodnoty a potreby. My sme to cítili trochu inak a v mnohých veciach sme sa riadili tým, čo fungovalo našej rodine, nie tým, čo bolo bežné v našom okolí. Keďže sme vedeli, že by sme sa v tomto pohľade pravdepodobne nezhodli, nevideli sme dôvod o tom viesť diskusie. Jednoducho sme si veci nastavili po svojom a ďalej riešili spánok a výchovu tak, ako to vyhovovalo nám.

---

Austrália nás naučila, čo je to vzájomná dôvera. Ľudia tu menej klamú a kradnú, v mnohých veciach je to férovejšie a jednoduchšie. Napríklad pri riešení reklamácie alebo poistnej udalosti vás tu nepovažujú automaticky za zneužívačov alebo podvodníkov. Zákaznícky servis je naozaj na inej úrovni, a myslím si, že je to najmä ľuďmi, pretože väčšina ten systém nezneužíva. Dokonca keď chcete za niečo na diaľku zaplatiť, pýtajú si číslo vašej kreditky, aby si to cez terminál strhli. Nie je to bezpečné riešenie. Doteraz mám z toho zmiešané pocity, ale tu sa to proste tak robí.

Čo mi bude chýbať

Z Austrálie mi bude chýbať najmä pokoj a určitá jednoduchosť života. Určite mi časom začne chýbať aj to sliečkové počasie (toho je tu myslím viac než v Česku), neuveriteľne blankytne modrá obloha a kýčové západy slnka. Tá obloha je tu fakt výrazne iná. Potom milí usmievaví dôchodcovia, ktorí majú radi deti, pocit relatívneho bezpečia, pretože sa tu bežne nekradne (väčšina ľudí to jednoducho nemá zapotreby, dokonca keď aj niečo stratíte, väčšinou sa to nájde, lebo to nechajú ľudia tam, kde ste to stratili a nikto to nezoberie)…

a veľmi jednoduché úradné procesy. Väčšinu vecí si vybavíte rýchlo, online, bez zbytočného stresu. A keď už musíte na úrad, ľudia sú tam milí. Nikto sa nikde nepredbieha, skôr sa všetci navzájom púšťajú. Je to tak aj na cestách. Zipovanie a kruháče tu fungujú perfektne. Očakáva sa slušnosť. Agresivita a drzosť sa verejnosťou neakceptuje.

Vždy vravia “sorry”, keď sa niečo stane, aj za čo môžete vy a nie oni.

Nikto nikoho nerieši. Ľudí väčšinou nezaujíma, kto čo má, aký má dom a čím sa vozí. Taktiež takmer nikto nemá potrebu byť niekde prvý, nemajú problém pustiť niekoho dopredu a podobne. Taká tá otravná priebojnosť, á la ja som tu bol prvý, alebo ja mám väčšie auto, tu vôbec nie je. Ak sa to stane, tak sú to väčšinou prisťahovalci. A budú mi chýbať semafóry za križovatkou. Fakt super vec. Tu dávajú semafóry pred aj za križovatku. Veľmi prehľadné.

Čoho sa bojím

Trochu sa bojím, že naopak, po rokoch v zahraničí, už nebudeme úplne rozumieť ľuďom v Česku: tomu, čo presne myslia, čo je pre nich ešte slušné a čo už je za hranou. Podobne ako sme sa museli postupne „preprogramovať“ na miestne zvyky v Austrálii, možno nás čaká ďalšie prelaďovanie späť. Češi a Slováci sa nám po príjazde pravdepodobne budú zdať príliš hrubí. My si možno potom v tom dave prídeme málo priebojní. Ale cítim, že veľa vecí sa v Česku za tú dobu aj zlepšilo, hlavne čo sa týka služieb a prístupe k zákazníkov.

Čo ma tu dosť štvalo

V skratke: Kopec ľudí za volantom, ktorí nemajú tušáka ako auto funguje, a ako som už miliónkrát spomínala – tie ich domy á la stan s jednosklými oknami, a potom domáci a ich štýl “práce”. Sú často neorganizovaní. V práci za vás nie je nikto backup.

---

Jedna z vecí, na ktoré sme si museli zvyknúť: ak podnik otvára o 8:00, vo väčšine prípadov zamestnanci zvyčajne neprídu o 7:30 pripraviť všetko na otvorenie. Prídu o 8:00. A potom sa začne pripravovať na otvorenie.

Keď ste na dovolenke, očakáva sa, že keď vás budú potrebovať, musíte dvíhať telefón. Všetci všetko robia na kolene tak nejak náhodne a za pochodu. Najväčšia frustrácia prichádza, keď si neúspešne hľadáte prácu a vidíte, akí neschopáci ju tu majú. Vtedy si už akýkoľvek imigrant s minimálmym sebavedomím dokáže uznať, že je lepší.

Ako sme teraz ku koncu bývali v nájme, veľmi mi vadilo, že nás tu vkuse každé tri mesiace chodila otravovať agentka a fotiť, ako dom vyzerá, či máme uklizeno a či je všetko v poriadku (ako chápem, že domáci dokážu byť neskutoční špindíri, ale kontrola by kľudne stačila tak raz za pol roka). Keď ste doma s dieťaťom, je to fakt otrava a príde mi to ako narúšanie súkromia (hlavne tým fotením celého domu). Platíte $700 týždenne a ešte máte k tomu toto ako bonus. Nestačilo by dom len v rýchlosti skontrolovať, bez fotiek do reportu?

Konečne si zase užijeme výhľad z okien. V Austrálii sme mali rolety takmer stále zatiahnuté – v lete proti slnku a v zime proti chladu. Pri tých ich jednosklách človek rýchlo pochopí, prečo. 

Rozdiely medzi Austráliou a Českom, ktoré som nečakala:

• Austrália má jeden z najdrahších pasov na svete. Stojí približne 5-krát viac než na Slovensku (422 AUD ~ 250 €) a až 10-krát viac než pas v Česku (422 AUD ~ 6 300 CZK), hoci počet krajín bez víz je mu veľmi podobný.
• Austrálčania majú veľmi uvoľnený prístup k životu aj k práci. Často platí filozofia „she’ll be right“ – veci nemusia byť úplne perfektné, stačí, že fungujú. Nám však takýto prístup často nevyhovoval, najmä keď išlo o služby v pomere ku cene, za ktoré sme si platili.
• Väčšina služieb nie je veľmi profi – austrálske kaderníčky často nevedia dobre strihať (poznajú len tupý strih, tak sa dávam strihať len raz ročne v Česku) a masérky poriadne masírovať (v mojom prípade to každá austrálska odflákla)… Ľudia tu bežne nemajú precíznosť a organizovanosť v krvi. Chcete vidieť cenový rozpad položiek, z ktorých sa skladá výsledná cena? Zabudnite. Väčšinou dostanete len quote alebo faktúru s konečnou sumou. Keď sa spýtate na podrobnejší rozpis, pozerajú na vás, akoby ste práve prišli z inej planéty. O týchto našich „profi“ zážitkoch by sme vedeli rozprávať celé dni.
• Toto mi tu fakt vadí a zle sa mi v tom celú dobu existuje: Hocikto je k vám milý a povie vám, že s vami zájde na kávu, aj keď to vlastne nemyslí, aj keď vie, že s vami na kávu nechce ísť. Neviem, prečo to robia. Mne to príde dosť falošné, hovoriť niekomu, o kom viem, že s ním na kávu nechcem ísť, že by sme mohli niekam zájsť, alebo že sa ozvem. Sú to ľudia, ktorí si z vlastných výrokov zjavne ťažkú hlavu nerobia. V takomto prípade platí: mlčeti zlato.
• Austrálčania (hlavne tí z Queenslandu) nikdy nepobehnú, či už idú cez cestu a blíži sa auto, alebo im pred nosom má ujsť autobus. Dokážu sa ponáhľať autom, ale nie nohami. Ak sa náhodou rozbehnú, vedzte, že je to nechtiac – väčšinou len keď sa náhle ľaknú. Ale nebojte sa, týka sa to len prvého kroku, na druhom už zase spomalia.
• Ďalšia vec, na ktorú sme si tu nezvykli: Pre mnohých Austrálčanov je úplne bežné zostať doma v topánkach, v ktorých prišli zvonku. Keď prídu na návštevu, často sa automaticky nevyzúvajú a niekedy ich na to treba upozorniť. Občas to sprevádzajú aj prekvapené pohľady, pretože v miestnej kultúre to jednoducho nie je samozrejmosť. Vždy sa snažím byť doma, keď máme trojmesačnú prehliadku v nájme lebo viem, že agentka by sa nevyzula. Už som ich tak pár krát načapala. Hnus.
• V obchodoch, kanceláriách či nákupných centrách býva klimatizácia často nastavená extrémne nízko, až z toho začnete mrznúť. Najnepríjemnejšie to býva v kine, kde musíte dlhšie sedieť. Ľudia si tam berú svetry.
• Trojsklé okná a rekuperácia v domoch sú tu sci-fi. Aj keď sú si vedomí, že v Austrálii majú problémy s termitmi, všetky rodinné domy sa tu stavajú drevené s obezdívkou. Nie celocihlové. Hrubú cihlu ako napr. Porotherm, tu ani nekúpite. Všetko len v štandarde cihla plná pálená na obezdívku drevených konštrukcií. Domy sú potom deravné, netesnia a vy tak vkuse zabíjate v dome nejakú háveď, alebo vám v streche žijú myši a v noci vás budia. Vitajte v 21. storočí.

• V Austrálii vám vzhľad budovy často nič neprezradí. Nemajú tu charakter. V historickom kostole môže byť škôlka, v šope banka alebo predajňa áut. Väčšinou je tu všetko v šope. Aj niektoré domy vypadajú ako šopa… vlastne, oni sú šopa. Niekedy ani len netušíte, ktorá budova je nemocnica – musíte hľadať názov. Takže ak hľadáte lekára, radšej sa nepokúšajte podľa vzhľadu, inak skončíte v obchode s náradím.
• Cukor sa tu pridáva dokonca aj do slaniny, pofiderná “natural flavour” ktorá doteraz neviem čo znamená, je skoro všade, a zvýrazňovače chuti tiež. Väčšina potravín v supermarkete sú polotovary, tzv. high-processed food. V masne nekúpite časti zvieraťa, len párky, řízky, kuracie stehná, mleté mäso, stejky, alebo mäso naložené v nejakej marináde. Dozvedela som sa, že Austrálčanom sa predávajú len niektoré časti (o ktoré majú záujem), zbytok sa vyváža do Číny. Prvý krát som sa tu stretla s tzv. corned beef. Keď som pro príjazde tvrdila, že potraviny tu vyzerajú byť kvalitnejšie, to som ešte netušila, že všetko upravujú chemikáliami, aby to dlho vydržalo.
• Kyslá smotana tu nikdy nebola kyslá. Asi by domácim nechutila. Mnohí espresso nepijú, lebo je moc silné, len kávu s mliekom. Aromatické syry sa tu nepredávajú, lebo by to väčšine asi smrdelo. Jedlo je tu celkovo také mdlé, čo sa austrálskej kuchyne týka. Ešte, že tu varia Indovia, Signapurci alebo Thajci. Tí sa korenín a vôní neboja (nesmú sa ale nechať zmanipulovať domácimi, potom tie reštiky strácajú na autenticite).

• Za celých 9 rokov som v bežnom obchode nenašla klasický tvaroh, polohrubú či hrubú múku (tú som musela nahrádzať semolinou). Pšeničnú majú len s kypriacim práškom alebo bez, prípadne BIO celozrnnú (1 kg v prepočte za 145 Kč).
• Bylinkové čaje nie sú bežná vec – to, čo je u nás úplný základ (mäta, harmanček, šípok), je tu skôr „wellness“ alebo „organic“ produkt s poriadnou prirážkou. Jednoduchý bylinkový čaj je často prezentovaný ako niečo špeciálne a stojí násobne viac než v strednej Európe.
• Nie je povinnosť označovať „Made in…“ pre non-food items. Pre jedlo je to povinné a tam rýchlo zistíte, že veľká časť rýb a morských plodov v supermarketoch pochádza z Číny. Pritom Austrália je celá obklopená oceánom.
• Vinárne sú tu otvorené cez deň (10-16h), nie na večer.
• V národných parkoch je zber húb zakázaný, v štátnych lesoch alebo na súkromnom pozemku môže byť legálny, ale nie je to bežná kultúra ako u nás. Veľa Austrálčanov huby vôbec nezbiera, často sa ich dokonca boja, lebo nepoznajú jedlé druhy. V strednej Európe je situácia samozrejme úplne opačná – zber húb, lesných plodov či spadnutého dreva pre osobnú potrebu je väčšinou legálny a kultúrne normálny. Deti tu na podzim ani nezbierajú kaštany. Proste nič sa tu nezbiera.

---

• Ženy nechodia ku gynekológovi (preventívne prehliadky), ani nemajú svojho vlastného. Prišlo mi, že to vnímajú ako zásah do súkromia. Kopec úkonov “tam dole” si môžu ženy urobiť samy, ak nechcú, aby im tam nieko šahal, napr. odber na vyšetrenie na cervical cancer (tu sa robí každých 5 rokov, je to ten citlivejší test, ktorý chcú teraz zaviesť aj v Česku).
• Za výjazd sanitky sa v Austrálii často platí stovky až tisíce dolárov. Výnimkou je Queensland a Tasmánia, kde majú obyvatelia sanitku hradenú štátom.
• Z obalu alebo príbalového letáku liečiv sa nedozviete zloženie. Výrobcovia majú v Austrálii povinné deklarovať len účinnú látku. Príde mi to úplne na hlavu.
• S tejpovaním som sa tu nikde nestretla. Netejpujú sa dokonca ani jazvy. Fyzio pre miminká tu vôbec neexistuje.
• Všetci využívajú verejné toalety. Sú zadarmo a nájdete ich takmer všade – v parkoch, nákupných centrách, na plážach či odpočívadlách. Ja som tu za celé roky čo sme tu nevidela nikoho močiť na verejnosti.
• Keď musí malé dieťa na toaletu, nemôžete ho nechať vycikať v prírode – ľudia po vás zazerajú (asi to bude mať spojitosť s predchádzajúcim bodom). Týka sa to aj prebaľovania miminiek v parku. Keď boli v QLD horúčavy a na verejnosti sme mali malého len v plienke, hovorili, že je “naked baby”, že je holý (ich predstava o nahote je zvláštna, veď mal plienku).
• Deti zo škôlok takmer nikam nechodia – vôbec nevidíte skupinu detí kráčať po ulici na výlet (asi kôli bezpečnosti).
• Deti nemajú vlastného pediatra – všetko rieši všeobecný lekár ku ktorému chodí celá rodina (mne to prišlo dosť neodborné).
• Nie sú tu také tie klasické aquaparky, len akési zábavné vodné parky, ale tých tu nie je moc. Na kúpaliskách nie sú tobogány (typujem, že kôli bezpečnosti). Saunový svet je tu tiež celkom rarita a ak nejakú saunu objavíte je v nej max. 80 stupňov Celzia, lebo inak by to pre domácich bolo moc. Zažila som, že pred vstupom do sauny (v Brisbane) bol nápis Zákaz vstupu s novinami. Wellness ľudia tu budú sklamaní.

• Dodnes sa tu fluoriduje voda – do pitnej vody sa pridáva fluorid ako tzv. prevencia zubného kazu. Pre človeka zo strednej Európy je to trochu prekvapujúce, pretože väčšina európskych krajín vodu nefluoriduje a fluoridovanie necháva na každom jedincovi zvlášť. Diskusia tam často stojí na tom, že pridávať látku do pitnej vody pre celú populáciu môže byť vnímané ako hromadná medikácia bez individuálneho súhlasu. Fluorid sa u v Európe používa skôr lokálne (zubná pasta, ošetrenie u zubára) a neprehĺta sa, zatiaľ čo v Austrálii ho ľudia pijú priamo z vody. Navyše ide o látku, ktorá sa často získava ako vedľajší produkt pri výrobe fosfátových hnojív. Mňam.
• Burina sa tu nevytrháva, ale sprejuje herbicídmi. Všetci sprejujú. V parkoch, v záhradách… všade.
• Austrálske domácnosti produkujú obrovské množstvá odpadu a recyklovanie je tu také nedotiahnuté.
• Mnohé chemikálie, ktoré sú v Európe už roky zakázané , sa tu v poľnohospodárstve stále bežne používajú. Nedávna austrálska štúdia (z Griffith University) zistila, že až 84 % pesticídov používaných v austrálskom poľnohospodárstve je zakázaných aspoň v jednej inej krajine sveta a až 60 % najpoužívanejších pesticídov v austrálskom poľnohospodárstve je zakázaných v EÚ. Rôzne pesticídne prípravky sú spájané napríklad s poruchami kognitívneho vývoja u ľudí, rakovinou, obezitou a reprodukčnými problémami.

---

• Autoškoly tu nie sú povinné – šoférovať vás môže naučiť aj babička (rozumej ktokoľvek s vodičákom) a vy zavítate len na skúšobnú jazdu a test. Za volant si sadá veľa šestnásťročných (auto musia mať označené červeným P v štvorčeku, tzv. P plate). Práve oni spôsobujú najviac fatálnych dopravných nehôd.
• Autá sú často extrémne hlučné a miestni to milujú. Nám to trhá uši a nedokázali by sme niečim takým cestovať.
• Prísne pravidlá okolo bezpečnosti: Austrália je krajina, kde často počujete slogan „safety first“ a na mnohých miestach sú rôzne pravidlá, upozornenia a zákazy, aby sa predišlo zraneniam či problémom. Niekedy to však pôsobí až trochu paradoxne. Všade sa hovorí napríklad o tom, že „speed kills“ (rýchlosť zabíja), no zároveň sa kladie menší dôraz na to, aby vodiči naozaj vedeli dobre šoférovať. Svetlá na autách tu napríklad nie je povinné zapínať počas dňa a často ich vodiči nezapínajú ani pri zhoršenej viditeľnosti – keď svitá, prší alebo je šero. Pre človeka zo strednej Európy to môže pôsobiť zvláštne: veľa formálnych bezpečnostných pravidiel, ale nie vždy rovnaký dôraz na praktické návyky, ktoré by bezpečnosť na cestách skutočne zvyšovali.
• Paradoxne, “safety first” príliš neplatí ani na testovanie výrobkov. Výrobcovia nemajú povinnosť svoje výrobky testovať (ani pred uvedenín na trh a ani v priebehu). Ani kozmetiku, ani potraviny, ani výrobky pre deti do troch rokov. Pri kúpe len dúfate, že to neobsahuje niečo, čo by nemalo. Nedávno niekto náhodou zistil, že kinetický piesok z Číny obsahuje azbest a všetok piesok stiahli z obehu. My keď sme mohli, tak sme radšej nakupovali atestované hračky vyrobené v Európe.

Dnes vidíme, ako sa náš Drobec už chce socializovať. Je zvedavý, pripravený objavovať svet. Verím, že české prostredie mu dá veľa, najmä v oblasti detských aktivít a možností rozvoja, ktoré sú tam pre deti veľmi bohaté. Tu totiž nie sú poriadne ani detské herničky. V Austrálii to funguje trochu inak, než by človek čakal. Ak sa tu nejaké detské herničky nájdu, ich prevádzka je náročná a drahá, hlavne kvôli reguláciám a poisteniu.

Najväčší problém je práve zodpovednosť za bezpečnosť detí. Normálne by ste si mysleli, že má tú zodpovednosť rodič. Tu to tak nefunguje. Austrália má veľmi prísne normy, ktoré určujú, ako musia byť herné prvky navrhnuté, testované a udržiavané. Každá šmykľavka, trampolína či lezecká konštrukcia musí spĺňať presné bezpečnostné štandardy. To sa od Česka veľmi neodlišuje. Takéto normy sú v Európe bežné, lenže…

K tomu sa pridáva poistenie (public liability insurance) – bez neho si podnik prakticky ani neškrtne. Poisťovne ale považujú detské herne za vysoko rizikové, takže poistné býva veľmi vysoké. Stačí jeden úraz a nároky na odškodné môžu ísť do tisícov až státisícov dolárov, čo výrazne zvyšuje cenu poistky. Austrália je dosť „litigation-heavy“ (prostredie, kde sa často riešia veci súdnou cestou), podobne ako napríklad v USA. Rodičia sa neboja podať žalobu, ak majú pocit, že bezpečnosť nebola dostatočná. To núti prevádzkovateľov investovať do personálu, školení, pravidelných kontrol a dokumentácie.

Výsledkom je, že vstupné do zábavných parkov býva pomerne vysoké, prevádzka má veľké fixné náklady a menším podnikateľom sa ich otvorenie často neoplatí, takže ani detské kútiky tu takmer nikde nie sú. Aj preto si myslím, že v Česku to funguje normálnejšie. Každý si zodpovedá za svoje dieťa sám. Keď vidím, že niečo pre moje dieťa nie je bezpečné, jednoducho ho tam nepustím. Lenže na to by tu väčšina ľudí musela mať zdravý rozum a byť schopná trochu tie deti usmerňovať.

Predstavte si, že by ste s dieťaťom išli do rozprávkového lesa a ono by tam zakoplo o spadnutú vetvu a zranilo by sa. Napadlo by vás žalovať organizátorov? Že tam neboli výstražné cedule, že by mohlo v lese zakopnúť? Veď potom by sa každý na organizovanie podobných aktivít pre deti jednoducho vykašľal.

Presťahovanie späť do Európy bude pre mňa tak trochu odmenou. Aj keď sa vám to tam možno nezdá, stále je tam veľa vecí, ktoré fungujú normálne.

Aj napriek tomu všetkému bolo pre nás žiť v Austrálii obrovskou skúsenosťou. Dala nám možnosť naučiť sa jazyk, získať pracovné skúsenosti, nájsť odvahu vystúpiť z komfortnej zóny, vybudovať si finančný základ a zistiť, že dokážeme zvládnuť aj situácie, o ktorých by sme si kedysi mysleli, že sú nad naše sily.

Samozrejme, nič nebolo zadarmo a občas sme sa poriadne zapotili. A hoci budeme za mnohé veci vždy vďační, za roky prerušovaného spánku kvôli nekomfortnému bývaniu asi ani veľmi nie.

Na záver

Ak niekoho láka život v zahraničí a zvažuje Austráliu, určite by som mu odporučila si to vyskúšať. Je to skúsenosť, ktorá človeka posunie, naučí samostatnosti a rozšíri mu obzory spôsobom, ktorý sa doma získava len ťažko.

Treba však počítať s tým, že začiatky nemusia byť jednoduché. Hľadanie práce môže trvať dlhšie, než človek očakáva, nie všetko vyjde podľa plánu a občas si siahnete aj na dno. Austrália je navyše veľmi drahá krajina, preto je dobré mať vytvorenú dostatočnú finančnú rezervu. Ak vás láka najmä život pri pláži a teplé počasie, existujú aj podstatne lacnejšie krajiny, kde sa dá podobný sen uskutočniť.

Ak ste mladí, bezdetní a máte chuť vystúpiť z komfortnej zóny, je to výzva, ktorá vám môže dať veľa. Keď však do takéhoto rozhodnutia vstupujú aj partner, deti či širšia rodina, zvážila by som všetky pre a proti oveľa dôkladnejšie. To, čo je vzrušujúce dobrodružstvo pre jednotlivca, môže byť pre rodinu oveľa zložitejšie rozhodnutie s dlhodobými následkami (pre rodičov školákov odporúčam naštudovať bližšie info o LGBT+ agende, ktorá sa tu na školách v posledných rokoch pretláča).

Ak chcete odísť z vlastnej krajiny kvôli politikom, obávam sa, že pred tým sa ujsť veľmi nedá. Každá krajina má svojich politikov, svoje problémy a svoje absurdity. Austrália v tomto nie je výnimkou. Len po čase zistíte, že namiesto starých problémov riešite nové.

My naše rozhodnutie neľutujeme. Austrália nám dala množstvo skúseností, príležitostí a nezabudnuteľných zážitkov. Zároveň nám však ukázala, čo je pre nás v živote naozaj dôležité a kde sa skutočne cítime doma.

Týmto končí po 9 rokoch jedna naša veľká životná kapitola. Do kontajnera sme zabalili celý náš austrálsky život. Spolu s ním si však odvážame aj nespočetné množstvo spomienok, skúseností a zážitkov, na ktoré nikdy nezabudneme.

Ďakujeme, že ste boli súčasťou našej austrálskej cesty ❤️🇦🇺

Vidíme sa v Česku a na Slovensku.